Homília Mons. Františka Rábeka VII. veľkonočná nedeľa "A" - 24.5.2020

VII. veľkonočná A

Opora nášho života – vzťah Boha k nám a nás k Nemu


Dejiny tohto vášho starobylého pútnického miesta predstavujú svätého Leonarda ako orodovníka u Pána Boha, ktorý vyprosoval ľuďom Božiu pomoc a ochranu v ťažkých chvíľach. Potom prišli moderné časy, najmä obdobie komunizmu, kedy sa zdôrazňovalo, že človek svojou vedou a schopnosťami zvládne všetky problémy a nepotrebuje Boha ani jeho pomoc, nepotrebuje sa utiekať ku svätým o ich príhovor. Tento postoj našej sebestačnosti pokračoval aj po páde komunizmu, hovorilo sa, že kto má peniaze, má všetko – a tak mnohí sústredili všetko svoje úsilie na nadobúdanie peňazí, neraz aj nečestným spôsobom a za každú cenu. Zdalo sa, že to takto funguje. 
V uplynulých mesiacoch sme však prežili nepríjemný otras. Začala nás ohrozovať epidémia, obyčajný malý vírus – a zrazu prestalo všetko fungovať, peniaze  sa stali bezmocnými, medicína bola bezradná, armáda so svojimi zbraňami bola zbytočná, zdravie a život sa stali ohrozenými. Táto skúsenosť nás poučuje o tom, že aj keď všeličo dokážeme, stále sú oblasti a problémy, s ktorými si nevieme rady a ktoré môžu ohroziť a zničiť všetky naše istoty.
Tu nejde o to, že by Cirkev, kňazi a veriaci chceli vytĺcť z tohto nešťastia niečo pre seba, akoby využiť skúsenosť bezmocnosti a ohrozenia na vnútenie náboženstva a náboženských praktík dnešným ľuďom. 
Ide tu o niečo úplne iné. O úplný, pravdivý pohľad na skutočnosť. Všeličo dokážeme pomocou našej vedy a techniky. Ale, sme pravdiví, ak sa správame ako dospievajúci syn či dcéra, ktorí sú zdraví a silní, niečo dokážu a v mene tejto zdanlivej sebestačnosti pohrdnú rodičmi, robia si čo chcú, užívajú si život po svojom – hoci pravda je taká, že rodičia im dali život, roky sa o nich starali a tešia sa z toho, že sú silní a pekní. A chcú im ďalej pomáhať v rozvíjaní ich života, pretože tá krása a sila ešte nie je všetko. 
Teda aj naša veda a technika, naše peniaze – to všetko má svoj význam – ale ak chceme zostať pravdiví, tak si musíme priznať, že naše rozumové schopnosti sme si nedali sami, že svet, ktorý rozvíjame a jeho zákonitosti sme nevytvorili my – a že k náplni správneho ľudského života patrí ešte všeličo iné – nielen užívanie a bezohľadné využívanie prírody. Také neočakávané ohrozenia, akým sa stala aj súčasná pandémia nás vedú – alebo by mali viesť – k uvedomeniu si toho, čo je v našom živote dôležité, čo má cenu aj vtedy, keď môžeme zo dňa na deň všetko stratiť vrátane nášho života: medziľudské vzťahy, krása rodinného života, obetavosť pre druhých, život poza smrť, kde sme my už úplne bezmocní a ktorý nám môže dať a zaručiť jedine Boh.
Táto skúsenosť nás teda vedie k tomu, aby sme si uvedomili a prijali sme z toho aj dôsledky, že k úplnosti nášho života patrí oveľa viac než len to, čo si dokážeme zabezpečiť sami, že nás nesie Niekto, kto nám dal a dáva všetko, čo môžeme potom rozvíjať, ale kto nám zaručuje aj správny rozvoj nášho života, aby sme nemuseli  skôr-neskôr prežívať sklamanie stroskotancov. Touto základnou, najdôležitejšou skutočnosťou je Boh. A preto je potrebné a správne s touto Bytosťou, ktorá sa nám dáva poznávať ako Dobro, ako Láska, ako Otec, aby sme s Ňou udržiavali a rozvíjali úprimný vzťah. Veď máme mu denne za čo ďakovať, potrebujeme Jeho radu a usmernenie, sme odkázaní na Jeho pomoc a silu, na Jeho odpustenie a On nám je oporou a nádejou i vtedy, keď sme s našimi možnosťami na konci – práve smrťou a zmŕtvychvstaním vlastného Syna, ktoré v tomto období prežívame, nám doslova experimentálne dokazuje, že ak mu dôverujeme, On udrží náš život aj v smrti, že má pre nás večnú budúcnosť, že nás pozýva k účasti na Kristovom zmŕtvychvstaní.
Z toho, milí bratia a sestry, vyplýva, že vzťah k Bohu, modlitba,  nie e a nemá byť len záležitosťou bezmocných a slabých ľudí, lež je to záležitosť, ktorá má byť súčasťou každého zrelého, pravdivo zmýšľajúceho človeka. 
A práve na tému modlitby hovoria aj texty čítaní Svätého písma dnešnej nedele. Sám Ježiš Kristus, Boží Syn, ktorý sa stal človekom, prežil celý svoj život, urobil všetky tie obdivuhodné skutky lásky voči ľuďom v spolupráci s nebeským Otcom, v jednote a dialógu s Ním. A teraz, keď vie, že odíde z tohto sveta k Otcovi, v rozhovore s Ním mu odovzdáva svoje dielo, ľudí, ktorých získal, ktorí v Neho uverili. On urobil na svete všetko, čo mal a mohol. Vie však, že Jeho dielo má pokračovať ale súčasne že je aj ohrozené. Zveruje budúcnosť Cirkvi do Otcových rúk. Vie, že Otec dokáže nájsť spôsoby ako ochrániť Jeho učeníkov, ako im pomôcť pri uskutočňovaní ich úlohy. Preto sa Ježiš vo chvíli svojho odchodu modlí.
Po Ježišovom nanebovstúpení sa apoštoli a ďalší Ježišovi nasledovníci schádzajú do večeradla, spolu s Pannou Máriou, ktorá mala veľmi hlboké a silné skúsenosti s pôsobením Božím v jej živote, aby sa spolu s ňou modlili, prosili od Boha dar Ducha Svätého, ktorého im Ježiš sľúbil, lebo vedia, že len s Jeho pomocou, pod Jeho vedením, môžu uskutočňovať svoje poslanie.  
Modlitba teda nie je len odriekanie nejakých formuliek, nie je to ani prejav bezmocnosti – keď všetko zlyhá, tak sa obraciame na Pána Boha. Modlitba je komunikáciou s Bohom, ktorého vo viere uznávame ako Darcu a Pôvodcu všetkého. Máme mu za čo ďakovať, môžeme prežívať radosť z toho, čo sa nám darí vďaka používania toho, čo vložil do prírody i do našich schopností. Prežívame náš život v zodpovednosti pred Ním – a preto máme veľa dôvodov prosiť ho o pomoc a vedenie, aby sme dokázali zvládnuť naše povinnosti, náš život podľa Jeho vôle, ale je veľa dôvodov odprosovať ho za naše slabosti a zlyhania. A, samozrejme, súčasťou nášho života sú aj situácie, v ktorých si nevieme dať rady, keď sme bezmocní  a ohrození, v takých chvíľach sa celkom prirodzene obraciame na Pána Boha s prosbou o Jeho pomoc a záchranu. 
Prečo sa niektorí ľudia, zvlášť mladí a muž, prestávajú modliť, to sú niektoré spôsoby modlitby, pozostávajúce v odriekaní formuliek. Nikto nie je povinný modliť sa týmito spôsobmi, každý si môže vybrať taký, aký sa jemu páči.
Tu treba rozlišovať medzi modlitbou, ktorú nás naučil sám Ježiš Kristus – a to je Otče náš, modlitbou Cirkvi – to je liturgia, táto modlitba je veľmi zodpovedne vypracovaná, aby bola v zhode s vierou Cirkvi. Potom sú to Cirkvou schválené modlitby ako je napríklad ruženec alebo krížová cesta. Keďže sa po stáročia osvedčili ako prostriedok v komunikácii s Bohom, posila vo viere, je iste správne si ich osvojovať a používať ich či už osobne alebo spoločne. 
Okrem toho je veľmi dôležité, aby aj každý z nás viedol svoj vlastný, každodenný,  rozhovor s Bohom. Aby sme vyjadrovali naše prežívanie vzťahu k Nemu. Tu je dôležitá ak pravidelnosť ako i spontánnosť. Nech sú súčasťou nášho každodenného programu chvíle modlitby ráno a večer. Okrem toho je veľa situácií počas dňa, keď máme dôvod povedať Pánu Bohu za niečo „Ďakujem“, o niečo poprosiť, za niečo odprosiť. Sú to tzv. strelné modlitby – čiže krátke, rýchle povznesenie mysle k Bohu. 
V osemdesiatych rokoch minulého storočia som desať rokov spolupracoval v Nitre na Kalvárii s vaším rodákom Jánom Lechovičom, rehoľným menom brat Gencián. Bol to veľmi statočný a vtipný človek. Raz spomínal, že v pracovnom tábore, do ktorého ich zatvorili komunisti, keď v päťdesiatom roku zlikvidovali rehole, im pri kontrole našli ružence a zobrali im ich. Brat Gencián vtedy dozorcovi s úsmevom povedal: „Ale my máme ešte strelné modlitby!“Ten bol z toho vykoľajený, pretože slovo „strela“ pripomínalo zbraň a cítil sa ohrozený...
Naša modlitba nie je niečo, čo by Pán Boh potreboval, lež my potrebujeme ukotvenie vo vzťahu k Nemu – tak vo chvíľach šťastia a úspechu, ako aj v ťažkých a bolestných situáciách. V tomto období máva každú stredu Svätý Otec príhovor práve o modlitbe. Stojí za to, aby sme si ho vypočuli a nadobúdali sme tak správne pochopenie modlitby aj správnu prax.
Minulý týždeň si pripomenula celá Cirkev i celý svet storočnicu od narodenia veľkej osobnosti, svätého Jána Pavla II. Ako deväť ročnému mu zomrela matka a tak vyrastal s otcom, ktorý bol profesionálny vojak. Vo svojich spomienkach Ján Pavol II. uviedol, že ako dospievajúci vídaval svojho otca, ako si každý večer kľakal k modlitbe s ružencom v ruke. Otec ho naučil denne sa modliť k Duchu Svätému – a práve vďaka úprimnej modlitbe sa Karol Wojtyla stal tým, čím sa stal...
To isté platí aj o sv. Leonardovi. Pomocou vzťahu k Bohu sa prejavoval aj jeho vzťah k ľuďom, citlivosť na ľudské utrpenie, oslobodzoval väzňov a veríme, že aj ako oslávený v nebi prednáša Pánu Bohu príhovory za nás a vyprosuje nám Božiu pomoc v našich ťažkostiach. 
Na záver by som sa ešte zastavil pri tej vlastnosti sv. Leonarda, ktorou je vyslobodzovanie väzňov. Dostať niekoho z väzenia na slobodu nie je také jednoduché, pretože väčšinou sú tam ľudia za niečo zlé, čo urobili. Dôležitejšia je prevencia – tak zvládnuť život, aby sme nemali problémy so spravodlivosťou a nemuseli sme sa ocitnúť vo väzení. Celkom iste najúčinnejšou prevenciou je úprimný a pravidelný kontakt s Bohom cez modlitbu. V tom nám je sv. Leonard vzorom a pomocou. 
Napokon to oslobodenie väzňov nemusí byť len nejakou amnestiou, aby sa dostali za múry väzenia. Jestvuje aj vnútorné oslobodenie. Ak ho väzni prijmú, tak prežívajú svoj neľahký pobyt vo väzení vo vedomí, že odpykávajú zlo, ktoré urobili a čerpajú k tomu silu v modlitbe. Mnohí sa zapojili do spoločenstva takýchto väzňov pod názvom „Disman“ – čo je meno kajúceho lotra; snažia sa robiť dobro, v duchu pokánia prežívať väzbu a tiež venujú dosť času osobnej i spoločnej modlitbe. Jeden z nich mi napísal, že dvanásť rokov si nechcel priznať, že je odsúdený spravodlivo. Až keď sa začal modliť, keď sa postavil pred Boha, mal silu a odvahu priznať si, že si trest zaslúžil a jeho zvyšok prežíva v duchu pokánia a v pokoji. 
Spojme sa teda aj my dnes a v nasledujúcich dňoch s celou Cirkvou v modlitbách o dar Ducha Svätého, aby sme pod Jeho vedením a s Jeho pomocou  dokázali zvládať život podľa Božej vôle a tým i pre dobro nás i našich blížnych.