Deň Ozbrojených síl Slovenskej republiky

Tisícročná túžba slovenského národa žiť v samostatnom, svojbytnom, suverénnom a zvrchovanom štáte sa v roku 1993 stala skutočnosťou. Táto historická udalosť bola vyvrcholením bohatých a často pohnutých dejín, v ktorých nechýbali ani vojenské aspekty.

Ak uznáme obraznú premisu, že tradície sú základmi budovy, z ktorých rastú múry úcty a vážnosti k predkom, máme určite na čom budovať. Neodškriepiteľný je aj fakt, že na našich starších i novších dejinách sa významne podieľala aj armáda a vlastenecká výchova, prehlbovanie národného povedomia, ako aj morálny a duchovný rozvoj jej príslušníkov - vojakov povinnej služby i vojenských profesionálov - sa musí odvíjať od histórie, vojenských tradícií a symboliky.

Bolo preto logické, že keď sme v piatom roku existencie samostatnej Slovenskej republiky aj armády hľadali udalosť, ktorá by najlepšie charakterizovala jej pamätný deň v kalendári, voľba padla na rok 1848. Európske buržoázne revolúcie v polovici 19. storočia zápasili v jednotlivých krajinách s rôznorodými problémami. V rakúskej monarchii bola popri úsilí odstrániť feudálne pomery a absolutizmus mimoriadne citlivou národnostná otázka. Emancipačné snahy utláčaných národov však narážali na silný odpor vládnucich národov - rakúskych Nemcov v tzv. Predlitavsku a Maďarov v Uhorsku. Vtedajšia slovenská spoločnosť v dôsledku svojho dlhodobého nerovnoprávneho postavenia vstúpila do víru revolučných udalostí v dosť nerozvinutej podobe, čo poznačilo aj jej vojenské úsilie.

Prvá slovenská dobrovoľnícka výprava sa uskutočnila v druhej polovici septembra 1848 v nadväznosti na vystúpenie Chorvátov proti Maďarom v Zadunajsku, pričom pôvodným cieľom ústredného národnopolitického orgánu Slovákov - Slovenskej národnej rady - bolo po obsadení podjavorinského kraja a považských stolíc vyburcovať povstanie na celom území obývanom Slovákmi.

Dobrovoľnícky zbor prekročil moravsko-slovenské hranice 18. septembra 1848 a podvečer dorazil do Myjavy. Jadro výpravy i so SNR sa potom 21. septembra presunulo do Brezovej pod Bradlom. Na druhý deň - 22. septembra - v jej okolí dobrovoľníci zviedli víťazný boj s dvoma švadrónami cisárskych kyrysníkov a dvoma stotinami pešiakov, plniacimi príkazy peštianskej vlády.

Protipovstalecké sily sa však spamätali a už 25. septembra sa prisunuté maďarské gardy a cisárske jednotky pripravili zovrieť dobrovoľníkov do klieští a zaútočiť z troch strán - od Senice, Vrbového a Nového Mesta. Slovenskí dobrovoľníci, žiaľ, nedostali očakávanú posilu druhej povstaleckej vlny a v bitke pri Senici 26. septembra utrpeli porážku. Nič na tom už nezmenil ani ich úspešný útok na stotinu pruského princa pri Starej Turej 27. septembra. Na druhý deň, po ďalšej neúspešnej bitke pri Poriadi neďaleko Myjavy, sa stiahli na Moravu, kde bol zbor formálne rozpustený. Chorváti sa udržali iba o deň dlhšie a 29. septembra podľahli v bitke pri Pákozde a Sukaró.

Septembrová výprava slovenských dobrovoľníkov sa teda skončila neúspechom, ale ich víťazstvo pri Brezovej pod Bradlom sa navždy zapísalo do našich dejín a 22. september zostane zvečnený aj v podobe Dňa Armády SR, resp. Dňa Ozbrojených síl SR, ktorý sme začali sláviť v roku 1998 a pripomenieme si ho aj v tomto roku.