Homília Mons. Františka Rábeka VI. veľkonočná nedeľa "A" - 17.5.2020

VI. veľkonočná A – 17. V. 2020 – Katedrála

Duch Svätý – nevyhnutná súčasť kresťana

Bežne uznávame, že človek pozostáva s tela a z duše. Je nám jasné, že nemôžeme jestvovať bez tela a aj to, že ak stratíme náš životný princíp, dušu, tak sme mŕtvi.

Už v začiatkoch kresťanstva učitelia viery charakterizovali kresťana, že pozostáva z troch zložiek: z tela, duše a z Ducha Svätého. Duch Svätý je podstatnou súčasťou kresťana. Bez jeho prítomnosti v duši chýba človeku duchovný životný princíp, je duchovne mŕtvy, nie je kresťanom.

Dnešné texty Svätého písma nám hovoria práve na túto tému. V evanjeliu Ježiš jasne vysvetľuje, že za cieľ svojej životodarnej činnosti voči nám považuje to, aby nám od nebeského Otca vyprosil dar iného Tešiteľa – pretože, kým bol On fyzicky na tomto svete s apoštolmi, On bol pre nich oporou, zástancom. Jeho smrťou, zmŕtvychvstaním a hlavne nanebovstúpením Jeho viditeľná prítomnosť prestáva. Avšak ľudia, ktorí v Neho veria, ktorí ho nasledujú, ktorí sú na základe krstu Jeho súčasťou, potrebujú v tomto svete – ktorí rozličným spôsobom napáda ich vieru – potrebujú oporu, útechu, posilu. Touto posilou, týmto Tešiteľom, má byť Duch Svätý, Duch pravdy, ktorý vychádza z Otca – a Syn ho od Otca posiela; to znamená, že je tým istým Bohom ako Otec a Syn, no je inou Osobou, je poslaný Otcom a Synom. Ježiš ho nazýva Duchom pravdy, hovorí o Ňom, že nás bude posilňovať, bude nám pripomínať všetko, čo nám Ježiš hovoril, bude nám dávať silu dosvedčovať našu vieru v Ježiša pred svetom. A ubezpečuje nás, že budeme túto prítomnosť Ducha v nás vnímať: „vy ho poznáte, veď zostáva u vás a bude v vás“.

Duch Svätý v nás nie je teda nejaký nezáväzný doplnok. Naopak, On je nevyhnutnou súčasťou kresťana.

Z úryvku Skutkov apoštolov v prvom čítaní, sme videli, že apoštoli sa neuspokojili s tým, že obyvatelia Samárie prijali vieru v Ježiša Krista, ani s tým, že boli pokrstení. Vysielajú tam apoštolov Petra a Jána, ktorí modlitbou a vkladaním rúk im sprostredkujú dar Ducha Svätého. podobne si počínal apoštol Pavol. Tiež v Skutkoch apoštolov sa píše, že keď prišiel do Efezu, našiel tam skupinu mužov, ktorí verili v Ježiša Krista. Hneď sa ich však pýtal, či prijali aj Ducha Svätého, keď boli pokrstení. Tí odpovedali: „Ani sme nepočuli, že je Duch Svätý“. Pavol na nich vložil ruky a zostúpil na nich Duch Svätý, čo a prejavilo aj v tom, že hovorili cudzími jazykmi.

Toto sa praktizuje počas celých dejín Cirkvi až po súčasnosť. Do jednotlivých spoločenstiev veriacich, do farností, prichádza nástupca apoštolov, alebo z jeho poverenia kňaz a modlitbou, vkladaním rúk a pomazaním krizmou sprostredkováva pokrsteným a veriacim kresťanom dar Ducha Svätého. Obyčajne ide o mládež v našich farnostiach. Táto udalosť sa nazýva sviatosť birmovania, čo je z latinského „confirmatio“, čiže posilnenie – posilnenie Duchom Svätým.

Žiaľ, aj v súvislosti so sviatosťou birmovania sa stáva, že upadáme do povrchného zvyku a povrchnosti. Birmovanie iba ako spoločenská udalosť, akési uvedenie mládeže medzi dospelých, predvedenie sa v nových šatách a získanie nejakých darčekov, vybavenie náboženskej formality, aby sme to mali zapísané v matrike, lebo sa to vyžaduje pred sobášom...

Ak sa takto prijíma sviatosť birmovania, potom nevidíme na pobirmovaných žiaden kvalitatívny rozdiel v porovnaní s nepobirmovanými, nepoznávame, že by Duch Svätý bol v nás, že by zohrával nejakú dôležitú rolu v našom živote.

Kde je problém a ako ho zvládnuť?

Počuli sme v evanjeliu, na čo kladie Ježiš dôraz: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania. A ja poprosím Otca a On vám dá iného Tešiteľa...“ Teda prijatiu Ducha Svätého má predchádzať láska voči Kristovi, vyjadrená snahou uskutočňovať Jeho prikázania. Neraz sa stáva, že v našich farnostiach príprava na birmovanie spočíva v odovzdaní nejakých náboženských vedomostí, no, praktický život kandidátov neprejavuje žiadne úprimné úsilie o prejavovanie lásky voči Kristovi zachovávaním Jeho prikázaní. Teda, príprava by mala pozostávať v úprimnej snahe poznávať Krista – pretože On je vzorom človeka vedeného Duchom Svätým, v Ňom bol Boží duch v plnosti – a podľa Neho a podľa Jeho slov sa snažiť aj žiť.

A čo je zvláštne, aj v závere evanjeliového úryvku Ježiš kladie dôraz na to isté: „Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje. A kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého“.

A predsa, nejde o opakovanie toho istého. Pre pobirmovaného kresťana, ktorý dostal Ducha Svätého, Ježišovými prikázaniami nie sú nejaké predpisy, lež tými prikázaniami je práve Duch Svätý. Veď Duch Svätý je Duch, ktorého Ježiš posiela od Otca. Je to teda Jeho Duch, Duch lásky Otca a Syna. Predstavme si ak má niekto niekoho úprimne rád – dieťa svojich rodičov, chlapec dievčinu či opačne. Títo ľudia nenosia so sebou nejaký lístok, na ktorom majú napísané, čo všetko majú a nemajú robiť, ako sa kedy majú zachovať, aby sa to zhodovalo s ich vzťahom s ich vzťahom lásky. Jednoducho, láska toho druhého, ktorú pociťujú vo svojom vnútri im akoby diktuje, čo kedy majú robiť, ako sa majú zachovať, aby prejavovali aj oni svoju lásku. Tá láska je pre nich príkazom!

A tak aj pre kresťana je Duch Svätý prikázaním, ktorým sa má dať pobirmovaný kresťan viesť. Keď sa budeme takto správať, tak budeme stále viac pociťovať v sebe lásku nebeského Otca i samého Ježiša Krista, a v tejto láske ho budeme stále viac poznávať a z tejto lásky budeme prežívať aj stále väčšiu radosť.

Takýto by mal byť náš život po prijatí birmovania. Mnohí namiesto toho si uľahčene vydýchnu: „Už to mám za sebou!“ a prestávajú sa zaujímať o to, čo im v srdci diktuje Božia láska, svojou bezohľadnosťou vyhášajú prítomnosť Ducha Svätého v sebe a tak privádzajú tento najväčší Boží dar nazmar.

V druhom čítaní apoštol Peter píše o tom, ako by mal vyzerať život kresťanov, ktorí spolupracujú s Duchom Svätým: „uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach“. Máme byť ochotní zdôvodniť každému čo je našou nádejou, čo je pre nás najdôležitejšie, to znamená našu kresťanskú vieru, čo pre nás znamená Ježiš Kristus.

Máme to však robiť skromne – pretože to je Boží dar; a s dobrým svedomím – čiže aby sme mohli vo svedomí cítiť, že ako hovoríme, tak sa snažíme aj sami žiť. Máme robiť dobre bez ohľadu na to, či nás ľudia za to chvália alebo hania. Práve takýmto životom sme verní Duchu Svätému, ako mu bol verný aj sám Kristus – až po obetu na kríži. Udržal si vernosť Duchu Svätému – a Boží Duch ho vzkriesil. Toto je aj naša najvyššia nádej. Byť verný Duchu Svätému za každých okolností až do konca života. Vtedy môžeme čakať, že Duch Svätý, ktorý je Darca života, daruje aj nám večný život a vzkriesi i naše telo.

Bez Duch Svätého nemáme vlastne nádej, sme živé mŕtvoly. Preto musí byť našou snahou, aby sme vždy pozostávali z tela, duše a z Ducha Svätého.