Homília pplk. Michala Štanga

Vážený pán vedúci kancelárie prezidenta SR, pán náčelník GŠ OS SR, vážení páni generáli, predstavitelia OS a OZ SR, profesionálni vojaci a vojačky, rodinní príslušníci, bratia a sestry.

Všetci vieme, že život môžeme prežiť všelijako. Ak však život chápeme ako dobro, ako dar, ako možnosť, ba ako úlohu niečo dobré vykonať, tak potom je prirodzené, že žitie ma bude napĺňať radosťou a šťastím. A teda, ak som ako profesionálny vojak prijal výzvu pôsobiť v zahraničnej misii a nechcem prísť o túto radosť a šťastie z naplnenia, musí ma k takémuto rozhodnutiu niečo motivovať. Pre jedného/ alebo jednu to môže byť na základe štúdie vypracovanej psychologickým servisom rakúskych ozbrojených síl, patriotizmus, pre iného hrdosť, že som dostal dôveru od svojich veliteľov a príležitosť splniť dôležitú úlohu za náročných okolností. A zasa pre iného pôsobenie v misii je príležitosťou druhým, cudzím ľuďom robiť dobre a mať osobný podiel na tom, aby aj oni mohli žiť v mieri a pokoji. A môže byť aj taký, ktorý si myslí že odlúčenie od milovanej osoby na dlhšiu dobu prispeje k upevneniu a prevereniu jeho/jej dôverného vzťahu. A poznal som aj takých, ktorí boli v misii preto, lebo chceli dosiahnuť vyšší stupeň nezávislosti, chceli získať novú životnú skúsenosť, príležitosť naučiť sa niečo nové a osobnostne rásť, chceli si zarobiť a kúpiť si dom, auto, alebo iný majetok. Pýtame sa a či je v tom niečo zlé, keď idem do misie preto, lebo v nej vidím šancu zmeniť svoj súkromný a pracovný život, chcem mať nových a ozajstných priateľov? Zaiste nie, ale pri bližšom preskúmaní ľahko sa môžu tieto motívy zmeniť na príťaž a spôsobiť dokonca i u skúseného vojaka/vojačky predčasný odchod z misie alebo aj vystúpenie z vojenskej služby. Spomenuté motívy potom nemusia znamenať len výzvu, ale v konečnom dôsledku môžu od vojaka vyžadovať príliš mnoho. Na dôvažok rodina podrobená skúške nemusí byť schopná vyrovnať sa so situáciou. Taktiež skúsenosti z misie, v ktorých získanie vojak verí, nemusia byť len obohacujúce, ale rovnako aj zdrvujúce. Spomeniem napríklad extrémne záťaže podnebia a suchopárnej krajiny, ktoré  môžu okrem iného prinášať permanentné ohrozenie života človeka, ďalej: nevyhnutnosť riešiť vážne nehody, kontakt so zmrzačenými ľuďmi, zakúsiť pocit vlastnej bezmocnosti, konfrontáciu s tyraniou a brutalitou, nebezpečenstvo mín, výbušnín a ostreľovačov ako aj nebezpečenstvo spojené s dopravou a vôbec nemusí byť na poslednom mieste  dennodenné vyhýbanie sa zomieraniu a smrti iných bez toho, aby som nepomyslel aj na svoju. ( Príspevok rakúskej delegácie na výročnej konferencii AMI, Bratislava, 2004)
Áno, už pomyslenie na smrť sa nám javí ako zlo, ktoré ma môže o  dobro života obrať, a tak sa jej bojíme, vyhýbame sa jej, utekáme pred ňou a bránime sa jej. Či sme veriaci, alebo neveriaci, radšej na smrť nemyslíme, nikomu ju neprajeme, ba naopak, robíme všetko, aby sme ju oddialili. Smrť sa všetkým ľuďom  javí ako nežiaduci cieľ.

Napriek tomu, že na smrť nechceme ani len pomyslieť, od narodenia k nej smerujeme a je len otázkou času, kedy si budeme musieť položiť otázky: O čo  tu vlastne ide? Čo sa končí? Čo sa stráca? A čo začína? Ako veriaci potrebujeme povedať Pánu Bohu – priamo, otvorene a čestne čo si myslíme a čo cítime na tomto mieste a v tejto chvíli, keď sme konfrontovaní so smrťou desiatich vašich milovaných ktorí tragicky zahynuli v zahraničných misiách - a že je nám to  veľmi ľúto, čo sa stalo. Žiaľ, nie je v našej moci vrátiť to všetko späť.

Bratia a sestry, Božie slovo dnešnej liturgie za našich bratov nás pobáda k tomu, aby sme nemalomyselneli, ale verili v Život, ktorým je Kristus. On vymanil smrť z náhody a náhodných udalostí. Dal jej zmysel. Spomeňme si, čo urobil, keď uvidel ako na márach vynášali von z mesta syna matky. Bolo mu jej veľmi ľúto a urobil zázrak.

Jadrom Kristovho evanjelia nie je iba robenie zázrakov a prekračovanie prírodných t. j. Božích zákonov. Je to posolstvo o láske, o tom, že Boh má súcit s človekom a jeho trápením. Preto keby Kristus dnes znovu prišiel viditeľne na svet ako Mesiáš, vystihol by, ktorý najväčší zázrak by sme dnes všetci potrebovali. Myslím si, že budete so mnou súhlasiť, že najväčším a najpotrebnejším  zázrakom  by bolo, keby Kristus oživil zomreté a skamenené ľudské srdcia. Ony by opäť zmäkli, ako vosk roztápaný ohňom sviece. A ľudia by boli opäť schopní sa mať radi, byť na seba láskaví, byť k sebe navzájom slušní, byť družní a pozorní jeden k druhému a začali by si navzájom veriť a to až za hrob.

A tak vďaka jemu má aj smrť pre kresťana pozitívny zmysel:  „Pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk“ (Flp 1,21).  „Spoľahlivé je to slovo: Ak sme s ním zomreli, s ním budeme  aj žiť“ (2 Tim 2,11). Podstatne nové na kresťanskej smrti je  to, že krstom je kresťan už sviatostne „mŕtvy s Kristom“,  aby žil novým životom; a ak zomrieme v Kristovej milosti,  fyzická smrť završuje toto „umieranie s Kristom“, a tak  dokončuje naše privtelenie k nemu v jeho vykupiteľskom čine:

Bratia a sestry, smrť vtláča nášmu životu istú naliehavosť.  Vedomie našej smrteľnosti nám má pripomínať, že máme na svoj  život vymedzený čas: „V dňoch mladosti pamätaj na svojho Stvoriteľa...(skôr),  ako sa navráti prach do zeme, čím aj bol, a duch sa  nevráti k Bohu, ktorý ho dal“(Kaz 12,1.7). V smrti Boh pozýva človeka k sebe. Kresťan preto môže  voči smrti pociťovať podobnú túžbu ako svätý Pavol: „Túžim  zomrieť a byť s Kristom“ (Flp 1,23); a svoju vlastnú smrť  môže premeniť na skutok poslušnosti a lásky voči Otcovi  podľa Kristovho príkladu z lásky k svojim blížnym.

Zjednoťme sa v myšlienke s Tomášom Kempenským, ktorý vo svojej knihe „Nasledovania Krista“  píše: „Vo všetkom by si mal konať a myslieť tak, ako by si mal  dnes umrieť. Keby si mal čisté svedomie, smrti by si sa  veľmi nebál. Lepšie by bolo chrániť sa hriechu, než  utekať pred smrťou. Ak nie si pripravený dnes, ako budeš  zajtra?.

Drahá zarmútená rodina, bratia a sestry. Smrť je zakončením pozemského putovania človeka, času  milosti a milosrdenstva, ktorý nám Boh poskytuje, aby sme  pozemský život prežili podľa Božieho plánu a rozhodli  o svojom večnom osude, lebo  už nikdy  sa do iných pozemských  životov nevrátime.
 

Pri odhaľovaní pamätníka našim zosnulým priateľom bude chvíľa ticha. To je preto tak, aby sme ju využili na splatenie dlhu lásky voči našim zosnulým bratom, ktorí zahynuli v misiách vrúcnou modlitbou. Sám Pán nech im je večnou odmenou za dobro, ktoré pre celý svet urobili. Táto nádej nás nesklame – píše apoštol, a tak nech  zmierni našu bolesť z dočasného odlúčenia od ich.   Ale nezabúdajme aj na seba samých, aby sme neprišli o toto Dobro na druhom brehu svojho života. Amen.