Deň červených makov

Pri pamätníku slovenským účastníkom západného odboja v Bratislave na Šafárikovom námestí sa v nedeľu 14. novembra uskutočnila spomienková slávnosť pri príležitosti Dňa veteránov vojen, ktorý je na Západe známy aj ako Deň červených makov.

Moderátor Miroslav Minár privítal na podujatí okrem predstaviteľov ministerstva obrany a slovenskej generality aj veľvyslankyňu Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska na Slovensku pani Judith Anne MacGregorovú. Prítomní boli aj predstavitelia vojenského diplomatického zboru akreditovaného v Bratislave, členovia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov či UN-Veterans Slovakia

Pamätník a stromy
Samozrejme, prítomní boli aj predstavitelia západného odboja. Generálmajor v. v. Anton Petrák na pamiatku svojich spolubojovníkov z Veľkej Británie o. i. povedal: „Statoční slovenskí vojaci v radoch demokratických spojencov písali svojím odhodlaním krásnu históriu, ku ktorej sa môžu všetci s hrdosťou vracať. Tí, ktorí vojnu prežili, prišli späť domov s pevnou vierou, že prinášajú so sebou slobodu západného sveta, nevyhnutne spojenú so všetkými mravnými hodnotami. Mŕtvi z ich radov na bojisku, ale aj obete prenasledovania, ktoré po návrate do vlasti skončili v pracovných táboroch a väzeniach bývalého zriadenia, dokazujú, že sa nezmierili s otroctvom a nežiaducim režimom.“ Genmjr. Petrák, ktorý bol sám v 50. rokoch minulého storočia perzekvovaný ako politický väzeň, ešte dodal: „V presvedčení, že mi je dovolené vyjadriť úctu prítomných týmto mŕtvym bez ohľadu na to, kde ležia, sľubujeme: Naše spomienky na nich nepominú a naša úcta k nim nezovšednie. Naše spomienky však patria aj tým, ktorí plnia svoje úlohy v nebezpečných misiách ďaleko od svojej vlasti. Naše myšlienky sú s nimi a s ich rodinami. Nech sa všetci šťastne vrátia.“
Súčasťou slávnosti bolo tradičné kladenie vencov a krížikov so symbolom červených kvetov divého maku k pamätníku. K dôstojnej atmosfére prispela bratislavská posádková hudba a liturgická spomienka, ktorú viedol plukovník Marko Trochan. „Kto vie, čo si človek nesie v srdci, keď zomiera v boji? Boh to vie. Chcem veriť – nech odpustí, čo bolo zlé a nech odmení, čo bolo dobré. Kristus povedal, že odmena patrí tým, ktorí zomrú za svojich priateľov – a oni tak urobili,“ povedal v kázni vojenský ordinár.
Vojnoví veteráni spolu s veľvyslankyňou MacGregorovou, predstaviteľmi ministerstva obrany aj s generalitou zasadili na Šafárikovom námestí stromy lipy a červeného duba. „Chcem veľmi poďakovať za myšlienku zasadiť na pamiatku nášho priateľstva tieto dva stromy, ktoré popri chladnom kameni pamätníka účastníkom západného odboja budú živým symbolom nášho priateľstva,“ zdôraznila veľvyslankyňa. Za organizáciu podujatia menovite ocenila veliteľa bratislavskej posádky plk. Eduarda Csongu a vedúceho oddelenia vojnových veteránov MO SR Daniela Kostru. Zároveň vysoko vyzdvihla spoluprácu slovenských a britských vojakov, ktorí sa ako koaliční partneri podieľajú v súčasnosti v krízových oblastiach na znovunastolení mieru a slobody.
Jeden zo smutných príbehov
Ako špecifikovali vojenskí historici, po vojne v roku 1945 tvorili príslušníci česko-slovenského západného odboja približne desatinu z dôstojníckeho zboru vtedy budovanej československej armády. Ak v uvedenom roku bolo v armáde spoločného štátu 1 310 dôstojníkov a rotmajstrov, ktorí bojovali na Západe, v roku 1952 z nich slúžilo v uniforme už len jedno percento – pätnásti. Komunistický režim ich označil za „štátne nespoľahlivých“. Tí, ktorí sa nestihli vrátiť na Západ, boli väznení či inak perzekvovaní.
„Patril medzi nich aj môj manžel Ferdinand Jaroslav Kopecký, ktorý vo vojne bojoval v Británii ako letec v 311. bombardovacej peruti,“ povedala nám po spomienkovej slávnosti pani Agneša Kopecká, ktorá pricestovala z Nitry. Jej manžel, rodák z Jindřichovho Hradca, bol dôstojníkom už pred 2. svetovou vojnou. Nezmieril sa s tým, že sa republika vzdala fašistickému Nemecku. Za dramatických okolností utiekol v roku 1939 do Poľska a neskôr bojoval proti fašistom vo Francúzsku. Keď padlo i to, aj on dostal šancu bojovať za slobodu vo Veľkej Británii. „Medaila za chrabrosť, Zelená ratolesť Kráľa Juraja, Československý vojnový kríž – s týmito a s radom ďalších vyznamenaní sa vrátil do vlasti,“ hrdo spomenula krásne vitálna deväťdesiatnička. Pani Kopecká však pokračovala v smutnejšom tóne: „Zoznámili sme v roku 1947, keď ho preložili do nášho mesta z Prahy. Už vtedy sa promoskovsky orientovaní dôstojníci snažili zbavovať sa dôstojníkov zo Západu a eliminovali ich vplyv na vyšších veliteľstvách. Jeho, špičkového letca, poslali do Nitry akože budovať automobilové kasárne.“
Pani Kopecká vlastnila módny salón, kde navrhovala a šila modely večerných šiat aj pre ženy dôstojníkov. Počas jedného plesu vyšla na balkón, aby si z neho obzrela šaty tancujúcich žien, keď k nej pristúpil elegantný muž v uniforme kapitána letectva. Vtedy vznikla láska na celý život. Vtedy však ešte nikto nevedel, ako ťažko bude skúšaná: „Keď manžela po prevrate prepustili z armády, pridelili ho pracovať do elektrární. Viete, čo to pre neho ako letca znamenalo, keď sa musel živiť ako šofér nákladiaka?“ Elegantná Agneša Kopecká pokračovala: „Sledovali jeho pohyb, často ho predvolávali na výsluchy a všetko to ponižovanie malo veľmi negatívny vplyv na jeho zdravie. Nervové vypätie dokonca na čas paralyzovalo jeho pohybový aparát. Napokon musel predčasne odísť do invalidného dôchodku.“ Jednoduché to nemala ani ona. Módny salón jej v roku 1949 zoštátnili a sama pracovala ako učiteľka šitia. „Spomínam si, ako neraz predvolali na výsluch aj mamku, ktorá bola oporou našej rodiny,“ dodáva jej dcéra PaedDr. Helena Švihelová. Aj ona si pamätá, ako ju, ešte ako malé dievčatko, zaistili eštébáci v kožených kabátoch priamo na ulici, aby ju tiež vypočúvali. Pani Helena, dnes učiteľka, spolu s manželom akad. arch. Ladislavom Švihelom, generálnym riaditeľom a. s. Výstavisko Agrokomplex Nitra, sprevádzala v Bratislave svoju mamičku. Dodala: „Otec zomrel v roku 1987 s trpkosťou za všetko to ponižovanie, ale aj s vierou, že raz pravda naozaj zvíťazí.“ Pani Kopecká sa s nami rozlúčila slovami: „Po roku 1989 manžela rehabilitovali a udelili mu hodnosť plukovník in memoriam. Aj za neho som rada, že v Bratislave dalo ministerstvo obrany vybudovať pamätník účastníkom západného odboja. A aj za neho som šťastná, že sme sa dnes pri ňom mohli stretnúť.“