Boh rozumie našim pocitom - zamyslenie na 18. týždeň v roku 2025
Biblický text:
137. žalm
Pri babylonských riekach
sedávali sme, plakávali,
na Sion spomínali.
Na vŕby babylonské
povesili sme citary.
Lebo tí, ktorí nivočili nás,
prikázali nám spievať,
ach, trýznitelia, spevy radosti:
„Zaspievajte nám zo sionských piesní!“
Ako sme mohli pieseň Pánovu
zaspievať v krajine cudzej?
Keby som zabudol na teba, Jeruzalem,
Nech navždy zmeravie moja pravica!
Nech k ďasnám sa mi jazyk prilepí,
ak zabudnem na teba,
ak Jeruzalem nepoložím
na vrchol svojej radosti!
Pripomeň, Pane, synom edómskym
onen deň Jeruzalema.
Keď volali: „Rúcajte ho,
až do základu zbúrajte!“
Ty ničiteľka, dcéra Babylonská!
Šťastný, kto odplatí ti
za všetko, čo si nám spôsobila!
Blažený, kto schytí tvoje dieťa
a o skalu roztrieska!“
Zamyslenie:
Záver 137. žalmu nie je príjemný na počúvanie. Veď posúďte ... „Blažený, kto schytí tvoje dieťa a o skalu roztrieska!“
Rovnako vyvolávajú otázniky aj jeho slová: „Nech sa mi jazyk prilepí o ďasná… … nech mi zmeravie moja pravica...“ – no, kto by žiadal toto sám pre seba?!?
Kto nemá v úcte svoj život, nebude mať v úcte ani život druhých ľudí. Sebazničujúce želania a prosby nesvedčia o ničom dobrom vo vnútri, v srdci pisateľa žalmu.
Tiež žalmistova prosba, aby Boh nezabudol na hriechy Edómčanom – sa nepodobá našim prosbám. My sa modlíme úplne inak !
Tí, ktorí nenávidia Boha, majú veľmi silný argument, keď si čítajú tento žalm.
Môžu povedať: „Pozrite, aká je Biblia nenávistná kniha ...“
V duchu sa pýtame, čo hľadá táto stať v Biblii ?!? Nájsť nejaký protiargument je ťažké. Nenávisť, ktorá je v tomto žalme pripisujeme kultúrnemu pozadiu vtedajšej doby.
Sme civilizovaný ľudia a žiadnu nenávisť k Babylončanom určite nemáme! Veď vďaka Babylončanom naša minúta má 60 sekúnd a kruh 360 stupňov.
My sa radšej vyhýbame takýmto miestam v Biblii a preskakujeme ich, keď ich čítame ... a tým pádom ani neuvedomujeme, čo je tam napísané.
Neuvedomujeme si, že sú to slová človeka, ktorý prišiel o celú svoju rodinu. Jeho rodina bola buď zabitá, alebo zotročená. Čo bolo ešte horšie. On sám bol vzdelaným človekom, ktorý stratil osobnosť a mal menšiu hodnotu ako akékoľvek ťažné zviera. A ešte k tomu ho jeho páni nútili, aby sa usmieval, radoval a bol „šťastný.“
Skutočne nám nemá žalm, čo povedať ?! Skutočne sme my – civilizovaní ľudia bez nenávisti a zloby ??!
Ak sme úprimní, tak musíme povedať, že hoci k Babylončanom nenávisť nemáme, tak v našom srdci nenávisť predsa je. Nie k Babylončanom, ale k iným ľuďom. A nielen nenávisť, ale množstvo iných pocitov, ktoré sme sa snažili odsunúť mimo našu pozornosť, či ich definitívne zabudnúť...
Ale tie pocity, kým sa viditeľne neobjavia opäť, tak zatiaľ pôsobia napätie, nervozitu alebo nevysvetliteľnú zlosť, či všetky možné prejavy smútku. A keď sa znova objavia, ukážu sa v tej najškaredšej podobe.
Žalmista spravil niečo nepredstaviteľné pre nás civilizovaných ľudí. Povedal o týchto pocitoch Bohu. Vyjadril ich! Jeho slová sú modlitbou k Bohu, ktorý môže všetko, ale to neznamená, že za všetko môže. Žalmista vedel, že za jeho utrpenie Boh nemôže.
Rovnako vedel, že Boh nesplní všetky ľudské prosby. Ale dobre vedel, že nás vypočuje. Určite nebola Božia vôľa to, o čo žiadal žalmista v modlitbe. Ale Boh rozumel bolesti a smútku, ktorú vyslovil žalmista. A to bolo pre žalmistu veľmi dôležité, aby sa s týmito pocitmi vysporiadal.
Ak by som mohol použiť obrazný príklad, tak by som použil príklad s nájdenou nevybuchnutou muníciou. V súčasnosti, keď sa nájde nevybuchnutá munícia z druhej svetovej vojny, tak si pyrotechnici nepovedia: „Však keď to doteraz nevybuchlo, snáď to nevybuchne.“ Nie! Pyrotechnici s tým niečo spravia, nechajú tú muníciu vybuchnúť v priestore, ktorý je bezpečný. Ako nezmizne bomba z druhej svetovej vojny, nezmiznú ani naše emócie. Raz môžu „vybuchnúť“ v tom najnečakanejšom čase.
Boh s našimi emóciami dokáže niečo spraviť. On je pre nás bezpečným priestorom, ktorý zvládne naše emócie.
Boh nám dal naše emócie a sú dôležité. Upozorňujú nás aj na to, čo sme vedome, či nevedome prehliadli. Každopádne keď Boh rozumie našim emóciám, mali by sme sa snažiť porozumieť im aj my.
Ale len pri tom, že sa budeme zaoberať našimi emóciami nemôžeme zostať. Ak by som použil taký príklad, tak naše emócie sú ako semafor. Je zle, ak sa úplne prehliada a je zle, ak naň človek zíza potom, ako by mal ísť ďalej.
Cesta vysporiadania so zlom pri každom človeku prípad od prípadu je iná. Každopádne Boh nás pozýva ísť ďalej.
Modlitba:
Bože, ďakujem Ti, že mi rozumieš. Daj, aby som rozumel aj sám sebe. Daj, mi silu porozumieť druhým ľudom.
137. žalm
Pri babylonských riekach
sedávali sme, plakávali,
na Sion spomínali.
Na vŕby babylonské
povesili sme citary.
Lebo tí, ktorí nivočili nás,
prikázali nám spievať,
ach, trýznitelia, spevy radosti:
„Zaspievajte nám zo sionských piesní!“
Ako sme mohli pieseň Pánovu
zaspievať v krajine cudzej?
Keby som zabudol na teba, Jeruzalem,
Nech navždy zmeravie moja pravica!
Nech k ďasnám sa mi jazyk prilepí,
ak zabudnem na teba,
ak Jeruzalem nepoložím
na vrchol svojej radosti!
Pripomeň, Pane, synom edómskym
onen deň Jeruzalema.
Keď volali: „Rúcajte ho,
až do základu zbúrajte!“
Ty ničiteľka, dcéra Babylonská!
Šťastný, kto odplatí ti
za všetko, čo si nám spôsobila!
Blažený, kto schytí tvoje dieťa
a o skalu roztrieska!“
Zamyslenie:
Záver 137. žalmu nie je príjemný na počúvanie. Veď posúďte ... „Blažený, kto schytí tvoje dieťa a o skalu roztrieska!“
Rovnako vyvolávajú otázniky aj jeho slová: „Nech sa mi jazyk prilepí o ďasná… … nech mi zmeravie moja pravica...“ – no, kto by žiadal toto sám pre seba?!?
Kto nemá v úcte svoj život, nebude mať v úcte ani život druhých ľudí. Sebazničujúce želania a prosby nesvedčia o ničom dobrom vo vnútri, v srdci pisateľa žalmu.
Tiež žalmistova prosba, aby Boh nezabudol na hriechy Edómčanom – sa nepodobá našim prosbám. My sa modlíme úplne inak !
Tí, ktorí nenávidia Boha, majú veľmi silný argument, keď si čítajú tento žalm.
Môžu povedať: „Pozrite, aká je Biblia nenávistná kniha ...“
V duchu sa pýtame, čo hľadá táto stať v Biblii ?!? Nájsť nejaký protiargument je ťažké. Nenávisť, ktorá je v tomto žalme pripisujeme kultúrnemu pozadiu vtedajšej doby.
Sme civilizovaný ľudia a žiadnu nenávisť k Babylončanom určite nemáme! Veď vďaka Babylončanom naša minúta má 60 sekúnd a kruh 360 stupňov.
My sa radšej vyhýbame takýmto miestam v Biblii a preskakujeme ich, keď ich čítame ... a tým pádom ani neuvedomujeme, čo je tam napísané.
Neuvedomujeme si, že sú to slová človeka, ktorý prišiel o celú svoju rodinu. Jeho rodina bola buď zabitá, alebo zotročená. Čo bolo ešte horšie. On sám bol vzdelaným človekom, ktorý stratil osobnosť a mal menšiu hodnotu ako akékoľvek ťažné zviera. A ešte k tomu ho jeho páni nútili, aby sa usmieval, radoval a bol „šťastný.“
Skutočne nám nemá žalm, čo povedať ?! Skutočne sme my – civilizovaní ľudia bez nenávisti a zloby ??!
Ak sme úprimní, tak musíme povedať, že hoci k Babylončanom nenávisť nemáme, tak v našom srdci nenávisť predsa je. Nie k Babylončanom, ale k iným ľuďom. A nielen nenávisť, ale množstvo iných pocitov, ktoré sme sa snažili odsunúť mimo našu pozornosť, či ich definitívne zabudnúť...
Ale tie pocity, kým sa viditeľne neobjavia opäť, tak zatiaľ pôsobia napätie, nervozitu alebo nevysvetliteľnú zlosť, či všetky možné prejavy smútku. A keď sa znova objavia, ukážu sa v tej najškaredšej podobe.
Žalmista spravil niečo nepredstaviteľné pre nás civilizovaných ľudí. Povedal o týchto pocitoch Bohu. Vyjadril ich! Jeho slová sú modlitbou k Bohu, ktorý môže všetko, ale to neznamená, že za všetko môže. Žalmista vedel, že za jeho utrpenie Boh nemôže.
Rovnako vedel, že Boh nesplní všetky ľudské prosby. Ale dobre vedel, že nás vypočuje. Určite nebola Božia vôľa to, o čo žiadal žalmista v modlitbe. Ale Boh rozumel bolesti a smútku, ktorú vyslovil žalmista. A to bolo pre žalmistu veľmi dôležité, aby sa s týmito pocitmi vysporiadal.
Ak by som mohol použiť obrazný príklad, tak by som použil príklad s nájdenou nevybuchnutou muníciou. V súčasnosti, keď sa nájde nevybuchnutá munícia z druhej svetovej vojny, tak si pyrotechnici nepovedia: „Však keď to doteraz nevybuchlo, snáď to nevybuchne.“ Nie! Pyrotechnici s tým niečo spravia, nechajú tú muníciu vybuchnúť v priestore, ktorý je bezpečný. Ako nezmizne bomba z druhej svetovej vojny, nezmiznú ani naše emócie. Raz môžu „vybuchnúť“ v tom najnečakanejšom čase.
Boh s našimi emóciami dokáže niečo spraviť. On je pre nás bezpečným priestorom, ktorý zvládne naše emócie.
Boh nám dal naše emócie a sú dôležité. Upozorňujú nás aj na to, čo sme vedome, či nevedome prehliadli. Každopádne keď Boh rozumie našim emóciám, mali by sme sa snažiť porozumieť im aj my.
Ale len pri tom, že sa budeme zaoberať našimi emóciami nemôžeme zostať. Ak by som použil taký príklad, tak naše emócie sú ako semafor. Je zle, ak sa úplne prehliada a je zle, ak naň človek zíza potom, ako by mal ísť ďalej.
Cesta vysporiadania so zlom pri každom človeku prípad od prípadu je iná. Každopádne Boh nás pozýva ísť ďalej.
Modlitba:
Bože, ďakujem Ti, že mi rozumieš. Daj, aby som rozumel aj sám sebe. Daj, mi silu porozumieť druhým ľudom.