Advent

Očakávanie Mesiáša v izraelskom národe pred 2000 rokmi bolo veľmi silné. Národ bol presvedčený, že utrpenie ľudu Božieho už nemôže trvať dlhšie a Hospodin onedlho pošle toho zasľúbeného Spasiteľa, žiadaného Vykupiteľa. V Izraeli snáď nebolo ani takého človeka, ktorý by nebol počul a vedel, že niekto má prísť. A možno nebolo ani takého, ktorý by sa nebol modlil za to, aby Hospodin poslal svojho služobníka čím skôr. Pravdou je aj to, že každý ho očakával trochu ináč a každý podľa svojich vlastných predstáv. Podľa svojich predstáv pripojil k Božím zasľúbeniam i tie svoje túžby, ktoré nosil v sebe. A tak popri Mesiášovi, a zároveň spolu s Mesiášom, národ čakal i na splnenie svojich vlastných snov a očakávaní.
Slovo advent je latinského pôvodu, odvodené od slova „adventus“ a znamená „príchod.“ Pre kresťanov advent znamená príchod Pána Ježiša Krista, ktorého sám Boh zasľúbil hneď po páde prvého človeka. Zasľúbený Mesiáš prišiel v plnosti času v osobe Ježiša, dieťaťa narodeného v Betleheme. Na pamiatku Jeho prvého príchodu svätí kresťanská cirkev každý rok advent ako spomienku na splnenie Božích zasľúbení a zároveň svätí advent ako dobu očakávania na Jeho druhý príchod na konci vekov, ako aj do osobného života kresťana. Opravdivé očakávanie je vždy spojené s dôkladnou prípravou. Každý v živote na niečo čaká. Chorý na uzdravenie, chudobný na pomoc, rodič čaká na list od dieťaťa. Aké je naše adventné čakanie?
Apoštol Pavol v liste Rímskym píše: „A toto čiňte, keďže vidíte príhodnú chvíľu, že vám je už čas prebudiť sa zo sna.“ Španielsky kráľ Peter z Burgonu bol jedného dňa taký unavený, že dal služobníkom príkaz, aby ho za žiadnych okolnosti nebudili. Predtým zomrel kráľ Alfonz z Aragónie bez potomkov a stavy práve k nemu poslali poslov, aby mu ponúkli korunu. Poslovia prišli práve vtedy, keď sluhom prikázal, aby ho nebudili. Poslovia odišli a koruna sa dostala inému.
Advent je dobou prípravy na Vianoce. Je to darovaný čas Božej milosti, ktorý by mal človek naplniť dobrým úmyslom a zmysluplným obsahom. Zamyslieť sa nad sebou, nad svojou hriešnosťou, činiť pokánie, nedriemať, prebudiť sa, „plávať proti prúdu.“ Pre ľudí, ktorým sú Vianoce len ľudovou tradíciou a sentimentálnym rozpoložením, advent neexistuje.
Prvé začiatky slávenia adventu sa objavujú v južnej Galii a v Španielsku koncom 4. storočia. Za panovania franského cisára Karola Veľkého (768-814) bola doba adventu pevne zakotvená do cirkevného kalendára. Štvortýždňové adventné obdobie začínalo nedeľou najbližšou k 30. novembru a končilo Štedrým dňom. Vyznačovalo sa hlavne pôstom. Štedrý deň bol ukončením pôstu. S týmto dňom nebol spojený zvyk dávať darčeky, ako je tomu dnes. Obdarovanie detí mal na starosti Mikuláš. Je to historická postava biskupa z maloázijskej Myry zo 4. storočia, ktorý bol známy svojou dobročinnosťou voči deťom a chudobným. Jeho kult sa v Európe začal šíriť od 11. storočia. Od 12. storočia sa stal advent začiatkom nového liturgického roku, ktorý do tej doby začínal Vianocami.
Symbolom adventu je adventný veniec. Veniec je od nepamäti symbolom víťazstva a kráľovskej dôstojnosti. Adventný veniec je prejavom úcty a uznania tomu, kto je očakávaný a zároveň prichádza ako víťaz, ako kráľ a osloboditeľ, Ježiš Kristus. Svetlo, ktoré sa z horiacich sviecí šíri, symbolizuje prichádzajúceho Krista, ktorý rozptyľuje temnotu aj strach a prináša pokoj a lásku. Každému, kto verne, úprimne a s láskou očakáva na Pánov príchod, bude odovzdaný veniec spravodlivosti, víťazný veniec života. Nápad zhotoviť si adventný veniec pochádza od hamburského duchovného Johanna Wicherna, ktorý si v roku 1860 zavesil vo svojom dome na strop obrovský čečinový veniec a pripevnil naň 24 sviečok, na každý deň jednu sviečku. Dnes do venca vkladáme obyčajne 4 väčšie sviečky, podľa počtu adventných nedieľ.
Obsah adventnej doby výstižne vyjadrujú aj adventné piesne „roráty“ zostavené prevažne podľa prorockých biblických textov. Názov pochádza z najznámejšej latinskej adventnej piesne zo 16. storočia z Francie: „Rorate coeli de super...“ – „Rosu dajte nebesá....“ Pripomínajú očakávanie spásy a prinášajú uistenie o Božej vernosti. Bez vody, bez rosy hynie všetko živé. Existuje druh palmy, ktorá priťahuje vlhkosť vzduchu. Zhromažďuje ju vo svojich listoch a v čase sucha ju v podobe rosy púšťa na zem. Tak sa potom stáva, že v jej blízkosti aj v čase sucha vyraší zeleň a rastie tráva. Karavány pri nej nájdu svoje obživenie. Adventný Kráľ nás čaká podobne ako čakal ženu Samaritánku pri Jákobovej studni a aj nám hovorí: „Kto by pil z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky, ale voda, ktorú mu ja dám, bude v ňom prameňom vody prúdiacej k večnému životu.“ (J.4,14).
Advent má predovšetkým duchovný obsah. Pripravuje nás na Vianoce, vyzýva k stretnutiu s Pánom Ježišom Kristom v našom každodennom živote a pripravuje nás na Jeho slávny druhý príchod. V biblickej knihe Zjavenie Jána sa píše: „Ajhľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou.“ (Zj. 3,20). Dvere nášho srdca majú iba jednu kľučku, zvnútra. Pán Ježiš ich ani nevylomí, ani nevypáči. Pravdaže mohol by si ich sám otvoriť, mohol by vojsť aj cez zatvorené dvere, bez vyzvania, nasilu. Ale On čaká, lebo z vnútra môžeme dvere nášho srdca otvoriť iba my. Otvorme Pánovi v tomto adventom čase brány našich sŕdc, aby raz, až nastane advent Pánov na konci vekov, prešli sme bránou na hostinu Baránkovu v Kráľovstve lásky a pokoja vo večnosti.