K Pamiatke reformácie - kaplnka MO SR

Ak vás teda Syn vyslobodí, budete skutočne slobodní.
Jn 8,36


Tie sväté veci, dobrotivý Pane, s pokorným srdcom aj dnes prijať máme,
otvor nám oči, by sme Ťa poznali a v slove Tvojom Teba nachádzali.


V starých dejinách Grécka je zapísaná dojímavá príhoda o akomsi mužovi Aischylovi, ktorého obyvatelia mesta Atén postavili pred súd a vyniesli nad ním ten najprísnejší ortieľ: „Hoden je smrti.“ No jeho brat Amyntas, ktorý sa veľmi zaslúžil o vlasť, keď sa dozvedel v akom nebezpečenstve sa nachádza jeho brat, bežal do súdnej siene, predstúpil pred sudcov, nič nepovedal, len zodvihol pahýľ svojej pravice, v boji odťatej ruky.
Keď sudcovia videli jeho odseknutú ruku, ktorú on z lásky k vlasti v boji obetoval, odvolali rozsudok nad jeho bratom, zlým Aischylom. Takže, pre jedného príkladného a dobrého brata, tomu druhému zlému bratovi sa dostalo milosti.
Aj Kristove roztiahnuté ruky na dreve golgotského kríža odvolali rozsudok nášho zničenia a našej skazy a privolali nám Božie zmilovanie a spasenie.
Ježiš Kristus nedal cirkvi do vienka bohatstvo, bezstarostnosť a výnimočné výhody, ale svojich nasledovníkov pripravoval na utrpenie, úzkosti a nebezpečenstvá. „Keď prenasledovali mňa, budú prenasledovať aj vás, keď striehli na moje slovo, striehnuť budú aj na vaše.“(J.15,20). A pri inej príležitosti takto vykresľuje budúcnosť cirkvi: „Vtedy vás budú sužovať, budú vás vraždiť a všetky národy budú vás nenávidieť pre moje meno.“(Mt.24,9). Cirkev vedela aký je jej údel, preto nikdy neskláňala hlavu v beznádeji a zúfalstve.
Tým, že cirkev šíri svetlo v tme neveriaceho sveta, že hlása nádej v duchu lásky, že burcuje a znepokojuje svedomie satanových synov a odkrýva podlosť ich myšlienok a plánov, privoláva na seba ich hnev a nenávisť. Napriek všetkému cirkev neprestane plniť požiadavky Kristove a zostáva vernou svoj poslaniu. Lebo keby prestala plniť svoju úlohu, stala by sa príveskom tej, či onej civilizácie a mohla by s ňou zaniknúť.
To dobré, čo pre človeka prináša tá, či ona doba, to cirkev s radosťou víta. Ale čo sa prieči duchu Kristovmu, to bude pranierovať aj vtedy, keby znovu musela prechádzať katakombami, arénami a iným utrpením.
Keď si apoštola Pavla predvolal vladár Félix, a vypočúval ho kvôli jeho viere došlo k zaujímavej situácii: „Ale keď Pavol hovoril o spravodlivosti, o zdržanlivosti a o budúcom súde, naľakal sa Félix a odpovedal: Nateraz môžeš odísť, v príhodnom čase si ťa predvolám.“(Sk.24,25). Ale Félix ho už nepredvolal. Prečo? Lebo Pavol hovoril o takých veciach a o takom živote, ktorý bol v kontraste k nemravnému vladárovi a hovoril takým spôsobom, ktorý znepokojil jeho spiace svedomie. Félix sa hroznej pravdy Božieho slova bál a preto sa o Pavla viac nestaral.
V dejinách boli momenty keď cirkev zlyhala a odklonila sa Božej pravdy. Ale Pán Boh, tak ako v plnosti času poslal svojho Syna, aby hľadal a spasil čo by bolo zahynulo, posielal cirkvi Duchom Božím vedených mužov, ktorí vracali cirkev do koľají Božej pravdy, obsiahnutej v Písme svätom. Očistená, živá cirkev Kristova nikdy nesmie upustiť zo svojich mravných a etických zásad a nikdy nemôže zradiť svoje poslanie a ideály. Vždy musí dôverovať Bohu a Kristovým slovám: „Na svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet.“(J.16,33).
O perlách sa hovorí sa, že niektoré treba občas ponoriť do hlbín mora, aby získali svoj starý lesk. Aj cirkev sa občas musí očistiť v mori utrpenia, aby potom na jej tvári čistejšie zažiarila božská krása. Patrik Collinson v knihe Reformácia píše: To, čo sa stalo 31. októbra 1517, sa prirovnávalo k človeku, ktorý potme tápavo stúpa na kostolnú vežu a odrazu len visí na povraze a vyzváňa na zvonoch, čím zobudí celé mesto. Či chcel Luther svojimi tézami iba vyvolať učenú dišputu a či ich „pribil“ zo vzdoru, bolo o niekoľko mesiacov vedľajšie. Tézy sa dostali do rúk tlačiarom a vytlačené po nemecky i po latinsky sa čoskoro stali majetkom celého Nemecka. Bolo to, akoby tlačiarenský stroj za šesťdesiat rokov svojho vynájdenia len prešľapoval na mieste a čakal iba na tento okamih.
Minulosť cirkvi nás povzbudzuje, posilňuje vo viere, potešuje v prítomnosti a bude potešovať pokolenia do konca sveta. Nech by dnes či zajtra prišlo nepredvídané utrpenie alebo náročná skúška s novou silou a v nebývalých rozmeroch, nemusíme vešať hlavu a strácať dôveru v Božiu pomoc a ochranu. Cirkev stojí a bude stáť na pevných základoch Ježiša Krista a svoju existenciu ukončí len vtedy, keď to bude vôľa Pánova. Ani vtedy nezanikne, len si oblečie iné šaty. Pretransformuje sa v novú, víťaznú, triumfujúcu cirkev neba.
Keď Massilon, jeden z najlepších kazateľov, prvý raz kázal vo Versailles, kráľ Ľudovít XIV. mu povedal: „Keď som počúval predchádzajúcich kazateľov, bol som s nimi veľmi spokojný. Keď som počúval vás, stal som sa nespokojným sám so sebou.“
Život je neustály vývoj, ale vývoju je potrebné určiť cieľ. Jedni ho majú v kariére, bohatstve, v rozkošiach. Nám určil Pán Ježiš Kristus vyšší cieľ: „Vy buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Otec nebeský.“ Táto krátka veta je magnou chartou zušľachťovania ľudskej duše. Na zemi ešte neodznela iná, krajšia, múdrejšia a výstižnejšia norma, ktorá by človeku zaručila požehnanejší účinok, ako vedomie dokonalosti. Posilou na ceste k tomuto cieľu sú nám aj Ježišove slová: „Ajhľa ja som s vami po všetky dní, až do konca sveta.“(Mt.28,20).
Milí priatelia, kto nemá dôveru v Boha, ten má strach. Strach uberá človeku vlastných síl a robí ho zradcom, zbabelcom, pritakávačom aj pätolizačom, lebo strach zbavuje ľudí charakteru, čistoty, ľudskej dôstojnosti a vháňa ich do hriechu. Strach buduje pevnosti, bunkre, gulagy a lágre.
Avšak kresťan, ktorý dôveruje Bohu sa zbavuje strachu. Strach nemal Pavol vo väzení, strach nemal reformátor Dr. M. Luther – o čom vydal osobné svedectvo: „Tu stojím, ináč nemôžem, tak mi Pán Boh pomáhaj!“ Kresťan sa v rukách Božích cíti bezpečným a preto môže so žalmistom vyznávať o Bohu: „Moje útočište, hrad môj, môj Boh, ja v neho dúfam.“(Ž.91,2).
Prosme Pána, aby nám v živote Duchom svätým požehnal sily, múdrosti a pevného odhodlania zotrvať na pravom apoštolskom základe cirkvi vernej reformačnému učeniu.