Homília Mons. Františka Rábeka Slávnosť Najsvätejšej Trojice A, Katedrála - 7. VI. 2020

Od anonymity k spoločenstvu


V niektorých rozprávkach sa hovorí o tom, že rozprávkový hrdina príde do nejakej osamelej chalupy či zakliateho zámku a nachádza tam prestretý stôl s pripraveným jedlom. Všetko vyzerá tak, ako by ho niekto čakal – len nikoho nevidí. Doslova ho trápi nepokoj a zvedavosť, kto to môže byť, kto je voči nemu taký pozorný, kto je tu kdesi skrytý – a neostáva mu nič iné, než čakať, kým tá neznáma bytosť vystúpi zo skrytosti a dá sa mu poznať...
Niečo podobné sa odohráva aj v skutočnosti. Nie je celý náš svet takýmto veľkým domom, obrovským zámkom, v ktorom sa my, ľudia, ocitáme, objavujeme jeho zákutia, nachádzame v ňom doslova prestretý stôl s toľkými dobrotami – a to všetko nás vedie k tušeniu, že je tu Niekto, kto to všetko vybudoval, pripravil, nás tým obdaroval – a tak ako je staré ľudstvo, prejavuje sa aj túžba ľudí túto Bytosť poznať, vidieť, hovoriť s Ňou, prosiť ju, ďakovať jej.
Jasne to vyjadril apoštol Pavol vo svojom príhovore aténskym filozofom: „Boh, ktorý stvoril svet a všetko, čo je v ňom, pretože je Pánom neba i zeme, nebýva v chrámoch zhotovených rukou, ani sa mu neslúži ľudskými rukami akoby niečo potreboval, veď on dáva všetkým život, dych a všetko a z jedného urobil celé ľudské pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme; určil im vymedzený čas a hranice ich bývania, aby hľadali Boha, ak by ho dajako nahmatali a našli, hoci od nikoho z nás nie je ďaleko. Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme...“(Sk 17, 22 – 28). 
Apoštol hovorí o „nahmataní“ Boha – používa výraz, ktorým nám pripomína, že sme pre akoby slepí pre Božiu skutočnosť, sme neschopní Boha vidieť a priamo poznať. Čím viac poznávame život i svet, tým viac v nás rastie istota, že Boh, táto Bytosť, ktorá je pôvodcom všetkého, ktorá pôsobí i v našom živote a v jeho udalostiach, tu je. Ale aký je, aký má s nami zámer, prečo nám toto všetko dáva – to nám zostáva záhadou. 
Britský fyzik John Fleming povedal: „Vesmír sa dnes javí našim očiam ako myšlienka. Myšlienka však predpokladá prítomnosť Mysliteľa“. A Einstein sa vyjadril takto: „Boh stvoril svet podľa presného plánu. Úlohou vedy je tento plán spoznať.“
V priebehu dejín Boh však vyšiel zo svojej skrytosti. Najprv sa dal počuť vyvoleným ľuďom, akými boli Abrahám, Mojžiš a proroci. Počuli sme aj v dnešnom úryvku zo Starého zákona, ako sa Boh prihovára Mojžišovi a predstavuje sa, aký je: „milosrdný a láskavý, zhovievavý, veľmi milostivý a verný.“ A to boli nielen pekné slová, lež Boh ich potvrdil svojimi skutkami voči ľuďom, ktorým preukazoval svoju starostlivú a všemohúcu lásku. Mať takéhoto Boha na svojej strane, ako sprievodcu životom, v tom videl Mojžiš dôležitú istotu pre seba i pre svoj národ a preto sa obracia na Boha s prosbou, aby napriek tvrdošijnosti a hriešnosti svojho národa Boh šiel s nimi dejinami. V tejto Božej odpúšťajúcej ale najmä starostlivej a všemohúcej Božej láske videl Mojžiš záruku budúcnosti, perspektívu pre seba i svoj národ...
Boh sa nám však chcel dať nielen počuť, ale aj vidieť. No, nie tak, aby sme si ho obzerali ako vyzerá, lež chcel, aby sme ho videli v akcii pre naše dobro, pre našu záchranu. Pripravuje cez stáročia príchod svojho Syna, ktorý sa v plnosti času stáva človekom v Ježišovi z Nazareta. Ježiš prichádza ako zviditeľnenie Otcovej zachraňujúcej lásky. Povedal to v dnešnom evanjeliu: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ Neviditeľný Boh sa nám dal vidieť v ľudskom živote Ježišovom, v Jeho skutkoch, v Jeho slovách. Takže Ježiš mohol povedať apoštolom: „Kto vidí mňa, vidí Otca. Ja a Otec sme jedno.“ 
Pred týždňom sme mali sviatok Zoslania Ducha Svätého. Ježiš povedal, že nám od Otca pošle Ducha pravdy, ktorý bude s nami, ktorý vezme od Neho a zvestuje nám. Duch Svätý pôsobí počas celých dejín v Cirkvi a pôsobí aj v každom človeku, zvlášť v každom pokrstenom a pobirmovanom. Pokiaľ sme vnímaví na Jeho pôsobenie a s Ním spolupracujeme, tak máme skúsenosť s Jeho prítomnosťou v našom živote. A tak nám Boh o sebe  prezradil, že je jeden a súčasne trojosobný: Otec, Syn a Duch Svätý. Táto pravda o Bohu teda nie je iba nejakou základnou náboženskou vedomosťou, lež je prejavom Božieho zdôverenia sa nám – čo je prejav Božej lásky a Božieho priateľstva a súčasne sa toto zjavenie o Božom vnútornom živote uskutočnilo a uskutočňuje v rámci Božej záchrannej akcie, ktorej cieľom je, aby sme mali účasť na živote trojjediného Boha. 
Či túto ponuku prijmeme, to závisí od každého z nás – ako prejavíme vieru v toho viditeľného Posla Božej lásky, ktorým je Ježiš Kristus. S akou vierou prijímame a žijeme Jeho slová, nasledujeme Jeho príklad, ako sme vnímaví na podnety Jeho Ducha... 
Vo svojej veľkňazskej modlitbe to Ježiš vyjadril slovami: „Život večný je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.“ „Poznať“ podľa Svätého písma nie je len niečo o niekom vedieť, lež mať s niekým ten najosobnejší vzťah lásky, hlbokú osobnú skúsenosť. Takže, večný život spočíva v našej účasti na vzťahu nebeského Otca a Jeho Syna Ježiša Krista. Tento vzťah je božskou osobou, je to Duch Svätý. Pretože tento vzťah je medzi božskými osobami, je nevyčerpateľným zdrojom života a naša účasť na ňom je večným životom – nielen že sa nikdy neskončí ale je aj bezhraničnou plnosťou života. 
Z uvedeného vyplýva, že viera v trojjediného Boha nie je iba nejakou náboženskou informáciou. Sú ešte ďalšie náboženstvá, ktoré veria v jedného Boha – Židia a mohamedáni. Títo zásadne odmietajú vieru v trojjediného Boha. Rozdiel medzi nimi a kresťanmi je asi taký ako medzi deťmi, ktoré žijú iba s jedným rodičom a tými, čo majú oboch rodičov. Život v úplnej rodine je oveľa plnší, než v rodine neúplnej. Kto sa dostane po smrti k Bohu, ten spozná, že Boh je trojosobný a nejestvuje žiaden iný večný život, iba ten, ktorý je účasťou na živote trojjediného Boha, pretože Boh je taký. Ide však aj o náš terajší život. Už teraz sme povolaní podieľať sa na živote trojjediného Boha, hoci ten život ešte plne nevnímame. 
Preto sv. Pavol želá kresťanom „milosť nášho Pána Ježiša Krista, lásku Boha Otca i spoločenstvo Ducha Svätého“. Do života týchto troch božských osôb sme boli ponorení pri našom krste – a ak my na tento vzťah Boha ku nám odpovedáme snahou o lásku voči Ježišovi Kristovi v konkrétnych skutkoch, tak On nám oznamuje, že nás bude milovať aj Jeho Otec, obaja prídu do duše takéhoto človeka a budú v ňom prebývať. Kde je Otec a Syn, tam je aj Duch Svätý – takže my sa stávame príbytkom, prítomnosťou trojjediného Boha v tomto svete. Keďže sa nám Boh dal poznať ako trojosobný, tým povoláva aj nás, aby sme hľadali šťastný a plný život vo vzťahu k druhým osobám. Základnou formou vzájomných vzťahov a spoločného života je rodina, manželstvo, ale aj iné formy vzťahov. Kedy môžu byť vzájomné vzťahy medzi nami prameňom pokoja, radosti, porozumenia a lásky? Iba vtedy, ak bude každý z nás zameraný na Ježiša Krista, ak sa budeme riadiť Jeho slovom, príkladom a Jeho Duchom. Bez tohto zamerania sa na vzťah lásky k trojjedinému Bohu, sa naše medziľudské vzťahy ocitajú bez základu a bez zdroja inšpirácie a sily a menia sa na nešťastie, utrpenie ba až na peklo. 
Preto sa neveriaci ľudia snažia izolovať a užívať si život egoisticky, za vysokými múrmi. Ale, človek nemôže nájsť skutočné šťastie v sebeckom postoji. 
Viera v trojjediného Boha nás vedie k vytváraniu vzťahov s ľuďmi. K tomu je potrebné, aby sme nielen čakali niečo od tých druhých, lež hlavne aby sme prinášali do vzťahov našu obetavú lásku, ktorej zdroj čerpáme z napojenia na nevyčerpateľný prameň života, ktorým je trojjediný Boh.