Boha možno nenávidieť, ale nemožno Ho zabiť.

Odvtedy začal Ježiš Kristus svojim učeníkom poukazovať, že musí isť do Jeruzalema a že musí mnoho trpieť od starších a veľkňazov i zákonníkov a že musí byť zabitý a v tretí deň vstať z mŕtvych. ( Mt 16,21)

Pôstny čas je časom, v ktorom si pripomíname utrpenie a smrť Pána Ježiša Krista. Preto je v pôste aktuálne hovoriť a zamýšľať sa nad prenasledovaním a nenávisťou nielen vtedajších, ale aj terajších, súčasných Ježišových nepriateľov.
Žijeme v treťom tisícročí, v dvadsiatom prvom storočí. V spätnom pohľade do uplynulých dvoch tisícročí vidíme, že Ježiš Kristus vždy mal svojich prívržencov, ale aj nepriateľov. Tých nepriateľov, ktorí chcú vymazať Jeho meno z pamäti človeka, ktorí s nevídanou ľstivosťou a prefíkanosťou bojujú proti Nemu, má aj dnes. A predsa Kristus žije. Nemožno Ho vymazať z pamäti ľudstva a nemožno naň zabudnúť. Nemôžu zabudnúť tí, ktorí ho milujú, ale najmä tí, ktorí Ho zo všetkých síl nenávidia.
Určite každý z vás hodil kameň do stojatej vody, napríklad do jazera. Z miesta, kam kameň dopadol, začali sa na vode vytvárať kruhy a šírili sa do všetkých strán rovnomerne od stredu. Keď bol kameň malý, urobil len niekoľko kruhov. Keď bol kameň veľký,vytvoril väčšie množstvo kruhov a tie sa na vode dlhšie udržali. Ale po nejakom čase, či bol kameň malý, či veľký, vlnenie prestalo. Voda sa utíšila a kameň sa uložil na dno.
Každý človek je, obrazne povedané, takýmto kameňom hodeným do mora ľudských dejín. Kdekoľvek sme, akékoľvek je naše vzdelanie, vedomosti, naše poslanie, naše zamestnanie, náš majetok, všetci sme rovnako hodení a každý z nás viac, alebo menej zvlní vodnú hladinu. Sú ľudia nepatrní, hovoríme im aj priemerní, ktorí menej zvlnia hladinu. Sú aj ľudia významní, slávni ľudia, ktorí hladinu zvlnia viac. Nakoniec je osud všetkých ľudí, malých i veľkých, rovnaký. Skôr či neskôr klesnú na dno mora a vlny sa začnú vyrovnávať. Po smrti klesne telo do hrobu, a po čase sa na všetko zabudne. Taký je údel všetkých ľudí, malých i veľkých, dobrých i zlých.
Z histórie vieme, že boli panovníci, pred ktorými sa ľudia skláňali a slnko nezapadalo nad ich veľkosťou a slávou. Kto dnes o nich vie? Boli dobrí a šľachetní ľudia, nad hrobom ktorých hovorili, že ich pamiatka bude žiť večne. Po čase vybledne každá spomienka. Všetko na tomto svete upadne do zabudnutia a hlina hrobov všetko prikryje.
Jedine Pán Ježiš Kristus je vyňatý z platnosti toho zákona. Na Neho nemožno zabudnúť. Zvlnenie, ktoré On spôsobil na mori svetových dejín, sa ani dodnes neukľudnilo. Toto zvlnenie stále trvá a bude trvať večne. Ako dôkaz tohto tvrdenia uvediem niekoľko príkladov.
O čom rozprávajú Vianoce? O tom, že sa Ježiš narodil. Nie je prekvapujúce, že narodenie žiadneho dieťaťa pred Ním, ani po Ňom nevzbudilo takýto ohlas? Odvtedy sa narodilo niekoľko miliárd detí. Boli medzi nimi deti kráľov, cisárov, vedcov a umelcov. Ale kto sa o to stará? Každoročne si pripomíname a slávime len Ježišovo narodenie, a to aj po Jeho smrti. Lebo dieťa, ktoré sa narodilo v bezvýznamnej malej dedine, v opustenej maštali, ktoré ani dlho na zemi nežilo, vyoralo také brázdy v dejinách, že Jeho narodenie slávia nielen kresťania, ale aj nekresťania.
Dnes už nikto nepochybuje o tom, že historický Kristus je skutočný, pravý syn človeka. Mnoho ľudí zapochybuje o Božskej podstate Ježiša Krista. Avšak práve táto Božská podstata je dôvodom, prečo na Krista nemôžeme zabudnúť. Každé Jeho slovo v nás rezonuje tak mocne, ako by ho bol len včera povedal. On zanechal pokoleniam najväčšie prikázanie lásky. Od Neho sme počuli podobenstvo o milosrdnom samaritánovi. A napokon, mohli by sme porozumieť dvetisícročnej existencii cirkvi, jej bojom, víťazstvám i pádom, ak by za ňou stál len človek, ukrižovaný na dreve hanby?
Dokonané, odznelo posledné slovo z úst zomierajúceho Pána. Ak by On bol iba človek, potom by toto slovo znamenalo sklamanie a zúfalstvo. Vtedy by „dokonané“ neznamenalo, že je dokončené dielo vykúpenia, ale že je všetkému koniec.
Koniec všetkému, uspokojoval sa dav vracajúci sa z Golgoty, keď len pred chvíľou bol na smrť vystrašený zemetrasením a tmou. Len sa netreba báť, teraz je už všetkému koniec.
Konečne koniec, zvolal zaiste Pilát, ktorý sa od vynesenia rozsudku nevedel uspokojiť. Podobne zvolal Herodes, ktorý sa obával o svoj trón, a mnoho nespokojných farizejov a zákonníkov, ktorých Pán Ježiš karhal a spôsobil im dosť nepokojných nocí. Teraz už môžu pokojne spávať.
Konečne koniec! - často sa v dejinách kresťanstva ozýval tento výkrik. A predsa nie je koniec! Kristus napriek všetkej nenávisti žije. Nemá vojakov, nemá pušky ani obušky, nemá väznice, a predsa žije.
A čo je s tými, ktorí ho prenasledovali? S úsmevom sa na nich rozpamätávame. Kto sa oduševňuje za teba, Kaifáš? Kto sa menuje podľa teba Judáš? Kto by sa za teba šiel obetovať, Pontský Pilát? Tam sú vaše mená v dejinách ľudstva, ale to iba vďaka tomu, že ste sa raz stretli s Ježišom.
Všetci tí, minulí nepriatelia zomreli. Zomrú aj terajší a budúci. Len Kristus bude mocne žiť. Po pôste a po Veľkom piatku príde veľkonočné ráno a s ním aj vzkriesenie. Preto môžeme vyznávať: Pane, Ty vždy zvíťazíš, lebo Ty si Boh. Boha možno nenávidieť, možno prenasledovať, možno skrvaviť, ale nemožno Ho zabiť.