Afganistan - dobrovoľne aj na rozkaz

„Nie, s tým že budem vyslaný do misie ISAF, som vôbec nerátal. Aspoň tento rok. Nečakane však vo februári prišiel rozkaz vycestovať, takže som v duchu len zasalutoval a zbalil sa,“ konštatuje nadporučík Peter Truhan, zástupca veliteľa novej multifunkčnej ženijnej roty našich vojakov v operácii ISAF v Afganistane. „Bol som práve prvý deň na výcviku so svojou rožňavskou rotou v Zemianskych Kostoľanoch, kedy mi oznámili, aby som sa okamžite zbalil a presunul do Martina na výcvik kľúčového personál určeného pre ISAF,“ dodáva tento otec 5-ročného syna a trojročnej dcérky. „Šok ma raz dva prešiel, aj manželku postupne prešli slzy, takže už ostávalo iba zodpovedne sa pripraviť na júnové vycestovanie,“ konštatuje mladý dôstojník, ktorého brat je tiež profesionálny vojak.

„Do misií vysielame organické jednotky, tak, aby sa ľudia poznali, aby veliteľ vedel, od koho môže čo očakávať. Pokiaľ však jednotku treba doplniť špecialistom, alebo v príprave treba nahradiť človeka a máme vojaka, ktorý zodpovedá nárokom na vzdelanie, má jazykové znalosti a hodnosť, samozrejme, že ho môžeme v zmysle zákona povolať na výcvik a následne vyslať do vojenskej operácie v zahraničí,“ vysvetľuje plukovník gšt. Jindřich Joch, veliteľ Centra riadenia operácií Generálneho štábu OS SR, ktorý v týchto dňoch v Afganistane riadi striedanie ôsmej a deviatej rotácie našich vojakov.

„Prvý raz som vycestoval do mierovej misie v bývalej Juhoslávii roku 1994, o dva roky som tam bol opäť. V roku 2001 som bol v africkej Eritrei a teraz končím tretiu misiu v Afganistane. Pôsobil som v Bagrame, Kábule aj v Kandaháe,“ vyratúva desiatnik Robert Kvostka, člen stavebného družstva. Konštatuje, že do šiestich misií, v ktorých strávil už skoro šesť rokov, sa vždy hlásil dobrovoľne. „Iste, dalo by sa hovoriť aj o financiách, ale pre mňa je to vždy v prvom rade moja vojenská práca, ktorú mám rád. No a tiež fajn partie ľudí v uniforme plus spoznávanie cudzích krajín,“ hovorí vyšportovaný Prievidžan, ktorý doma slúži na Sliači. Dodáva ale, že misie si vyžiadali u neho aj daň. „Nikdy som nemal dosť času vybudovať si vzťah a založiť rodinu. Hoci – ani som sa v tomto smere moc neponáhľal. Nie každá rodina takéto opakované odlúčenie vydržala. Služba v armáde a v misiách mi zatiaľ stojí za to a verím, že si ešte stihnem vybudovať aj rodinu,“ usmeje sa muž, ktorý zrejme spomedzi všetkých slovenských vojakov slúžil v misiách najdlhšie.

Slobodník Radovan Andrejov bol v misii v Kosove kolegom našich vojakov, ktorí padli pri tragickej havárii leteckého špeciálu neďaleko maďarskej obce Hejce. Do Afganistanu prišiel s novou rotáciou. „Rozhodovanie bolo aj preto, že som stratil veľa kamarátov z mise KFOR naozaj ťažké. Manželka sa tiež najviac bála leteckej prepravy. Som však vojak – a napokon, vycestoval som absolútne dobrovoľne," hovorí tento otec dvoch synov z Michaloviec.

Desiatnik Peter Rožník je vo štvrtej misii za deväť rokov služby v ozbrojených silách, pričom s manželkou majú aj sedemročnú dcérku. „Ne je to jednoduché, ale ak si s manželkou rozumiete a veríte, dá sa to zvládnuť. Okrem toho – aj veľa iných povolaní si vyžaduje odlúčenie, no máloktoré poskytuje také sociálne istoty, ako armáda,“ konštatuje tento odmínovač z Trenčína, ktorý sa po misii vráti do služby v Seredi.

„V manželkiných očiach boli aj slzy, ale svoju prvú misiu beriem ako samozrejmú súčasť vojenskej kariéry," vysvetľuje kapitán Slavomír Čmarada, odchádzajúci zástupca veliteľa slovenskej multifunkčnej ženijnej roty, ktorý sa už teší domov do Serede. Aj preto, lebo dal sľub svojmu synovi. „Nelúčili sme sa ľahko, ale sľúbil som mu, že na jeho ôsme narodeniny už budem doma – a to je zanedlho...“

"Odlúčenie od rodín, náročná práca v zložitých prírodných podmienkach, ale aj štyria ľudia v neveľkom ubytovacom kontajneri – to je poriadny nápor na psychiku,“ konštatuje lekár jednotky podplukovník MUDr. Rastislav Suja. Ďalej hovorí, že ľudia v armáde si postupne zvykli alebo zvykajú na to, že vyslanie do zahraničnej operácie sa môže týkať každého. Nakoľko naši v Afganistane nemajú nateraz psychológa ani kňaza, staral sa tak trochu aj o psychické zdravie 54-člennej jednotky. Hovorí, že je výborné. „Počul som od svojich kolegov, že kedysi v misiách museli velitelia kvôli napätiu meniť spolubývajúcich v ubytovacích kontajneroch, alebo riešiť aj incidenty, ktoré už iskrili silnou animozitou. Tu v Afganistane sme síce zriedkavo zaregistrovali krátky a bežný ponorkový závan, ale nemuseli riešiť žiadny otvorený konflikt. Ľudia sú skrátka už na odlúčenie a nasadenie v zahraničí veľmi solídne psychicky vyberaní a pripravení,“ dodáva lekár, ktorý doma pôsobí ako hlavný lekár Vzdušných síl a po jeho prvej misii ho 19. júna čaká doma na Sliači manželka a dve deti.