Homíla Mons. Františka Rábeka - V. veľkonočná nedeľa "A" - 10. V. 2020
- Autor:
- Dátum: 10.05.2020
- Zdieľaj Zdieľať na Facebook
V. veľkonočná A – 10. V. 2020 – Katedrála
Stáva sa, že niekde príde neočakávane k zemetraseniu, ktoré poškodí budovy, popraskajú múry, naruší sa statika. Je jasné, že v takých domoch sa nedá bývať, kedykoľvek by mohli spadnúť na ich obyvateľov. Preto je nevyhnutné spevniť narušené miesta rozličnými železobetónovými konštrukciami.
Zdá sa, že aj náš svet prežíva akési biologické zemetrasenie, ktoré otriaslo našimi bežnými istotami a my si uvedomujeme, že to, čo sme považovali za bezpečnú istotu a oporu nášho života, sa nám môže kedykoľvek zrútiť.
Po takejto skúsenosti by bolo potrebné spevniť aj statiku nášho života, najmä to, čo sa ukázalo ako slabé, čo je najviac ohrozené.
V čom by sme mali vidieť cieľ nášho života?
Čomu sa oplatí venovať svoje sily a svoj záujem i čas?
Čo má trvalú hodnotu, ktorú nezničí ani choroba, ani smrť?
V dnešnom evanjeliu sme počuli, že aj sám Ježiš Kristus prežíval ohraničenosť a pominuteľnosť pozemského života. Slová, ktoré sme počuli predniesol po Poslednej večeri, v predvečer svojej smrti. Lúči sa s apoštolmi a tí sú z toho smutní. On im ukazuje oporné body svojho života: odchádza síce z tohto sveta cez umučenie a smrť, ale nie do prázdna, ani do nenávratna, lež ide domov; ide k svojmu nebeskému Otcovi. Tento „Otcov dom“ je definitívnym miestom nielen pre Neho, lež ide tam pripraviť miesto aj pre každého z nás. Byť spolu s Ním v dome nebeského Otca je naším skutočným a istým cieľom.
Či tomu naozaj veríme, či sa spoliehame na pravdivosť týchto Ježišových slov, o tom nás obyčajne presvedčia chvíle, keď si uvedomujeme ohrozenie svojej pozemskej existencie. Že sa bojíme utrpenia a smrti, že sa nám nechce zomrieť – to je prirodzené, no dôležité je, či je táto nádej, ktorú nám Ježiš zaručuje svojím slovom, ale najmä svojím zmŕtvychvstaním pre nás bezpečnou oporou a dôvodom radostnej nádeje...
Na čo by sa mala potom zameriavať naša pozemská aktivita, aby sme nemuseli byť frustrovaní, keď tu zrazu o všetko prídeme, že sme žili zbytočne, márne...
Veď naša nádej na večný život nemôže znamenať nejaké pasívne čakanie alebo postoj, že nič sa tu neoplatí robiť...
Sám Ježiš nás pozýva, aby sme mu šli v ústrety aktívne, aby sa On stával pre nás Cestou, Pravdou a Životom: po ceste sa ide, pravdou sa riadime, život je zdrojom energie a spokojnosti.
Čo to však má znamenať konkrétne?
Odpoveď nám dáva apoštol Peter v dnešnom druhom čítaní: Vyzýva nás, aby sme prichádzali ku Kristovi ako k živému kameňu a dali sme sa vbudovať ako živé kamene do duchovného domu...
To je pozvanie chápať náš život, našu každodennú činnosť ako stavbu. Aj stavba života potrebuje pevný základ, ktorým nič neotrasie. Týmto železobetónovým podkladom nášho života je Ježiš Kristus, ktorého Boh potvrdil ako živý kameň, keď ho vzkriesil z mŕtvych. Odolal odmietnutiu ľudí, utrpeniu a smrti a Boh potvrdil vzkriesením, ako pevnú istotu. Všetko v našom živote bude pevné a neotrasiteľné, čo postavíme na tomto živom Kameni, to znamená v zhode s Ním, podľa Jeho pravdy, s Jeho pomocou. Takýmto spôsobom sa aj my dávame akoby do Jeho rúk a On nás ako dobrý murársky majster, deň za dňom vbudúva do tej stavby, ktorú pekelné brány nepremôžu a ktorou je Jeho Cirkev.
Aká je však pravda? Na čom staviame my svoj život? Máme rozličné plány – či už z našej hlavy, alebo vsugerované druhými, politikou, médiami, verejnou mienkou – pýtame sa však, či sú tie naše plány aj v zhode s Božou vôľou, s Kristovým slovom a príkladom. Ak nie, tak sa nám tieto naše konštrukcie skôr – neskôr zrútia...
Udalosť, o ktorej sme počuli v Skutkoch apoštolov nám hovorí, že aj veriaci kresťan, ktorý buduje svoj život na Kristovi je a má byť aktívny a tvorivý v rámci pozemského života.
Prvokresťanské spoločenstvo sa dostáva pred problém: Svoju bratskú lásku prejavujú tak, že dávajú svoje príspevky na chudobných apoštolom, a tí ich majú rozdávať potrebným. No, vzniká problém. Apoštoli - pri rastúcom počte veriacich – nestačia na túto úlohu, niektorí sa cítia ukrivdení a začína v spoločenstve šomranie. Vtedy prichádza Peter s iniciatívou – navrhuje vybrať siedmych osvedčených mužov. Apoštoli ich modlitbou a vkladaním rúk ustanovujú na službu pre spoločenstvo. Sú to prví diakoni. Ježiš nepovedal priamo apoštolom, čo majú v takomto prípade robiť. Ale dal im svojho Ducha a oni sa snažia riešiť konkrétnu situáciu pod Jeho vedením. Takto sa pre nich stáva Ježiš cestou, pravdou a životom.
To je povzbudenie aj pre nás, aby sme dbali na živý kontakt so spoločenstvom Cirkvi, pretože Cirkvi ako celku dal Ježiš svojho Ducha. Dostali sme na ňom účasť aj my sviatosťou birmovania. Pod Jeho vedením aj dnes Cirkev rieši mnohé záležitosti akoby za pochodu a keď si udržiavame spojenie s ňou, tak sa dozvedáme o rozličných usmerneniach a rozhodnutiach, ako sa správne rozhodovať v rozličných situáciách, v mnohých jednoduchších záležitostiach si môžeme aj navzájom poradiť – pri spovedi, na homílii, v rozhovore s múdrym veriacim človekom, a na niektoré riešenia môžeme prísť aj sami, či v rodine. Podstatné je, aby každé riešenie a rozhodnutie bolo v zhode s Ježišom Kristom, s Jeho evanjeliom – a takto nás bude približovať ku Nemu, budeme smerovať do domu nebeského Otca.
Aj v tejto situácii pandémie hľadáme, ako sa správne, podľa Kristovej vôle zachovať. mnohí sa snažili zostať v častom kontakte so Svätým Otcom cez Jeho rozličné aktivity a príhovory – koľko dobrých podnetov sme dostali cez neho – napríklad pozvanie k modlitbe ruženca a zvláštnej modlitbe k P. Márii v mesiaci máji, teraz, 14. mája, pozvanie ku dňu modlitieb, pôstu a dobrých skutkov ako prosbu k Pánu Bohu, spolu so všetkými ľuďmi, čo veria v Boha, aby oslobodil ľudstvo od tejto pandémie; povzbudenia k dobročinnosti a vzájomnej pomoci, koľko dobrých podnetov sa nám dostáva od biskupov, našich kňazov, a na čo všetko dobré sme prišli aj sami. Napríklad, niektorí si dali do programu každý deň zavolať niekoľkým osamelým ľuďom, porozprávať sa s nimi a takto im pomôcť zvládnuť ich položenie. A tak sa aj v takejto situácii stáva pre nás Kristus cestou, pravdou a životom. Teraz, keď sa už môžeme zúčastňovať na bohoslužbách, aj keď s určitými obmedzenia, snažme sa o tento priamy kontakt s Kristom i Jeho Cirkvou, aby sme dokázali nachádzať v živote to hodnotné a správne, čím budeme budovať náš život na tom spoľahlivom základnom Kameni a tak sa budeme stávať súčasťou toho domu, ktorý sa stane domom nášho nebeského Otca i naším večným domovom...
Stáva sa, že niekde príde neočakávane k zemetraseniu, ktoré poškodí budovy, popraskajú múry, naruší sa statika. Je jasné, že v takých domoch sa nedá bývať, kedykoľvek by mohli spadnúť na ich obyvateľov. Preto je nevyhnutné spevniť narušené miesta rozličnými železobetónovými konštrukciami.
Zdá sa, že aj náš svet prežíva akési biologické zemetrasenie, ktoré otriaslo našimi bežnými istotami a my si uvedomujeme, že to, čo sme považovali za bezpečnú istotu a oporu nášho života, sa nám môže kedykoľvek zrútiť.
Po takejto skúsenosti by bolo potrebné spevniť aj statiku nášho života, najmä to, čo sa ukázalo ako slabé, čo je najviac ohrozené.
V čom by sme mali vidieť cieľ nášho života?
Čomu sa oplatí venovať svoje sily a svoj záujem i čas?
Čo má trvalú hodnotu, ktorú nezničí ani choroba, ani smrť?
V dnešnom evanjeliu sme počuli, že aj sám Ježiš Kristus prežíval ohraničenosť a pominuteľnosť pozemského života. Slová, ktoré sme počuli predniesol po Poslednej večeri, v predvečer svojej smrti. Lúči sa s apoštolmi a tí sú z toho smutní. On im ukazuje oporné body svojho života: odchádza síce z tohto sveta cez umučenie a smrť, ale nie do prázdna, ani do nenávratna, lež ide domov; ide k svojmu nebeskému Otcovi. Tento „Otcov dom“ je definitívnym miestom nielen pre Neho, lež ide tam pripraviť miesto aj pre každého z nás. Byť spolu s Ním v dome nebeského Otca je naším skutočným a istým cieľom.
Či tomu naozaj veríme, či sa spoliehame na pravdivosť týchto Ježišových slov, o tom nás obyčajne presvedčia chvíle, keď si uvedomujeme ohrozenie svojej pozemskej existencie. Že sa bojíme utrpenia a smrti, že sa nám nechce zomrieť – to je prirodzené, no dôležité je, či je táto nádej, ktorú nám Ježiš zaručuje svojím slovom, ale najmä svojím zmŕtvychvstaním pre nás bezpečnou oporou a dôvodom radostnej nádeje...
Na čo by sa mala potom zameriavať naša pozemská aktivita, aby sme nemuseli byť frustrovaní, keď tu zrazu o všetko prídeme, že sme žili zbytočne, márne...
Veď naša nádej na večný život nemôže znamenať nejaké pasívne čakanie alebo postoj, že nič sa tu neoplatí robiť...
Sám Ježiš nás pozýva, aby sme mu šli v ústrety aktívne, aby sa On stával pre nás Cestou, Pravdou a Životom: po ceste sa ide, pravdou sa riadime, život je zdrojom energie a spokojnosti.
Čo to však má znamenať konkrétne?
Odpoveď nám dáva apoštol Peter v dnešnom druhom čítaní: Vyzýva nás, aby sme prichádzali ku Kristovi ako k živému kameňu a dali sme sa vbudovať ako živé kamene do duchovného domu...
To je pozvanie chápať náš život, našu každodennú činnosť ako stavbu. Aj stavba života potrebuje pevný základ, ktorým nič neotrasie. Týmto železobetónovým podkladom nášho života je Ježiš Kristus, ktorého Boh potvrdil ako živý kameň, keď ho vzkriesil z mŕtvych. Odolal odmietnutiu ľudí, utrpeniu a smrti a Boh potvrdil vzkriesením, ako pevnú istotu. Všetko v našom živote bude pevné a neotrasiteľné, čo postavíme na tomto živom Kameni, to znamená v zhode s Ním, podľa Jeho pravdy, s Jeho pomocou. Takýmto spôsobom sa aj my dávame akoby do Jeho rúk a On nás ako dobrý murársky majster, deň za dňom vbudúva do tej stavby, ktorú pekelné brány nepremôžu a ktorou je Jeho Cirkev.
Aká je však pravda? Na čom staviame my svoj život? Máme rozličné plány – či už z našej hlavy, alebo vsugerované druhými, politikou, médiami, verejnou mienkou – pýtame sa však, či sú tie naše plány aj v zhode s Božou vôľou, s Kristovým slovom a príkladom. Ak nie, tak sa nám tieto naše konštrukcie skôr – neskôr zrútia...
Udalosť, o ktorej sme počuli v Skutkoch apoštolov nám hovorí, že aj veriaci kresťan, ktorý buduje svoj život na Kristovi je a má byť aktívny a tvorivý v rámci pozemského života.
Prvokresťanské spoločenstvo sa dostáva pred problém: Svoju bratskú lásku prejavujú tak, že dávajú svoje príspevky na chudobných apoštolom, a tí ich majú rozdávať potrebným. No, vzniká problém. Apoštoli - pri rastúcom počte veriacich – nestačia na túto úlohu, niektorí sa cítia ukrivdení a začína v spoločenstve šomranie. Vtedy prichádza Peter s iniciatívou – navrhuje vybrať siedmych osvedčených mužov. Apoštoli ich modlitbou a vkladaním rúk ustanovujú na službu pre spoločenstvo. Sú to prví diakoni. Ježiš nepovedal priamo apoštolom, čo majú v takomto prípade robiť. Ale dal im svojho Ducha a oni sa snažia riešiť konkrétnu situáciu pod Jeho vedením. Takto sa pre nich stáva Ježiš cestou, pravdou a životom.
To je povzbudenie aj pre nás, aby sme dbali na živý kontakt so spoločenstvom Cirkvi, pretože Cirkvi ako celku dal Ježiš svojho Ducha. Dostali sme na ňom účasť aj my sviatosťou birmovania. Pod Jeho vedením aj dnes Cirkev rieši mnohé záležitosti akoby za pochodu a keď si udržiavame spojenie s ňou, tak sa dozvedáme o rozličných usmerneniach a rozhodnutiach, ako sa správne rozhodovať v rozličných situáciách, v mnohých jednoduchších záležitostiach si môžeme aj navzájom poradiť – pri spovedi, na homílii, v rozhovore s múdrym veriacim človekom, a na niektoré riešenia môžeme prísť aj sami, či v rodine. Podstatné je, aby každé riešenie a rozhodnutie bolo v zhode s Ježišom Kristom, s Jeho evanjeliom – a takto nás bude približovať ku Nemu, budeme smerovať do domu nebeského Otca.
Aj v tejto situácii pandémie hľadáme, ako sa správne, podľa Kristovej vôle zachovať. mnohí sa snažili zostať v častom kontakte so Svätým Otcom cez Jeho rozličné aktivity a príhovory – koľko dobrých podnetov sme dostali cez neho – napríklad pozvanie k modlitbe ruženca a zvláštnej modlitbe k P. Márii v mesiaci máji, teraz, 14. mája, pozvanie ku dňu modlitieb, pôstu a dobrých skutkov ako prosbu k Pánu Bohu, spolu so všetkými ľuďmi, čo veria v Boha, aby oslobodil ľudstvo od tejto pandémie; povzbudenia k dobročinnosti a vzájomnej pomoci, koľko dobrých podnetov sa nám dostáva od biskupov, našich kňazov, a na čo všetko dobré sme prišli aj sami. Napríklad, niektorí si dali do programu každý deň zavolať niekoľkým osamelým ľuďom, porozprávať sa s nimi a takto im pomôcť zvládnuť ich položenie. A tak sa aj v takejto situácii stáva pre nás Kristus cestou, pravdou a životom. Teraz, keď sa už môžeme zúčastňovať na bohoslužbách, aj keď s určitými obmedzenia, snažme sa o tento priamy kontakt s Kristom i Jeho Cirkvou, aby sme dokázali nachádzať v živote to hodnotné a správne, čím budeme budovať náš život na tom spoľahlivom základnom Kameni a tak sa budeme stávať súčasťou toho domu, ktorý sa stane domom nášho nebeského Otca i naším večným domovom...