Generálny duchovný pri pamätníku v Hejciach.

Srdcia vojakov OS SR a dotknutých ľudí zostávajú pohnuté pri pomyslení na druhov v zbrani i blízkych priateľov, ktorí sa tak hrozne rýchlo stratili spomedzi svojich kamarátov a príbuzných v ten osudný deň 19. januára 2006. Táto strata si pýta aj hlbšie zamyslenie a sebareflexiu všetkých tragédiou dotknutých ľudí. Predstavitelia a duchovní jednotlivých delegácií, prítomní na spomienkovej slávnosti v Hejciach 19. januára tohto roku, sa snažili vo svojich príhovoroch odpovedať na otázky o zmysle života, ale aj povzbudiť k hrdinskému zápasu s dnešnými problémami a prekážkami. Medzi zúčastnenými na pietnej spomienke pri pamätníku obetiam leteckej katastrofy bol aj generálny duchovný ekumenickej pastoračnej služby v Ozbrojených silách SR a ozbrojených zboroch SR plk. Jaroslav Balocký. Vo svojom príhovore povedal:

„Aj keď vieme, že všetko čo sa rodí a žije, jedného dňa sa skončí a zanikne, predsa sa nevieme ubrániť pocitom hlbokého zármutku, keď stojíme pri pamätníku obetí leteckej nehody, preto v tejto chvíli už neskrývame svoje city a nezamlčujeme svoj žiaľ nad stratou mladých životov našich vojakov.

Zároveň je to však príležitosť dôkladnejšie si uvedomovať, že vojny a konflikty medzi národmi nikdy nevyriešia problémy tak, aby porazený národ nemyslel na odvetu. Národy väčšie i menšie by mali poznať a uznať, že sú si rovnocennými partnermi, a že len pri rešpektovaní práva a spravodlivosti možno všetko urovnať pokojnou cestou. Lebo len uznanie autority Božej vôle vie do spolunažívania národov vniesť spravodlivosť, pokoj a mier.

Keď v r. 490 pred narodením Krista Pána zvíťazili Gréci v ťažkom boji nad perzským kráľom Miltiadesom pri dedinke Maratón, nastal problém, ako radostnú správu o víťazstve oznámiť do hlavného mesta Atén, vzdialených 42,5 km od bojiska. Vtedy vojak menom Diomedon sa podujal prebehnúť túto vzdialenosť a správu o víťazstve tam čo najskôr dopraviť. S nadľudským vypätím síl a vôle v behu vytrval až do posledného dychu, aby mohol oznámiť: Zvíťazili sme! Potom vysilený padol na zem a zomrel.

Aj príslušníci 7. rotácie KFOR si splnili svoje misijné poslanie – vykonali čo bolo potrebné. Ba ešte aj viac. V televíznom šote, ktorý bol po nehode odvysielaný, sme mali možnosť vidieť, ako vojenskí lekári liečili civilné obyvateľstvo a vojaci ochotne pomáhali tamojším ľuďom zmierniť ich trápenie a biedu. Tešili sa na návrat do vlasti, aby mohli svojim rodinám splatiť dlh z odlúčenia. Oni v behu svojich misijných povinností statočne vytrvali, ale v tom behu im nebolo dopriate prísť do cieľa a oznámiť tú radostnú správu – zvíťazili sme, vykonali sme čo bolo potrebné, preto je náš žiaľ z ich tragédie taký veľký.

Veľká je tragédia moci smrti. Vytrháva nám našich blízkych priamo z nášho náručia, my sa len nemo prizeráme a zostávame sami, opustení so svojou bolesťou. Aj keď rozpomienka na odchod blízkych v srdci bolí ako nezahojená rana, predsa len minulosť, aj keď je akokoľvek krutá a bolesťou poznačená, musí ostať v rovine faktov.

Na túto tragickú udalosť budeme spomínať vždy s úctou a vďakou. Aj dnešné zhromaždenie a pietna spomienka svedčí o tom, že my nechceme, nevieme a nemôžeme na nich zabudnúť. Ale napriek smútku, ktorý v tej chvíli cítime, musíme svoje pohľady upierať aj do budúcnosti. Ježiš Kristus povedal: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nehodí sa pre kráľovstvo Božie.“

Pred každým jedným z nás je beh do nebeského Jeruzalema. Bežme vytrvalo ten svoj vlastný „nebeský maratón“, aby sme ako dokonalí Kristovi vojaci, mohli raz posledným dychom Pánu Bohu oznámiť: Pane, vytrvali sme; Pane, zvíťazili sme!