Ježiš chodí po mori...
„Potom rozkázal učeníkom vstúpiť na loď a preplaviť sa pred Ním na druhú stranu, zakiaľ nerozpustí zástupy. Keď rozpustil zástupy, vystúpil sám na vrch modliť sa. Keď sa pripozdilo, bol tam sám. Loď bola už na mnoho honov od brehu a zmietali ňou vlny, lebo dul protivný vietor. O štvrtej nočnej stráži prišiel k nim Ježiš, chodiac po mori. Keď Ho učeníci videli chodiť po mori, predesili sa a zvolali: To je prízrak! A od strachu kričali. Ježiš však hneď prehovoril k nim: Vzmužte sa, ja som, nebojte sa! Peter mu povedal: Pane, si to Ty, rozkáž mi prísť k Tebe po vode. Odpovedal mu: Poď! I vystúpil Peter z lode, chodil po vode a šiel k Ježišovi. Ale vidiac, že je vietor, preľakol sa, počal tonúť a vykríkol: Pane, zachráň ma! Ježiš vystrel ruku, zachytil ho a povedal mu: Ó maloverný, prečo si pochyboval? Len čo vstúpil na loď, vietor utíchol. A tí, čo boli na lodi, padli mu k nohám a hovorili: V pravde, Syn Boží si!" /Mt 14, 22-33/
To, čo je vyššie napísané, plavba na mori, prípadne riekou, je jeden z najčastejších obrazov života. Náš život sa tiež podobá čomusi podobnému. Je tu jeho jedna strana- slnečné dni. Okamihy naplnené šťastím, spokojnosťou. Úspech v práci je dopĺňaný pohodou v rodine. Prijímaním a uznaním čohosi aj u kolegov a známych. Vtedy si túžobne želáme, aby tomu tak bolo ak nie navždy, tak čo najdlhšie. Odvrátená strana tomu sú dni zamračené. V nich prežívame problémy, bolesť, neúspech, ktorý predchádza pád... Toho ako by bolo v súčasnosti omnoho viac. Navyše, keď je to celé umocnené negatívnymi správami v elektronických alebo printových médiách.
A vrcholom všetkého je búrka. To je moment, kedy naše vnútro je zmietané tragickými udalosťami. Čas, kedy sa zvykneme s niekým lúčiť, väčšinou navždy. Týchto chvíľ si želáme určite najmenej. No zároveň vieme, že sa im nedokážeme vyhnúť. Nezachádzajme však až do takýchto extrémov.
Vráťme sa k našim učeníkom. Sú na lodi, ktorá je zmietaná vlnami. Okolo lode nečas, pod loďou nezmerateľná hlbina. Neistota ako vyšitá. Len pár ľudí v loďke, navyše tiež premožených strachom. Scéna ako z katastrofického filmu. Koľkokrát to pri našich bolestiach a úzkostiach prežívame s nimi. Ale im do toho, v čase vrcholiacej krízy zaznieva: Vzmužte sa, ja som, nebojte sa! Zvolanie podporené Ježišovým, Ja som. Jeho Ja, ktoré či si to priznáme alebo nie, upokojuje za každých okolností.
No ako im, tak ani nám to v živote nestačí. Chceme dôkaz. Preto sa Peter vydáva za Ním kráčajúc po mori. Je však maloverný a začína sa topiť. A my ? Koľkokrát počujeme Jeho hlas... Chvíľu ideme za Ježišom, potom však zaváhame, a...a koľko máme podobného s učeníkmi. Nič sme sa za tie roky od tejto udalosti nezmenili. Čo je však podstatné na tomto príbehu, že sa nezmenil ani Ježiš, a je tu stále pre nás. Kedykoľvek sa môžeme na Neho obrátiť. Len nepochybovať o Ňom. Neprepočujme Jeho hlas.
Neviem, s čím sa Ty teraz trápiš. Aký veľký je Tvoj kríž, Tvoje starosti, Tvoje problémy... Aj nám sa však prihovára slovami Ja som, nebojte sa! Aj k nám zaznieva to nevypovedané: Som tu pri Tebe, a chcem Ťa cez všetku Tvoju úzkosť a bolesti preniesť vo svojich rukách. Lebo aj Ty si moje dieťa. Dovoľ mu to drahý čitateľ, čitateľka. Odovzdaj Mu všetko, čo Ťa trápi, v modlitbe. Určite má pre Teba riešenie a pomoc. Len sprav rozhodujúci krok smerom k Nemu. Amen