95. výročie úmrtia gen. M. R. Štefánika
- Autor: Marian Bodolló
- Foto: Marian Bodolló
- Dátum: 05.05.2014
- Zdieľaj Zdieľať na Facebook
,,Tí však,čo očakávajú Hospodina, dostávajú novú silu, ako orly dostávajú krídla, budú utekať a neustanú, pôjdu a nevyčerpajú sa.“ Iz 40,31
Excelencia, vážení prítomní, priatelia,
O Jarovi Filipovi sa tradovalo, že bol človek hromadného výskytu. Pracoval naraz v niekoľkých oblastiach. No čo by sme už museli povedať o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, ktorý pracoval v niekoľkých oblastiach a na niekoľkých kontinentoch zároveň? O ňom sa vyjadril náš najväčší bard slovenskej poézie P.O Hviezdoslav slovami:
,,Slovensko, ledva stý vek tvojho jarma minul,
ti prvé ráno svitlo slobody,
Muž bolesti si zas, mučeník, veď najväčší tvoj rek,
najlepší tvoj syn zahynul, tvoj miláčik,
tvoj Milan Štefánik.“
Milan Rastislav Štefánik sa narodil ako šieste z dvanástich detí na chudobnej evanjelickej fare v Košariskách. No o čo chudobnejšie pomery v Košariskách, vďaka výchove a vzdelaniu sa o to väčší aristokrat ducha sa z neho stal. Krédo, ktorým sa riadil celý život bolo: Veriť, milovať, pracovať. Veril najmä tomu, čo robil. Ako často hovoril: pre ľudí „pevného predsavzatia a vytrvalosti niet nemožnosti.“ Veril teda, že ako astronóm predsa len raz bude skúmať zatmenie Slnka. A v čase, kedy by sme to už mnohí od zúfalstva a nedostatku prostriedkov boli vzdali, jemu sa to podarilo. Veril, a zároveň získaval aj dôveru. Aký to už musel byť talent, keď dokázal presvedčiť a na svoju stranu získať predstaviteľov svetových mocností, aby odobrili zostavenie armády zloženej z vojakov ešte neexistujúceho štátu. Je viac ako jasné, že vždy mal pritom okolo seba ľudí, ktorí mu pomáhali, ktorí ním boli očarení ale ktorých aj on miloval. To je tá druhá časť jeho kréda. No miloval aj svoje rodné Slovensko, pre ktorého slobodu naplno pracoval. Bolo by dosť náročné, ak vôbec možné spočítať všetky stretnutia, rozhovory, s neistým úspechom, do ktorých šiel vždy naplno. Kým o Eduardovi Benešovi, jednému z trojice zakladateľov Česko- Slovenska sa hovorilo skôr ako o administratívnom pracovníkovi, Štefánik bol živel. A hnalo ho v tom presvedčenie, ktoré sformuloval do vyznania: Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem. Možno práve táto až tvrdohlavosť stála za jeho úspechmi. Spomeňme napríklad: rok 1914 Rád rytiera Čestnej légie za vedecké a diplomatické úspechy francúzskou vládou a máj 1907 Janssenova cena za početné práce uskutočnené na montblanskom observatóriu Získal si tak nielen obdiv, rešpekt, ale mnohorazy vyvolal žiarlivosť na svoju úspešnú kariéry. Koncom apríla 1919 zabezpečil Štefánik odchod našich zajatcov. V nedeľu 4. mája 1919 sa v Galarate rozlúčil Štefánik s najvyššími predstaviteľmi Talianska. Pri návrate do vlasti, kde sa mal ujať funkcie ministra vojny v Československej vláde sa jeho lietadlo pri Ivanke pri Dunaji zrazu zrútilo na zem. Milan Rastislav Štefánik, inak výborný pilot, zahynul spolu s dvomi talianskymi letcami a mechanikom. Nehoda dodnes nie je objasnená. Patrí medzi tie veľké postavy, ktoré tesne pred alebo na prahu domova zomreli a do tej povestnej zasľúbenej zeme nikdy nevošli. Mohli by sme sem zaradiť ako biblického Mojžiša, ktorý pozeral na zasľúbenú zem z vrchu Nébó, alebo aj našich 42 padlých vojakov na vrchu Borsó pri obci Hejce. Pre nás ako veriacich, ich smrť neznamená bodku, ale čiarku za ktorou nasleduje večnosť a my žijúci máme v ich diele pokračovať. To je ten pamätník, o ktorom rímsky klasik povedal: EXEGI MONUMENTUM AERE PERENNIUS. Pamätník, ktorý si aj M.R Štefánik vystavil vydrží dlhšie ako ten najtvrdší mramor, ku ktorému chodník nezarastie trávou.
Prejav prednesený generálnym duchovným EPS pplk. Marianom Bodolló dňa 4.5.2014 na Rázusovom nábreží v Bratislave pri pietnej spomienke 95. výročia tragického skonu gen. M.R Štefánika
Excelencia, vážení prítomní, priatelia,
O Jarovi Filipovi sa tradovalo, že bol človek hromadného výskytu. Pracoval naraz v niekoľkých oblastiach. No čo by sme už museli povedať o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, ktorý pracoval v niekoľkých oblastiach a na niekoľkých kontinentoch zároveň? O ňom sa vyjadril náš najväčší bard slovenskej poézie P.O Hviezdoslav slovami:
,,Slovensko, ledva stý vek tvojho jarma minul,
ti prvé ráno svitlo slobody,
Muž bolesti si zas, mučeník, veď najväčší tvoj rek,
najlepší tvoj syn zahynul, tvoj miláčik,
tvoj Milan Štefánik.“
Milan Rastislav Štefánik sa narodil ako šieste z dvanástich detí na chudobnej evanjelickej fare v Košariskách. No o čo chudobnejšie pomery v Košariskách, vďaka výchove a vzdelaniu sa o to väčší aristokrat ducha sa z neho stal. Krédo, ktorým sa riadil celý život bolo: Veriť, milovať, pracovať. Veril najmä tomu, čo robil. Ako často hovoril: pre ľudí „pevného predsavzatia a vytrvalosti niet nemožnosti.“ Veril teda, že ako astronóm predsa len raz bude skúmať zatmenie Slnka. A v čase, kedy by sme to už mnohí od zúfalstva a nedostatku prostriedkov boli vzdali, jemu sa to podarilo. Veril, a zároveň získaval aj dôveru. Aký to už musel byť talent, keď dokázal presvedčiť a na svoju stranu získať predstaviteľov svetových mocností, aby odobrili zostavenie armády zloženej z vojakov ešte neexistujúceho štátu. Je viac ako jasné, že vždy mal pritom okolo seba ľudí, ktorí mu pomáhali, ktorí ním boli očarení ale ktorých aj on miloval. To je tá druhá časť jeho kréda. No miloval aj svoje rodné Slovensko, pre ktorého slobodu naplno pracoval. Bolo by dosť náročné, ak vôbec možné spočítať všetky stretnutia, rozhovory, s neistým úspechom, do ktorých šiel vždy naplno. Kým o Eduardovi Benešovi, jednému z trojice zakladateľov Česko- Slovenska sa hovorilo skôr ako o administratívnom pracovníkovi, Štefánik bol živel. A hnalo ho v tom presvedčenie, ktoré sformuloval do vyznania: Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem. Možno práve táto až tvrdohlavosť stála za jeho úspechmi. Spomeňme napríklad: rok 1914 Rád rytiera Čestnej légie za vedecké a diplomatické úspechy francúzskou vládou a máj 1907 Janssenova cena za početné práce uskutočnené na montblanskom observatóriu Získal si tak nielen obdiv, rešpekt, ale mnohorazy vyvolal žiarlivosť na svoju úspešnú kariéry. Koncom apríla 1919 zabezpečil Štefánik odchod našich zajatcov. V nedeľu 4. mája 1919 sa v Galarate rozlúčil Štefánik s najvyššími predstaviteľmi Talianska. Pri návrate do vlasti, kde sa mal ujať funkcie ministra vojny v Československej vláde sa jeho lietadlo pri Ivanke pri Dunaji zrazu zrútilo na zem. Milan Rastislav Štefánik, inak výborný pilot, zahynul spolu s dvomi talianskymi letcami a mechanikom. Nehoda dodnes nie je objasnená. Patrí medzi tie veľké postavy, ktoré tesne pred alebo na prahu domova zomreli a do tej povestnej zasľúbenej zeme nikdy nevošli. Mohli by sme sem zaradiť ako biblického Mojžiša, ktorý pozeral na zasľúbenú zem z vrchu Nébó, alebo aj našich 42 padlých vojakov na vrchu Borsó pri obci Hejce. Pre nás ako veriacich, ich smrť neznamená bodku, ale čiarku za ktorou nasleduje večnosť a my žijúci máme v ich diele pokračovať. To je ten pamätník, o ktorom rímsky klasik povedal: EXEGI MONUMENTUM AERE PERENNIUS. Pamätník, ktorý si aj M.R Štefánik vystavil vydrží dlhšie ako ten najtvrdší mramor, ku ktorému chodník nezarastie trávou.
Prejav prednesený generálnym duchovným EPS pplk. Marianom Bodolló dňa 4.5.2014 na Rázusovom nábreží v Bratislave pri pietnej spomienke 95. výročia tragického skonu gen. M.R Štefánika
