Homília Mons. Františka Rábeka VI. nedeľa v období cez rok "B" - Katedrála

Nezostať len pri záujme o zdravie


V tomto období lepšie chápeme dôsledky infekčnej choroby  ako aj nutnosť chrániť sa pred ňou izoláciou chorého. Starozákonní kňazi plnili aj úlohu akýchsi hygienikov – stanovovali diagnózu a rozhodovali o izolácii postihnutého malomocenstvom. Keďže malomocenstvo bolo vtedy nevyliečiteľnou chorobou, postihnutý bol nútený  žiť na osamelých miestach a pomaly smeroval ku smrti. 
Aj dnes pandémia spôsobuje izolovanie chorých, samotu a obavu ako ten zápas s chorobou skončí, pretože sú, žiaľ, prípady, keď to postihnutý už nerozchodil. 
V udalosti, o ktorej sme počuli v evanjeliu, sa malomocný stretá s Ježišom. Iste už počul o uzdraveniach, ktoré Ježiš uskutočnil a tak ho s plnou dôverou prosí: „Ak chceš, môžeš ma očistiť.“ Ježiš neberie ohľad na hygienické predpisy, dotýka sa malomocného rukou a hovorí: „Chcem, buď čistý!“ 
Iste sme už videli – či priamo v Sixtínskej kaplnke, alebo v reprodukcii – Michelangelovu fresku, znázorňujúcu stvorenie Adama, ako sa Stvoriteľ prstom dotýka Adama. Tak a i cez Ježiša ten istý Stvoriteľ dotýka malomocného a svojou božskou mocou mu vracia zdravie. Takto uzdravený človek sa môže  tešiť nielen z daru zdravia, lež sa môže aj vrátiť do spoločnosti s ľuďmi, do svojej rodiny, do svojho bydliska. Ježiš však rešpektuje hygienické predpisy tej doby a preto posiela uzdraveného k starozákonnému kňazovi, aby ten úradne potvrdil, že dotyčný je zdravý a môže sa zaradiť medzi ľudí. 
Tieto skutočnosti nás vedú k tomu, aby sme si uvedomili, že nie sú len zhubné a infekčné choroby tela, lež sú aj takéto duchovné a morálne pandémie, ktorých sa sami nedokážeme zbaviť. Človek sa dokáže hriechom, zlým skutkom, odlúčiť od prameňa života, od Boha, no sám nie je schopný toto spojenie obnoviť. A bez spojenia s Bohom sa nachádzame v duchovnej smrti, ktorá smeruje k smrti večnej.. Tento problém si dnes málo uvedomujeme, ba zvykli sme si naň ako na niečo normálne. Vytvorili sme si definíciu „normálneho“ – za také považujeme správanie, s ktorým sa stotožňuje väčšina. A aby sme boli celkom spokojní, že sme v poriadku, dáme si odhlasovať také veci ako je rozvod alebo interrupcia či iné závažné morálne zlá parlamentom, spravíme z toho dokonca zákon. A tak nám nemá nik právo niečo vyčítať...
Skutočnosť je však taká, že  o tom či je niečo pravda alebo nepravda, dobré alebo zlé nerozhoduje parlamentná väčšina, lež Boží zákon. A ten platí bez ohľadu na to, koľkí s ním súhlasíme alebo nesúhlasíme. 
A tak sa deje to, že ľudia duchovne a morálne infikovaní sa nielen pohybujú medzi ostatnými, lež aktívne vplývajú na druhých – nielen svojím príkladom, lež v súčasnosti najmä prostredníctvom médií, ktoré neraz veľmi agresívne šíria zlý príklad a nepravdivé názory, čomu ľahko padajú za obeť najmä deti a mladí.
Je teda dôležité zbaviť sa najmä tohto duchovného a morálneho malomocenstva.  To však nedokážeme vlastnými  silami. Tu naozaj potrebujeme ten Ježišov stvoriteľský dotyk. Ale kde sa s Ním môžeme osobne stretnúť, kde ho môžeme požiadať o duchovné očistenie? Vieme však, že po svojom zmŕtvychvstaní dal svojim apoštolom svojho Ducha: „Prijmite Ducha Svätého, komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené...“ A tak sa opakuje Ježišovo poslanie, adresované malomocnému: „Choď, ukáž sa kňazov!“ Pretože túto moc odpúšťať hriechy odovzdali apoštoli svojim nástupcom, biskupom a kňazom a tak môžeme prijať Božiu zachraňujúcu lásku, keď sa vo sviatosti pokánia ukážeme kňazovi, keď mu odhalíme stav nášho svedomia a po úprimnej ľútosti prijmeme od neho rozhrešenie, čiže odpustenie hriechov v mene samého Boha. 
Tak, ako dal Ježiš uzdravenému konkrétnu požiadavku, aby o tom, že ho On uzdravil, nikomu nehovoril, aj nám dáva spovedník obyčajne nejaké praktické rady, pomocou ktorých sa môžeme vyhnúť opätovnému pádu do hriechu, alebo môžeme škody spáchané hriechom napraviť, môžeme upevniť náš život vo vzťahu k Bohu i k blížnym. 
Čo však my s týmito radami robíme? Nie sme podobní tomu uzdravenému, ktorý vôbec nedbal na Ježišovu požiadavku a začal vec rozchyrovať, takže tým znemožnil Ježišovi pôsobenie v mestách a ak chcel Ježiš plniť svoje poslanie, ktorého náplňou nebolo len uzdravovanie, lež najmä učenie a formácia apoštolov, musel pre zmenu On odísť na osamelé miesta. 
Podobne si aj my po spovedi vydýchneme, že to máme šťastne za sebou a veľmi sa nesnažíme dodržať pokyny, ktoré sme dostali. Na nebezpečenstvo takéhoto správania upozorňuje už apoštol Peter vo svojom Druhom liste: najprv vysvetľuje problém z hľadiska viery: „Ak sa tí, čo poznaním nášho Pána Ježiša Krista unikli poškvrnám sveta, znova sa do nich zapletú a dajú sa premôcť, ich koniec je horší ako bol začiatok.“; A potom sa vyjadrí ľudovo, aby tomu každý mohol rozumieť: „Umyté prasa váľa sa v blate zasa.“
Iste, asi každému z nás sa stáva, že napriek úprimnej snahe, sa dopustíme tých istých hriechov; no je dôležité, aby sme spolupracovali s pokynmi a radami, ktoré pri spovedi dostávame.
V súčasnosti je mnohým znemožnené prijímanie tejto sviatosti. Môžeme sa preto aj my úprimne obracať v modlitbe na Ježiša Krista ako ten malomocný, s prosbou: „Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť“ a vyjadriť úprimnú ochotu, že keď to bude možné, prijmeme čím skôr sviatosť pokánia. Vtedy môžeme dôverovať, že Pán nám odpustil, že nás duchovne uzdravil a chce nám pomáhať, aby sme žili ako Jeho nasledovníci. 
Napokon si všimnime povzbudenie apoštola Pavla z dnešného druhého čítania: Vyzýva nás, aby sme neboli nikomu na pohoršenie, to znamená, aby sme sa snažili žiť vždy a všade ako nasledovníci Krista a dávali sme dobrý príklad každému. 
Je treba mať na mysli, že ako kresťania nemôžeme sa obmedziť iba na náš súkromný náboženský život, ale sme spoluzodpovední aj za ostatných ľudí a máme im pomáhať nachádzať cestu k viere v Ježiša Krista v prvom rade naším príkladom života a , samozrejme aj našou modlitbou a keď to je možné i naším slovom. 
Takto to robili svätí Cyril a Metod, keď dali do služby našim predkom všetky svoje schopnosti a celý svoj život. Tak to o tisíc rokov neskôr robili aj prví traja slovenskí biskupi: Karol Kmeťko, Marián Blaha a Ján Vojtaššák. Pracovali pre Cirkev, pre blaho nášho národa a biskup Vojtaššák znášal aj nespravodlivé obvinenie, odsúdenie na dlhé roky väzenia a napokon aj vyhnanstvo, takže musel zomrieť ďaleko od svojej vlasti. 
Dbajme teda o to, aby sme boli duchovne zdraví, aby sme si toto uzdravenie vyprosovali a spolupracovali s usmerneniami, aké nám dáva Kristus, či už priamo cez naše svedomie, cez svoje slovo, či cez Cirkev. A naše duchovné zdravie osvedčme snahou o zdravý morálny život a ochotnou a obetavou službou pre dobro našich blížnych.