1. novembra bola Dimitrijevská zádušná sobota
- Autor: Vladimír Varga
- Foto: Vladimír Varga
- Dátum: 05.11.2014
- Zdieľaj Zdieľať na Facebook
Modlitba za zosnulých je naša hlavná a neoceniteľná pomoc tým, ktorí odišli na druhý svet. Vo všeobecnosti vzaté zosnulý nepotrebuje ani rakvu, ani pomník a tobôž nie vyberavé jedlo na pohrebnej hostine. Toto všetko je iba daň tradíciám, hoci aj veľmi zbožným. Večne živá duša cíti nedostatok a veľkú potrebu neustálej modlitby za ňu, pretože sama už nemôže uskutočňovať dobré skutky, ktorými by na seba mohla privolať Božiu milosť. Pre spomienku a modlitby za zosnulých sú v roku vyhradené osobitné dni.
Svätá Pravoslávna cirkev od prvých dní svojej existencie učila a učí, že naši zosnulí sú stále živí u nášho Pána a že kresťanská láska nikdy neprestáva (1 Kor 13, 8). Všetkých ešte žijúcich tu na zemi preto nabáda a zaväzuje, aby na nich pamätali a pomáhali im svojimi modlitbami, obetami a milodarmi na ich počesť.
Podľa pravoslávneho cirkevného kalendára 1. november nie je dňom osobitných modlitieb za zosnulých a nie je ani sviatkom všetkých svätých, ktorý oslavujeme v prvú nedeľu po Zoslaní Svätého Ducha – Päťdesiatnici. Dní osobitných modlitieb za zosnulých v Pravoslávnej cirkvi máme celkom sedem. Sú nimi zádušné soboty pred Mäsopustnou nedeľou, v 2., 3. a 4. týždni Veľkého pôstu, pred sviatkom Zoslania Svätého Ducha, pred sviatkom veľkomučeníka Dimitrija Solúnskeho a v utorok po Tomášovej nedeli.
Zádušná sobota pred sviatkom veľkomučeníka Dimitrija Solúnskeho bola ustanovená po bitke na Kulikovom poli (7.9.1380). Ustanovená bola kniežaťom sv. Dimitrijom Donským. Ten, keď zvíťazil v bitke na Kulikovom poli, po návrate z boja navštívil Trojice – Sergejevu lavru.
V Trojickej lavre boli vykonané modlitby za pravoslávnych vojakov, ktorí padli v Kulikovskej bitke. Vykonané boli nie len bohoslužby ale aj spoločné stolovanie. S postupom času vznikla tradícia uskutočňovať takúto spomienku každý rok. Z Kulikovho poľa sa nevrátilo viac ako 250 000 vojakov bojujúcich za vlasť. Do rodín spolu s radosťou z víťazstva prišiel i žiaľ zo straty a tak sa tento osobitný deň spomienky na Rusi stal dňom, kedy sa spomína na všetkých zosnulých.
Od toho času sa v sobotu pred sviatkom svätého veľkomučeníka Dimitrija Solúnského nielen na Rusi, ale aj v slovanských Cirkvách uskutočňovali zádušné bohoslužby. Neskôr sa v tento deň začalo spomínať nielen na vojakov, ktorí položili svoj život za vieru a vlasť, ale aj na všetkých zosnulých pravoslávnych kresťanov.
To, že odpustenie hriechov je možné nielen v tomto živote, ale aj po telesnej smrti, nám poodhaľuje samotný Spasiteľ, keď hovorí: „A kto by povedal slovo proti Synovi človeka, odpustí sa mu; ale kto by hovoril proti Duchu Svätému, neodpustí sa mu ani v tomto veku, ani v budúcom“ (Mt 12, 32). To znamená, že rúhanie Duchu (Mt 12, 31), teda rúhanie sa Bohu, nevernosť, zrada a agresívne protívenie sa Božej pravde nebude odpustené. Ostatné hriechy, na základe modlitieb žijúcich členov Cirkvi môžu byť zahladené aj v budúcom, posmrtnom živote.
Viera v nevyhnutnosť modlitieb za zomrelých bola všeobecne známa v Cirkvi apoštolskej doby. Potvrdzujú to texty prvých liturgií, modlitieb a nápisov na hrobových miestach kresťanmi. Napríklad v liturgii sv. apoštola Jakuba, Pánovho brata a prvého biskupa jeruzalemskej Cirkvi (okolo r. 63), čítame: „Ešte nás učiň hodnými rozpomenúť sa na tých, ktorí Ti od veka dobro činili... a na každú spravodlivú dušu zosnulú vo viere... i každé telo, na ktoré sme si spomenuli i nespomenuli. Upokoj ich v krajine živých, v Tvojom Kráľovstve, v potešení raja“. Svedectiev o modlitbách za mŕtvych je veľké množstvo. Nachádzame ich aj neskoršom období.
Za najúčinnejšie spomínanie sa považuje liturgické, teda to, ktoré je uskutočňované počas sv. liturgie. Svätý Cyril Jeruzalemský učí: „Veľký úžitok majú duše, za ktoré sú prinášané modlitby, keď sa predkladá svätá a strašná Obeta“. Prednosť majú modlitby proskomídie (prípravná časť sv. Liturgie) a po posvätení Darov, keď sa menovite vyberajú častice z prosfory a potom sa zosypávajú do svätej čaše so slovami dúfania: „Pane, zmy hriechy tu spomínaných, Tvojou čestnou Krvou, modlitbami Tvojich svätých.“
V jednej z veršov na vešperách v sobotu za zosnulých pred Mäsopôstnou nedeľou spievame: „Christe, vďaka Tvojmu vzkrieseniu z mŕtvych, smrť už nemá viac moc nad tými, ktorí zomierajú v pokoji. Preto Ťa vrúcne prosíme, daruj tvojim služobníkom odpočinok v tvojich príbytkoch a v Abrahámovom lone. Všetkých tých Bože, ktorí oslavovali Tvoje meno od Adama až podnes, našich otcov, bratov, priateľov a príbuzných, každého človeka, ktorý verne plnil svoju službu a každého, ktorý prišiel k Tebe, urob hodnými Tvojho nebeského kráľovstva.“
Na Dimitrijevskú sobotu ako aj ostatné zádušné soboty veriaci navštevujú hroby zosnulých príbuzných, v chrámoch a na cintorínoch sa slúžia Panychídy a usporadúvajú sa spomienkové pohostenia. Pamiatku zosnulých, zvlášť vojakov, ktorí položili svoje životy na bojových poliach si na Dimitrijevskú zádušnú sobotu dňa 1. novembra uctili aj pravoslávni vojenskí duchovní kpt. Mgr. Vladimír Varga a mjr. Mgr. Marek Ignacik, PhD., vykonaním zádušných bohoslužieb a pietnych aktov.
Svätá Pravoslávna cirkev od prvých dní svojej existencie učila a učí, že naši zosnulí sú stále živí u nášho Pána a že kresťanská láska nikdy neprestáva (1 Kor 13, 8). Všetkých ešte žijúcich tu na zemi preto nabáda a zaväzuje, aby na nich pamätali a pomáhali im svojimi modlitbami, obetami a milodarmi na ich počesť.
Podľa pravoslávneho cirkevného kalendára 1. november nie je dňom osobitných modlitieb za zosnulých a nie je ani sviatkom všetkých svätých, ktorý oslavujeme v prvú nedeľu po Zoslaní Svätého Ducha – Päťdesiatnici. Dní osobitných modlitieb za zosnulých v Pravoslávnej cirkvi máme celkom sedem. Sú nimi zádušné soboty pred Mäsopustnou nedeľou, v 2., 3. a 4. týždni Veľkého pôstu, pred sviatkom Zoslania Svätého Ducha, pred sviatkom veľkomučeníka Dimitrija Solúnskeho a v utorok po Tomášovej nedeli.
Zádušná sobota pred sviatkom veľkomučeníka Dimitrija Solúnskeho bola ustanovená po bitke na Kulikovom poli (7.9.1380). Ustanovená bola kniežaťom sv. Dimitrijom Donským. Ten, keď zvíťazil v bitke na Kulikovom poli, po návrate z boja navštívil Trojice – Sergejevu lavru.
V Trojickej lavre boli vykonané modlitby za pravoslávnych vojakov, ktorí padli v Kulikovskej bitke. Vykonané boli nie len bohoslužby ale aj spoločné stolovanie. S postupom času vznikla tradícia uskutočňovať takúto spomienku každý rok. Z Kulikovho poľa sa nevrátilo viac ako 250 000 vojakov bojujúcich za vlasť. Do rodín spolu s radosťou z víťazstva prišiel i žiaľ zo straty a tak sa tento osobitný deň spomienky na Rusi stal dňom, kedy sa spomína na všetkých zosnulých.
Od toho času sa v sobotu pred sviatkom svätého veľkomučeníka Dimitrija Solúnského nielen na Rusi, ale aj v slovanských Cirkvách uskutočňovali zádušné bohoslužby. Neskôr sa v tento deň začalo spomínať nielen na vojakov, ktorí položili svoj život za vieru a vlasť, ale aj na všetkých zosnulých pravoslávnych kresťanov.
To, že odpustenie hriechov je možné nielen v tomto živote, ale aj po telesnej smrti, nám poodhaľuje samotný Spasiteľ, keď hovorí: „A kto by povedal slovo proti Synovi človeka, odpustí sa mu; ale kto by hovoril proti Duchu Svätému, neodpustí sa mu ani v tomto veku, ani v budúcom“ (Mt 12, 32). To znamená, že rúhanie Duchu (Mt 12, 31), teda rúhanie sa Bohu, nevernosť, zrada a agresívne protívenie sa Božej pravde nebude odpustené. Ostatné hriechy, na základe modlitieb žijúcich členov Cirkvi môžu byť zahladené aj v budúcom, posmrtnom živote.
Viera v nevyhnutnosť modlitieb za zomrelých bola všeobecne známa v Cirkvi apoštolskej doby. Potvrdzujú to texty prvých liturgií, modlitieb a nápisov na hrobových miestach kresťanmi. Napríklad v liturgii sv. apoštola Jakuba, Pánovho brata a prvého biskupa jeruzalemskej Cirkvi (okolo r. 63), čítame: „Ešte nás učiň hodnými rozpomenúť sa na tých, ktorí Ti od veka dobro činili... a na každú spravodlivú dušu zosnulú vo viere... i každé telo, na ktoré sme si spomenuli i nespomenuli. Upokoj ich v krajine živých, v Tvojom Kráľovstve, v potešení raja“. Svedectiev o modlitbách za mŕtvych je veľké množstvo. Nachádzame ich aj neskoršom období.
Za najúčinnejšie spomínanie sa považuje liturgické, teda to, ktoré je uskutočňované počas sv. liturgie. Svätý Cyril Jeruzalemský učí: „Veľký úžitok majú duše, za ktoré sú prinášané modlitby, keď sa predkladá svätá a strašná Obeta“. Prednosť majú modlitby proskomídie (prípravná časť sv. Liturgie) a po posvätení Darov, keď sa menovite vyberajú častice z prosfory a potom sa zosypávajú do svätej čaše so slovami dúfania: „Pane, zmy hriechy tu spomínaných, Tvojou čestnou Krvou, modlitbami Tvojich svätých.“
V jednej z veršov na vešperách v sobotu za zosnulých pred Mäsopôstnou nedeľou spievame: „Christe, vďaka Tvojmu vzkrieseniu z mŕtvych, smrť už nemá viac moc nad tými, ktorí zomierajú v pokoji. Preto Ťa vrúcne prosíme, daruj tvojim služobníkom odpočinok v tvojich príbytkoch a v Abrahámovom lone. Všetkých tých Bože, ktorí oslavovali Tvoje meno od Adama až podnes, našich otcov, bratov, priateľov a príbuzných, každého človeka, ktorý verne plnil svoju službu a každého, ktorý prišiel k Tebe, urob hodnými Tvojho nebeského kráľovstva.“
Na Dimitrijevskú sobotu ako aj ostatné zádušné soboty veriaci navštevujú hroby zosnulých príbuzných, v chrámoch a na cintorínoch sa slúžia Panychídy a usporadúvajú sa spomienkové pohostenia. Pamiatku zosnulých, zvlášť vojakov, ktorí položili svoje životy na bojových poliach si na Dimitrijevskú zádušnú sobotu dňa 1. novembra uctili aj pravoslávni vojenskí duchovní kpt. Mgr. Vladimír Varga a mjr. Mgr. Marek Ignacik, PhD., vykonaním zádušných bohoslužieb a pietnych aktov.