Homilia Mons. Rábeka - II. veľkonočná A - 19. IV. 2020
- Autor: Mons. František Rábek
- Dátum: 19.04.2020
- Zdieľaj Zdieľať na Facebook
Objav Božieho milosrdenstva
V oblasti vedy sa stretáme s vynálezmi, ktoré majú pre nás veľký význam a bez ktorých si nevieme život predstaviť – napríklad taká elektrina. V 18. storočí francúzsky vedec Ampér formuloval zákony elektrodynamiky. Elektrická energia a jej zákonitosti tu vždy boli, Ampér a ďalší len spoznali fungovanie a činnosť tejto energie a tým umožnili jej využívanie a veľký úžitok, ktorý z tejto energie máme...
Objavy jestvujú nielen vo fyzike a v iných prírodných vedách, ale stretáme sa s nimi aj v oblasti viery. Pred štyridsiatimi rokmi urobil takýto objav dnes už svätý pápež Ján Pavol II. V roku 1980 napísal encykliku s názvom „Dives in misericordia“ – Bohatý na milosrdenstvo. Je to encyklika o milosrdnom Bohu. Začína slovami: „Bohatý na milosrdenstvo je Boh, ktorého nám Ježiš Kristus zjavil ako Otca“... Na tento „objav“ Jána Pavla II. sa odvoláva pápež František vo svojej bule „Misericordiae vultus“ – Tvár milosrdenstva, ktorou v roku 2015 ohlásil mimoriadny svätý rok milosrdenstva: Hlásanie Božieho milosrdenstva „vychádza z lásky k človekovi a ku všetkému, čo je ľudské a čo je podľa mienky mnohých súčasných ľudí veľmi ohrozené. Kristovo tajomstvo ma zároveň zaväzuje, aby som hlásal milosrdenstvo ako zmilúvajúcu sa Božiu lásku zjavenú v tom istom Kristovom tajomstve. Tak isto ma toto tajomstvo pozýva, aby som sa obracal k tomuto milosrdenstvu a vyprosoval ho v tejto ťažkej a rozhodujúcej chvíli dejín Cirkvi i sveta...“ (bod 15).
Podobne ako Ampér nevytvoril elektrinu, iba ju pomohol spoznať a používať, tak ani sv. Ján Pavol II., ani pápež František nevynašli Božiu milosrdnú lásku, ale Boh bol vždy milosrdný, taký sa nám dal poznať predovšetkým cez svojho Syna Ježiša Krista – a Cirkev pod vedením svojich najvyšších pastierov zdôrazňuje význam tejto Božej vlastnosti a povzbudzuje nás k otváraniu sa pre jej prijímanie.
O tejto milosrdnej Božej láske písal už apoštol Peter vo svojom prvom liste, z ktorého úryvok sme počuli v dnešnom druhom čítaní: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás vo svojom veľkom milosrdenstve vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej...“ – teda: Boh Otec vo svojom veľkom milosrdenstve...
Vieme aký veľký význam má pre nás nádej. Čo to znamená, keď dá lekár chorému nádej na uzdravenie; čo dokáže zvládnuť a vydržať mladý človek, ak mu jeho milovaná dá nádej, že sa za neho vydá; aké obete a námahy vedia prinášať rodičia pre svoje deti práve vďaka nádeji, ktorú vkladajú do týchto detí...Život bez nádeje zostáva len živorením, ba človek bez nádeje často nemá ani silu žiť...
Boh prejavil svoju milosrdnú lásku voči nám tým, že vniesol do nášho života nádej – a to nielen nejaké chlácholenie , lež nádej, ktorá sa zakladá na možnosti bezhraničného rozvoja nášho života a to aj cez smrť, smerom k účasti na večnom živote trojjediného Boha, ku vzkrieseniu nášho tela. Základom pre túto nádej je vzkriesenie Ježiša Krista. Treba teda aby sme aj skutočnosť Kristovho zmŕtvychvstania vnímali ako veľký prejav Božej milosrdnej lásky voči nám, lebo ním nám dal ten najsilnejší dôvod tej najväčšej a najkrajšej nádeje!
Božia milosrdná láska voči nám je iniciatívna, je Božím darom pre nás – ale Boh od nás očakáva, že tento Jeho dar prijmeme. A tu je na mieste otázka: platí aj o nás, súčasných kresťanoch to, čo mohol napísať apoštol Peter o prvej generácii kresťanov?
Je táto nádej pre nás dôvodom radosti aj napriek zármutku z rozličných skúšok a ťažkostí života? Podobne ako sa slnko prediera cez husté chmáry, mala by naša radosť z nádeje na účasť na Kristovom zmŕtvychvstaní prerážať aj rozličné smútky a bolesti pozemského života. Sila tejto nádeje vyplýva z úprimnosti našej viery, z nášho osobného vzťahu ku vzkriesenému Ježišovi Kristovi.
Asi pred dvadsiatimi piatimi rokmi som stretol slovenského misionára Pátra Poliaka, ktorý pôsobil v Angole. V tom čase tam bola občianska vojna, ktorej obeťou sa stávali aj kňazi. Pýtal som sa ho, či sa nebojí vrátiť sa tam z dovolenky, ktorú trávil v rodisku. Odpovedal radostne: Ja mám tých Angolanov veľmi rád. A keď ma tam zabijú, zahrabú ma do piesku a v deň vzkriesenia sa stretneme! Vyžarovala z neho radostná nádej.
Ďalším darom milosrdnej lásky nebeského Otca je to, čo nám vzkriesený Kristus od Neho doniesol. počuli sme v evanjeliu, ako prichádza v deň vzkriesenia ku apoštolom. Čo im prináša?
Pozdravil ich: „Pokoj vám!“ Prináša teda pokoj.
V našej katedrále Ordinariátu Ozbrojených síl a ozbrojených zborov v Bratislave máme nad oltárom veľkú mozaiku, znázorňujúcu presne túto udalosť: príchod vzkrieseného Pána cez zatvorené dvere večeradla medzi apoštolov. Páter Rupnik, tvorca mozaiky, mi aj vysvetlil, prečo zvolil tento motív: členovia Ordinariátu sú príslušníci ozbrojených síl a zborov; no ich úloha je, aby slúžili pokoju, aby používali aj svoju silu na nastoľovanie pokoja. Ale kedy sa môže stať človek šíriteľom pokoja? spýtal sa Páter Rupnik. Iba vtedy, ak má pokoj v sebe. A čo je podmienkou toho, aby sme mali v sebe pokoj? Je to odpustenie hriechov, pokoj s Bohom.
Preto Vzkriesený Pán povedal nielen: „Pokoj vám“, lež pokračoval: „Prijmite Ducha Svätého. komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“
Teda, dar Ducha Svätého, ktorý cez službu apoštolov a ich nástupcov udeľuje odpustenie hriechov, zmieruje nás s Bohom, napĺňa nás Božím pokojom a robí nás schopnými našou činnosťou vnášať medzi ľudí opravdivý pokoj – to je tiež dar Božej milosrdnej lásky.
Aj tento dar Božieho milosrdenstva je potrebné prijať a prijímať ho vždy, keď narušíme náš vzťah s Bohom i s blížnymi. Počas obdobia tejto epidémie je riadna cesta prijímania Božieho odpustenia prostredníctvom sviatosti zmierenia sťažená a pre mnohých neprístupná. Cirkev nám pripomína mimoriadny spôsob prijatia Božieho odpustenia – úprimné vzbudenie si dokonalej ľútosti s ochotou prijať sviatosť pokánia ako náhle to bude možné. Zdá sa však, že mnohým na tomto prijatí Božieho odpustenia, Božej milosrdnej lásky, nezáleží. Potom sme vnútorne nepokojní, čo sa nevyhnutne prejavuje aj navonok – snažíme sa tento nepokoj v sebe utlmovať tvrdou hudbou, alkoholom a drogami, rozličnými závislosťami až po konflikty s druhými.
Ľudia, ktorí úprimne prijímajú Božie odpustenie, stávajú sa milosrdnými i voči druhým, snažia sa odpúšťať a obetavo slúžiť.
To nám ukazuje pohľad na prvokresťanskú komunitu, ktorý nám poskytuje dnešné prvé čítanie zo Skutkov apoštolov. Boli to ľudia, ktorí prijali v krste Božie milosrdenstvo – odpustenie hriechov, účasť na Božom živote, začlenenie do Kristovho tela, ktorým je Cirkev.
Mali záujem stále hlbšie poznávať Krista a Jeho slovo počúvaním učenia apoštolov, vytvárali medzi sebou bratské vzťahy ako jedna rodina, stretávali sa so vzkrieseným Ježišom Kristom pri „lámaní chleba“, čo je vlastne svätá omša, a spoločne sa modlievali.
Takto vytvárali podmienky, aby v nich mohla pôsobiť Božia milosrdná láska, Duch Svätý a On aby mohol rozvíjať ich život – osobný i spoločný. To sa prejavovalo aj na ich správnom prístupe k hmotným veciam – nedali sa zotročovať majetkom, lež ho dávali do služby vzájomnej lásky, nezištne si pomáhali, takže nebolo medzi nimi núdznych. – Toto robí život hodnotným a krásnym: radosť z dobra, ktoré sme mohli urobiť druhému, vytváranie dobrých vzťahov, odpoveď na Božiu lásku láskou k blížnym.
Takýto spôsob života pôsobil na okolie ako magnet a priťahoval do spoločenstva kresťanov ďalších a ďalších.
Iste, je veľmi správne obracať sa v modlitbe na Božie milosrdenstvo, prosiť o milosrdnú Božiu lásku pre nás i pre našich blížnych. Zvlášť nás to pobáda k takejto modlitbe v čase našej bezmocnosti a ohrozenia, aký prežívame aj v tomto období.
Pri tom nám však hrozí, že skĺzneme do akejsi pasivity, že budeme všetko očakávať iba priamo od Pána Boha. Iste, Pán Boh je všemohúci a mohol by aj Coronavírus vyhubiť. No, spravidla dáva svoju pomoc, prejavy svojho milosrdenstva cez ľudí, ktorí sa otvoria pre spoluprácu s Ním. Urobil to tak predovšetkým cez svojho Syna a mnohé prejavy svojej lásky a pomoci chce dať ľuďom cez ľudí. V našom prípade napríklad tým, že niekto vymyslí liek proti vírusu. Môže sa však stať, že Pán Boh by nám dal pomoc v tejto záležitosti, ale aj v iných ďalších cez ľudí – no, takých nenachádza. Buď preto, že nie sú ochotní, alebo preto, že ich jednoducho niet.
Totiž v súvislosti s prebiehajúcou pandémiou VHO zverejnila štatistiku počtov úmrtí a ich príčin v prvom štvrťroku tohto roka. Smutné prvenstvo predstavuje vyše 11 miliónov nenarodených detí, zabitých pri potrate; 3 milióny zabil hlad; vyše pol milióna alkohol– a za to isté obdobie niečo cez 68 tisíc zomrelo na Coronavírus. Napriek tomu, že ide o nebezpečnú pandémiu, zatiaľ je príčinou najnižšieho počtu mŕtvych. Potratmi si vyzabíjame na celom svete ročne asi 40 až 50 miliónov detí ročne! Koľkí z nich by mohli vynájsť liek na COVIN – 19 a na mnohé iné problémy a Pán Boh by cez nich mohol prejaviť svoje milosrdenstvo...
V dokumente Misericors et misera (Milosrdný a úbohá) , ktorým pápež František uzatvoril jubilejný rok milosrdenstva, píše: „Milosrdenstvo obnovuje a vykupuje, keďže je stretnutím dvoch sŕdc: Srdca Boha a srdca človeka. Srdce človeka sa rozohrieva a srdce Boha ho uzdravuje: kamenné srdce sa mení na srdce z mäsa.“( 17)
O tomto stretnutí dvoch sŕdc sme počuli v evanjeliovom zázname o stretnutí vzkrieseného Krista s pochybujúcim apoštolom Tomášom. Ježiš vyšiel v ústrety jeho požiadavke, ponúkol mu aby vložil ruku do Jeho boku, aby sa dotkol Jeho srdca. Týmto Ježiš uzdravil Tomášovo srdce. Svoju vieru Tomáš vyjadril slovami: „Pán môj a Boh môj!“
Svätý Otec František pripomína, že dnes je takých Tomášov veľa:
„Boh zostáva dnes pre mnohých neznámym; toto predstavuje najväčšiu biedu a najväčšiu prekážku pre uznanie neodcudziteľnej dôstojnosti ľudského života.“(18)
Ako je možné aj túto biedu uzdravovať, ako sa môžeme stať veriacimi, aj keď sme nevideli, na to poukazuje pápež František v závere svojho listu, kde nás vyzýva, aby sme „pestovali kultúru milosrdenstva, ktorá spočíva v objavení stretnutia s druhými: je to kultúra, v ktorej nik nepozerá na druhého ľahostajne, ani neodvracia zrak, keď vidí utrpenie blížneho.
Kultúra milosrdenstva sa vytvára vo vytrvalej modlitbe, v ochotnej otvorenosti pre pôsobenie Ducha Svätého, v dôvernosti so životom svätých a v konkrétnej blízkosti chudobným.“(20)
Kiež by sa aj v Cirkvi a vo svete udialo niečo podobné ako po objavení zákonitostí elektriny: množstvo svetiel, zariadení a prístrojov doslova oživuje našu zem...
Kiež by sme aj my, ľudia tejto doby, prijali objav Božej milosrdnej lásky, otvárali sa pre jej prijatie a svojou spoluprácou umožnili, aby sa Božie milosrdenstvo prejavovalo cez naše skutky v našom každodennom živote, aby napĺňalo, uzdravovalo a robilo krásnym životy čím viacerých ľudí.
V oblasti vedy sa stretáme s vynálezmi, ktoré majú pre nás veľký význam a bez ktorých si nevieme život predstaviť – napríklad taká elektrina. V 18. storočí francúzsky vedec Ampér formuloval zákony elektrodynamiky. Elektrická energia a jej zákonitosti tu vždy boli, Ampér a ďalší len spoznali fungovanie a činnosť tejto energie a tým umožnili jej využívanie a veľký úžitok, ktorý z tejto energie máme...
Objavy jestvujú nielen vo fyzike a v iných prírodných vedách, ale stretáme sa s nimi aj v oblasti viery. Pred štyridsiatimi rokmi urobil takýto objav dnes už svätý pápež Ján Pavol II. V roku 1980 napísal encykliku s názvom „Dives in misericordia“ – Bohatý na milosrdenstvo. Je to encyklika o milosrdnom Bohu. Začína slovami: „Bohatý na milosrdenstvo je Boh, ktorého nám Ježiš Kristus zjavil ako Otca“... Na tento „objav“ Jána Pavla II. sa odvoláva pápež František vo svojej bule „Misericordiae vultus“ – Tvár milosrdenstva, ktorou v roku 2015 ohlásil mimoriadny svätý rok milosrdenstva: Hlásanie Božieho milosrdenstva „vychádza z lásky k človekovi a ku všetkému, čo je ľudské a čo je podľa mienky mnohých súčasných ľudí veľmi ohrozené. Kristovo tajomstvo ma zároveň zaväzuje, aby som hlásal milosrdenstvo ako zmilúvajúcu sa Božiu lásku zjavenú v tom istom Kristovom tajomstve. Tak isto ma toto tajomstvo pozýva, aby som sa obracal k tomuto milosrdenstvu a vyprosoval ho v tejto ťažkej a rozhodujúcej chvíli dejín Cirkvi i sveta...“ (bod 15).
Podobne ako Ampér nevytvoril elektrinu, iba ju pomohol spoznať a používať, tak ani sv. Ján Pavol II., ani pápež František nevynašli Božiu milosrdnú lásku, ale Boh bol vždy milosrdný, taký sa nám dal poznať predovšetkým cez svojho Syna Ježiša Krista – a Cirkev pod vedením svojich najvyšších pastierov zdôrazňuje význam tejto Božej vlastnosti a povzbudzuje nás k otváraniu sa pre jej prijímanie.
O tejto milosrdnej Božej láske písal už apoštol Peter vo svojom prvom liste, z ktorého úryvok sme počuli v dnešnom druhom čítaní: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás vo svojom veľkom milosrdenstve vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej...“ – teda: Boh Otec vo svojom veľkom milosrdenstve...
Vieme aký veľký význam má pre nás nádej. Čo to znamená, keď dá lekár chorému nádej na uzdravenie; čo dokáže zvládnuť a vydržať mladý človek, ak mu jeho milovaná dá nádej, že sa za neho vydá; aké obete a námahy vedia prinášať rodičia pre svoje deti práve vďaka nádeji, ktorú vkladajú do týchto detí...Život bez nádeje zostáva len živorením, ba človek bez nádeje často nemá ani silu žiť...
Boh prejavil svoju milosrdnú lásku voči nám tým, že vniesol do nášho života nádej – a to nielen nejaké chlácholenie , lež nádej, ktorá sa zakladá na možnosti bezhraničného rozvoja nášho života a to aj cez smrť, smerom k účasti na večnom živote trojjediného Boha, ku vzkrieseniu nášho tela. Základom pre túto nádej je vzkriesenie Ježiša Krista. Treba teda aby sme aj skutočnosť Kristovho zmŕtvychvstania vnímali ako veľký prejav Božej milosrdnej lásky voči nám, lebo ním nám dal ten najsilnejší dôvod tej najväčšej a najkrajšej nádeje!
Božia milosrdná láska voči nám je iniciatívna, je Božím darom pre nás – ale Boh od nás očakáva, že tento Jeho dar prijmeme. A tu je na mieste otázka: platí aj o nás, súčasných kresťanoch to, čo mohol napísať apoštol Peter o prvej generácii kresťanov?
Je táto nádej pre nás dôvodom radosti aj napriek zármutku z rozličných skúšok a ťažkostí života? Podobne ako sa slnko prediera cez husté chmáry, mala by naša radosť z nádeje na účasť na Kristovom zmŕtvychvstaní prerážať aj rozličné smútky a bolesti pozemského života. Sila tejto nádeje vyplýva z úprimnosti našej viery, z nášho osobného vzťahu ku vzkriesenému Ježišovi Kristovi.
Asi pred dvadsiatimi piatimi rokmi som stretol slovenského misionára Pátra Poliaka, ktorý pôsobil v Angole. V tom čase tam bola občianska vojna, ktorej obeťou sa stávali aj kňazi. Pýtal som sa ho, či sa nebojí vrátiť sa tam z dovolenky, ktorú trávil v rodisku. Odpovedal radostne: Ja mám tých Angolanov veľmi rád. A keď ma tam zabijú, zahrabú ma do piesku a v deň vzkriesenia sa stretneme! Vyžarovala z neho radostná nádej.
Ďalším darom milosrdnej lásky nebeského Otca je to, čo nám vzkriesený Kristus od Neho doniesol. počuli sme v evanjeliu, ako prichádza v deň vzkriesenia ku apoštolom. Čo im prináša?
Pozdravil ich: „Pokoj vám!“ Prináša teda pokoj.
V našej katedrále Ordinariátu Ozbrojených síl a ozbrojených zborov v Bratislave máme nad oltárom veľkú mozaiku, znázorňujúcu presne túto udalosť: príchod vzkrieseného Pána cez zatvorené dvere večeradla medzi apoštolov. Páter Rupnik, tvorca mozaiky, mi aj vysvetlil, prečo zvolil tento motív: členovia Ordinariátu sú príslušníci ozbrojených síl a zborov; no ich úloha je, aby slúžili pokoju, aby používali aj svoju silu na nastoľovanie pokoja. Ale kedy sa môže stať človek šíriteľom pokoja? spýtal sa Páter Rupnik. Iba vtedy, ak má pokoj v sebe. A čo je podmienkou toho, aby sme mali v sebe pokoj? Je to odpustenie hriechov, pokoj s Bohom.
Preto Vzkriesený Pán povedal nielen: „Pokoj vám“, lež pokračoval: „Prijmite Ducha Svätého. komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“
Teda, dar Ducha Svätého, ktorý cez službu apoštolov a ich nástupcov udeľuje odpustenie hriechov, zmieruje nás s Bohom, napĺňa nás Božím pokojom a robí nás schopnými našou činnosťou vnášať medzi ľudí opravdivý pokoj – to je tiež dar Božej milosrdnej lásky.
Aj tento dar Božieho milosrdenstva je potrebné prijať a prijímať ho vždy, keď narušíme náš vzťah s Bohom i s blížnymi. Počas obdobia tejto epidémie je riadna cesta prijímania Božieho odpustenia prostredníctvom sviatosti zmierenia sťažená a pre mnohých neprístupná. Cirkev nám pripomína mimoriadny spôsob prijatia Božieho odpustenia – úprimné vzbudenie si dokonalej ľútosti s ochotou prijať sviatosť pokánia ako náhle to bude možné. Zdá sa však, že mnohým na tomto prijatí Božieho odpustenia, Božej milosrdnej lásky, nezáleží. Potom sme vnútorne nepokojní, čo sa nevyhnutne prejavuje aj navonok – snažíme sa tento nepokoj v sebe utlmovať tvrdou hudbou, alkoholom a drogami, rozličnými závislosťami až po konflikty s druhými.
Ľudia, ktorí úprimne prijímajú Božie odpustenie, stávajú sa milosrdnými i voči druhým, snažia sa odpúšťať a obetavo slúžiť.
To nám ukazuje pohľad na prvokresťanskú komunitu, ktorý nám poskytuje dnešné prvé čítanie zo Skutkov apoštolov. Boli to ľudia, ktorí prijali v krste Božie milosrdenstvo – odpustenie hriechov, účasť na Božom živote, začlenenie do Kristovho tela, ktorým je Cirkev.
Mali záujem stále hlbšie poznávať Krista a Jeho slovo počúvaním učenia apoštolov, vytvárali medzi sebou bratské vzťahy ako jedna rodina, stretávali sa so vzkrieseným Ježišom Kristom pri „lámaní chleba“, čo je vlastne svätá omša, a spoločne sa modlievali.
Takto vytvárali podmienky, aby v nich mohla pôsobiť Božia milosrdná láska, Duch Svätý a On aby mohol rozvíjať ich život – osobný i spoločný. To sa prejavovalo aj na ich správnom prístupe k hmotným veciam – nedali sa zotročovať majetkom, lež ho dávali do služby vzájomnej lásky, nezištne si pomáhali, takže nebolo medzi nimi núdznych. – Toto robí život hodnotným a krásnym: radosť z dobra, ktoré sme mohli urobiť druhému, vytváranie dobrých vzťahov, odpoveď na Božiu lásku láskou k blížnym.
Takýto spôsob života pôsobil na okolie ako magnet a priťahoval do spoločenstva kresťanov ďalších a ďalších.
Iste, je veľmi správne obracať sa v modlitbe na Božie milosrdenstvo, prosiť o milosrdnú Božiu lásku pre nás i pre našich blížnych. Zvlášť nás to pobáda k takejto modlitbe v čase našej bezmocnosti a ohrozenia, aký prežívame aj v tomto období.
Pri tom nám však hrozí, že skĺzneme do akejsi pasivity, že budeme všetko očakávať iba priamo od Pána Boha. Iste, Pán Boh je všemohúci a mohol by aj Coronavírus vyhubiť. No, spravidla dáva svoju pomoc, prejavy svojho milosrdenstva cez ľudí, ktorí sa otvoria pre spoluprácu s Ním. Urobil to tak predovšetkým cez svojho Syna a mnohé prejavy svojej lásky a pomoci chce dať ľuďom cez ľudí. V našom prípade napríklad tým, že niekto vymyslí liek proti vírusu. Môže sa však stať, že Pán Boh by nám dal pomoc v tejto záležitosti, ale aj v iných ďalších cez ľudí – no, takých nenachádza. Buď preto, že nie sú ochotní, alebo preto, že ich jednoducho niet.
Totiž v súvislosti s prebiehajúcou pandémiou VHO zverejnila štatistiku počtov úmrtí a ich príčin v prvom štvrťroku tohto roka. Smutné prvenstvo predstavuje vyše 11 miliónov nenarodených detí, zabitých pri potrate; 3 milióny zabil hlad; vyše pol milióna alkohol– a za to isté obdobie niečo cez 68 tisíc zomrelo na Coronavírus. Napriek tomu, že ide o nebezpečnú pandémiu, zatiaľ je príčinou najnižšieho počtu mŕtvych. Potratmi si vyzabíjame na celom svete ročne asi 40 až 50 miliónov detí ročne! Koľkí z nich by mohli vynájsť liek na COVIN – 19 a na mnohé iné problémy a Pán Boh by cez nich mohol prejaviť svoje milosrdenstvo...
V dokumente Misericors et misera (Milosrdný a úbohá) , ktorým pápež František uzatvoril jubilejný rok milosrdenstva, píše: „Milosrdenstvo obnovuje a vykupuje, keďže je stretnutím dvoch sŕdc: Srdca Boha a srdca človeka. Srdce človeka sa rozohrieva a srdce Boha ho uzdravuje: kamenné srdce sa mení na srdce z mäsa.“( 17)
O tomto stretnutí dvoch sŕdc sme počuli v evanjeliovom zázname o stretnutí vzkrieseného Krista s pochybujúcim apoštolom Tomášom. Ježiš vyšiel v ústrety jeho požiadavke, ponúkol mu aby vložil ruku do Jeho boku, aby sa dotkol Jeho srdca. Týmto Ježiš uzdravil Tomášovo srdce. Svoju vieru Tomáš vyjadril slovami: „Pán môj a Boh môj!“
Svätý Otec František pripomína, že dnes je takých Tomášov veľa:
„Boh zostáva dnes pre mnohých neznámym; toto predstavuje najväčšiu biedu a najväčšiu prekážku pre uznanie neodcudziteľnej dôstojnosti ľudského života.“(18)
Ako je možné aj túto biedu uzdravovať, ako sa môžeme stať veriacimi, aj keď sme nevideli, na to poukazuje pápež František v závere svojho listu, kde nás vyzýva, aby sme „pestovali kultúru milosrdenstva, ktorá spočíva v objavení stretnutia s druhými: je to kultúra, v ktorej nik nepozerá na druhého ľahostajne, ani neodvracia zrak, keď vidí utrpenie blížneho.
Kultúra milosrdenstva sa vytvára vo vytrvalej modlitbe, v ochotnej otvorenosti pre pôsobenie Ducha Svätého, v dôvernosti so životom svätých a v konkrétnej blízkosti chudobným.“(20)
Kiež by sa aj v Cirkvi a vo svete udialo niečo podobné ako po objavení zákonitostí elektriny: množstvo svetiel, zariadení a prístrojov doslova oživuje našu zem...
Kiež by sme aj my, ľudia tejto doby, prijali objav Božej milosrdnej lásky, otvárali sa pre jej prijatie a svojou spoluprácou umožnili, aby sa Božie milosrdenstvo prejavovalo cez naše skutky v našom každodennom živote, aby napĺňalo, uzdravovalo a robilo krásnym životy čím viacerých ľudí.