Kázeň generálneho duchovného na službách Božích v Jure nad Hronom
Nenazdávajte sa, že som priniesol mier na zem, nepriniesol som mier, ale meč. Oheň som prišiel hodiť na zem. A čo chcem? Kiež by už horel!
(Mt 10, 34, Lk 12, 49)
V Písme sv. sa neraz stretneme aj s takými výrokmi, ktoré sa nám na prvé počutie zdajú, akoby nezapadali do ducha Biblie. Bývame na pochybách, či sa tam nedostali neprávom, či ich mohol povedať niekto, o kom sú naše predstavy celkom iné.
Medzi takéto výroky patria aj tie, ktoré povedal Pán Ježiš Kristus slovami kázňového textu: „Nepriniesol som pokoj, ale meč. Oheň som prišiel hodiť na zem. A čo chcem kiež by už horel.“ Tieto výroky sa nám zdajú byť pritvrdé, protirečiace a odporujúce Jeho učeniu. Pri čítaní a počúvaní týchto výrokov máme dojem, že sú v ostrom protiklade najmä s Ježišovou výzvou po pokoji, porozumení, milosrdenstve a láske nielen k priateľom, ale aj k nepriateľom.
Je dôležité, aby sme pri takýchto miestach Svätého Písma nepodľahli duchovnej panike a nezostali pri prvých dojmoch, ale snažili sa pochopiť a porozumieť čo nám chcú povedať.
V 18. str. (1712-1787) žil vo Francúzsku známy filozof a spisovateľ J.J.Rousseau. V r.1762 napísal román „Emil“, v ktorom sa venoval otázkam výchovy. Bol zástancom návratu do prírody. Podľa neho sa človek rodí dobrý, ale prostredie ho kazí. Preto by sa ľudia mali z veľkých miest a spoločenstiev vrátiť do prírody a tam žiť.
Niet pochýb o tom, že prostredie vplýva na človeka. Vyvoláva stresy a konflikty, ktorých by bol človek ušetrený, keby žil sám v prírode. To je jeden pohľad.
Iný pohľad zase poukazuje na opak. Tí, čo zastávajú opačný názor zas tvrdia: Keby bol človek dobrý od prírody, potom by sa jeho dobrota mala prejaviť aj v ktoromkoľvek spoločenstve a nevznikali by problémy v rodinách, v národe, medzi etnikami, rasami, politické, sociálne ba i náboženské problémy. Že k problémom dochádzalo a dochádza je následkom nie doby, ale sebectva, ktoré je od pádu prvých ľudí zakódované v každom človeku. Lebo keby napríklad rodičia svoje deti od malička nevychovávali, neformovali a nekrotili v nich sklony k sebectvu, vyrastali by z nich egoisti, ktorí by sa držali len zákonov prírody, kde silnejší nemilosrdne pohlcuje slabšieho.
Pravda je, ako to už vo väčšine prípadov býva, kdesi uprostred. Písmo Sväté nám vykresľuje pravý obraz o človeku bez prikrášlenia. Tí prví v raji žili voľne v prírode. Len čo sa dopustili hriechu, už váľali vinu jeden na druhého – muž na ženu, žena na zvodcu hada. Kým prvé pokolenie klamalo, to druhé sa už dopustilo vraždy. A tie neskoršie, za čias Sodomy, žili bezuzdným, nemravným a prevráteným životom.
Bratia a sestry, všetci bez rozdielu sme sa narodili s mnohými zárodkami hriechu. Všetci bez rozdielu bývame náchylní si namýšľať, že v tom zlom svete sme práve my tí dobrí. Naše predstavy, naše názory a náš pohľad na všetko je predsa ten najlepší a preto sa ho snažíme servírovať a často aj vnucovať iným, a naopak, v tom odlišnom názore hľadať len chyby a zavrhovať ho. To sú zjavné dôkazy a prejavy toho, že sme sa ešte nezbavili úplne sebectva, podozrievania, krivého obviňovania a bezdôvodného prenasledovania. Tieto zákerné praktiky osočovania a vydierania vedela majstrovsky využiť totalitná doba.
S vďakou Pánu Bohu dnes spomíname a ďakujeme za to, že vietor demokracie odvial totalitné mračná. Po každej búrke sa ovzdušie vyčistí a svieži ozón dáva novú nádej a novú silu. Istej satisfakcie, telesnej úľavy a duchovného povzbudenia sa dočkali najmä tí, ktorí zakúsili potupu, ponižovanie a na vlastnom tele pocítili bolesť totalitného dereša.
Dnes bezpochyby radikálne odsudzujeme totalitné praktiky, lebo v ich záujme telesne i duševne trpeli ľudia najmä pre svoje náboženské presvedčenie. Po týchto smutných totalitných praktikách sme očakávali nové duchovné prebudenie. Očakávali sme, že s príchodom slobody budú naše kostoly praskať vo švíkoch. Nestalo sa tak. Iste že žiara Božieho slova osvietila mnohým ustrašeným cestu späť do chrámu, ale mnohí ostali a ostávajú za hradbami. Nenašli si cestu späť do chrámu, nenabrali odvahu vrátiť sa späť do lona matky cirkvi.
K životu, ktorý je možno označiť za mravný, čestný a slušný, bolo vždy treba mnoho úsilia, energie a sebazaprenia. Ap. Pavol to nazval „dobrý boj.“ Boj srdca, ktoré nedovolí aby sa v ňom rozmohla burina, plevel a kúkoľ. Boj duše, ktorá sa vzpiera falošnosti, klamstvu, nečestnostiam a nemravnostiam.
A práve v záujme tohto boja a za víťazstvo v ňom poslal Pán Boh svojho Syna Pána Ježiša Krista na svet, aby nám dal možnosť v tomto boji víťaziť. Aby nám ukázal cestu a dal do ruky zbraň, aby sme bojovali, ako napísal Hviezdoslav „za trón pravdy, dobra zdroj, krásy diadém.“ Alebo ako to videl prorok Malachiáš „... tak, ako sa ohňom prečisťuje zlato i striebro, ... aby sa postupne dostávali pod vplyv toho nebeského ohňa Božieho ducha, a boli očistení od hriechu a privádzaní k novému životu.“
Preto Pán Ježiš Kristus v našom kázňovom texte hovorí: „Oheň som prišiel hodiť na zem. A čo chcem kiež by už horel.“ Jeho vôľou bolo, je a zostáva, aby tí, ktorých si povolal za svojich svedkov, boli zapálenými pracovníkmi pre šírenie pokoja, spravodlivosti, bratstva a lásky medzi ľuďmi a medzi národmi.
V druhom čísle biltenu „Naše svedectvo“ z toho roku, vydaného Konfederáciou politických väzňov Slovenska, som si prečítal krásnu myšlienku, ktorú vyslovili dvaja z mnohých prenasledovaných a väznených, manželia Mária a Imrich Mrázovci: hovoria: „Nechceme sa považovať za mučeníkov, ani sa nechceme glorifikovať. Naše spomienky sú iba malým svedectvom viery, nádeje a lásky. Myslíme pri tom na tých, ktorí v oveľa ťažších podmienkach a v strašných utrpeniach prežili dlhé roky vo vyšetrovniach a na samotkách ŠTB, vo väzniciach a pracovných táboroch.“
Táto ich výpoveď mi zaznela ako praktická odozva na slová apoštola Pavla z listu Rímskym (12,21) kde hovorí: „Nedaj sa premôcť zlému, ale dobrom premáhaj zlo.“ To je a zostáva jediná cesta, aby bolo viacej pokoja, porozumenia a lásky v ľuďoch, a cez nich aj v spoločenstvách, národoch a etnikách.
Človek sa nerodí sám od seba dobrým. Dobrým sa môže stať. Túto možnosť voľby nám ponúka a k nej nás volá Pán Ježiš Kristus. Jemu vďačíme za všetko čo je v nás dobré. Jeho slovo, aj keď sa nám na prvé počutie zdalo nepochopiteľné, pravdivo a jasne hovorí: „nenazdávajte sa, že som priniesol pokoj na zem“! On nechce od nás to, aby sme v sladkom očakávaní nečinne podriemkávali v tieni na priedomí. Samozrejme, že z nás nechce urobiť ani vorkoholikov. Skôr ide o vyvážený stav medzi našim duchovným a telesným potenciálom, ktorý má v nás vyburcovať túžbu po vzácnych životných hodnotách, založených na základných princípoch kresťanskej etiky a morálky.
Len cez prizmu kresťanskej etiky pochopíme, nám na prvé počutie paradoxne znejúce Ježišove slová: „Nepriniesol som pokoj, ale meč.“ Nie taký meč, aký vytasil Peter v Getsemanskej záhrade. Nie meč, ktorý spôsobuje rany, cez ktoré by človek vykrvácal a zomrel. Nie oceľový meč, ktorý by ľuďom naháňal strach, chcel šíriť násilie a zotročenie iných. Nie meč totalitnej vrchnosti, ale meč Slova, ktorý by chránil človeka. Meč, ktorý by rozťal a oddelil pravdu od klamstva, mravnosť od vulgárnosti, humánnosť od brutality. Pre tento zámer ponechal všetkým ľudským pokoleniam túto zbraň, ktorú sa dve tisícročia pokúšali zlomiť, alebo z rúk Pánových svedkov vyraziť nespočetní Saulovia, Nerónovia, Diokleciani, Apostatovia a eštebáci, ale bezúspešne, márne a zbytočne.
Ako kedysi dávno v židovskom synedriu povedal rabín Gamaliel: „Ak je táto vec z Boha, daromné je bojovať proti nej.“
Znova a znova sa napĺňalo a napĺňa to staré príslovie: Proti Bohu nic nezmohu.
On neponechal a neponechá svojich odkázaných len na seba samých, ale vždy viedol a vedie všetkých svojich verných ku konečnému víťazstvu.
Prosme aj my dnes o Jeho vedenie slovami modlitby, ktoré vyslovil Antoine de Saint – Exupéry:
„Neprosím o zázrak, Pane, ale silu pre všedný život. Nauč ma umeniu malých krokov... Ochráň ma pred naivnou vierou, že v živote musí ísť všetko hladko.
Daruj mi triezve poznanie, že ťažkosti, porážky, neúspechy a sklamania sú prirodzenou súčasťou života, že vďaka ním rastieme a dozrievame.
Pošli mi v pravej chvíli niekoho, kto má odvahu povedať mi pravdu s láskou.“
(Mt 10, 34, Lk 12, 49)
V Písme sv. sa neraz stretneme aj s takými výrokmi, ktoré sa nám na prvé počutie zdajú, akoby nezapadali do ducha Biblie. Bývame na pochybách, či sa tam nedostali neprávom, či ich mohol povedať niekto, o kom sú naše predstavy celkom iné.
Medzi takéto výroky patria aj tie, ktoré povedal Pán Ježiš Kristus slovami kázňového textu: „Nepriniesol som pokoj, ale meč. Oheň som prišiel hodiť na zem. A čo chcem kiež by už horel.“ Tieto výroky sa nám zdajú byť pritvrdé, protirečiace a odporujúce Jeho učeniu. Pri čítaní a počúvaní týchto výrokov máme dojem, že sú v ostrom protiklade najmä s Ježišovou výzvou po pokoji, porozumení, milosrdenstve a láske nielen k priateľom, ale aj k nepriateľom.
Je dôležité, aby sme pri takýchto miestach Svätého Písma nepodľahli duchovnej panike a nezostali pri prvých dojmoch, ale snažili sa pochopiť a porozumieť čo nám chcú povedať.
V 18. str. (1712-1787) žil vo Francúzsku známy filozof a spisovateľ J.J.Rousseau. V r.1762 napísal román „Emil“, v ktorom sa venoval otázkam výchovy. Bol zástancom návratu do prírody. Podľa neho sa človek rodí dobrý, ale prostredie ho kazí. Preto by sa ľudia mali z veľkých miest a spoločenstiev vrátiť do prírody a tam žiť.
Niet pochýb o tom, že prostredie vplýva na človeka. Vyvoláva stresy a konflikty, ktorých by bol človek ušetrený, keby žil sám v prírode. To je jeden pohľad.
Iný pohľad zase poukazuje na opak. Tí, čo zastávajú opačný názor zas tvrdia: Keby bol človek dobrý od prírody, potom by sa jeho dobrota mala prejaviť aj v ktoromkoľvek spoločenstve a nevznikali by problémy v rodinách, v národe, medzi etnikami, rasami, politické, sociálne ba i náboženské problémy. Že k problémom dochádzalo a dochádza je následkom nie doby, ale sebectva, ktoré je od pádu prvých ľudí zakódované v každom človeku. Lebo keby napríklad rodičia svoje deti od malička nevychovávali, neformovali a nekrotili v nich sklony k sebectvu, vyrastali by z nich egoisti, ktorí by sa držali len zákonov prírody, kde silnejší nemilosrdne pohlcuje slabšieho.
Pravda je, ako to už vo väčšine prípadov býva, kdesi uprostred. Písmo Sväté nám vykresľuje pravý obraz o človeku bez prikrášlenia. Tí prví v raji žili voľne v prírode. Len čo sa dopustili hriechu, už váľali vinu jeden na druhého – muž na ženu, žena na zvodcu hada. Kým prvé pokolenie klamalo, to druhé sa už dopustilo vraždy. A tie neskoršie, za čias Sodomy, žili bezuzdným, nemravným a prevráteným životom.
Bratia a sestry, všetci bez rozdielu sme sa narodili s mnohými zárodkami hriechu. Všetci bez rozdielu bývame náchylní si namýšľať, že v tom zlom svete sme práve my tí dobrí. Naše predstavy, naše názory a náš pohľad na všetko je predsa ten najlepší a preto sa ho snažíme servírovať a často aj vnucovať iným, a naopak, v tom odlišnom názore hľadať len chyby a zavrhovať ho. To sú zjavné dôkazy a prejavy toho, že sme sa ešte nezbavili úplne sebectva, podozrievania, krivého obviňovania a bezdôvodného prenasledovania. Tieto zákerné praktiky osočovania a vydierania vedela majstrovsky využiť totalitná doba.
S vďakou Pánu Bohu dnes spomíname a ďakujeme za to, že vietor demokracie odvial totalitné mračná. Po každej búrke sa ovzdušie vyčistí a svieži ozón dáva novú nádej a novú silu. Istej satisfakcie, telesnej úľavy a duchovného povzbudenia sa dočkali najmä tí, ktorí zakúsili potupu, ponižovanie a na vlastnom tele pocítili bolesť totalitného dereša.
Dnes bezpochyby radikálne odsudzujeme totalitné praktiky, lebo v ich záujme telesne i duševne trpeli ľudia najmä pre svoje náboženské presvedčenie. Po týchto smutných totalitných praktikách sme očakávali nové duchovné prebudenie. Očakávali sme, že s príchodom slobody budú naše kostoly praskať vo švíkoch. Nestalo sa tak. Iste že žiara Božieho slova osvietila mnohým ustrašeným cestu späť do chrámu, ale mnohí ostali a ostávajú za hradbami. Nenašli si cestu späť do chrámu, nenabrali odvahu vrátiť sa späť do lona matky cirkvi.
K životu, ktorý je možno označiť za mravný, čestný a slušný, bolo vždy treba mnoho úsilia, energie a sebazaprenia. Ap. Pavol to nazval „dobrý boj.“ Boj srdca, ktoré nedovolí aby sa v ňom rozmohla burina, plevel a kúkoľ. Boj duše, ktorá sa vzpiera falošnosti, klamstvu, nečestnostiam a nemravnostiam.
A práve v záujme tohto boja a za víťazstvo v ňom poslal Pán Boh svojho Syna Pána Ježiša Krista na svet, aby nám dal možnosť v tomto boji víťaziť. Aby nám ukázal cestu a dal do ruky zbraň, aby sme bojovali, ako napísal Hviezdoslav „za trón pravdy, dobra zdroj, krásy diadém.“ Alebo ako to videl prorok Malachiáš „... tak, ako sa ohňom prečisťuje zlato i striebro, ... aby sa postupne dostávali pod vplyv toho nebeského ohňa Božieho ducha, a boli očistení od hriechu a privádzaní k novému životu.“
Preto Pán Ježiš Kristus v našom kázňovom texte hovorí: „Oheň som prišiel hodiť na zem. A čo chcem kiež by už horel.“ Jeho vôľou bolo, je a zostáva, aby tí, ktorých si povolal za svojich svedkov, boli zapálenými pracovníkmi pre šírenie pokoja, spravodlivosti, bratstva a lásky medzi ľuďmi a medzi národmi.
V druhom čísle biltenu „Naše svedectvo“ z toho roku, vydaného Konfederáciou politických väzňov Slovenska, som si prečítal krásnu myšlienku, ktorú vyslovili dvaja z mnohých prenasledovaných a väznených, manželia Mária a Imrich Mrázovci: hovoria: „Nechceme sa považovať za mučeníkov, ani sa nechceme glorifikovať. Naše spomienky sú iba malým svedectvom viery, nádeje a lásky. Myslíme pri tom na tých, ktorí v oveľa ťažších podmienkach a v strašných utrpeniach prežili dlhé roky vo vyšetrovniach a na samotkách ŠTB, vo väzniciach a pracovných táboroch.“
Táto ich výpoveď mi zaznela ako praktická odozva na slová apoštola Pavla z listu Rímskym (12,21) kde hovorí: „Nedaj sa premôcť zlému, ale dobrom premáhaj zlo.“ To je a zostáva jediná cesta, aby bolo viacej pokoja, porozumenia a lásky v ľuďoch, a cez nich aj v spoločenstvách, národoch a etnikách.
Človek sa nerodí sám od seba dobrým. Dobrým sa môže stať. Túto možnosť voľby nám ponúka a k nej nás volá Pán Ježiš Kristus. Jemu vďačíme za všetko čo je v nás dobré. Jeho slovo, aj keď sa nám na prvé počutie zdalo nepochopiteľné, pravdivo a jasne hovorí: „nenazdávajte sa, že som priniesol pokoj na zem“! On nechce od nás to, aby sme v sladkom očakávaní nečinne podriemkávali v tieni na priedomí. Samozrejme, že z nás nechce urobiť ani vorkoholikov. Skôr ide o vyvážený stav medzi našim duchovným a telesným potenciálom, ktorý má v nás vyburcovať túžbu po vzácnych životných hodnotách, založených na základných princípoch kresťanskej etiky a morálky.
Len cez prizmu kresťanskej etiky pochopíme, nám na prvé počutie paradoxne znejúce Ježišove slová: „Nepriniesol som pokoj, ale meč.“ Nie taký meč, aký vytasil Peter v Getsemanskej záhrade. Nie meč, ktorý spôsobuje rany, cez ktoré by človek vykrvácal a zomrel. Nie oceľový meč, ktorý by ľuďom naháňal strach, chcel šíriť násilie a zotročenie iných. Nie meč totalitnej vrchnosti, ale meč Slova, ktorý by chránil človeka. Meč, ktorý by rozťal a oddelil pravdu od klamstva, mravnosť od vulgárnosti, humánnosť od brutality. Pre tento zámer ponechal všetkým ľudským pokoleniam túto zbraň, ktorú sa dve tisícročia pokúšali zlomiť, alebo z rúk Pánových svedkov vyraziť nespočetní Saulovia, Nerónovia, Diokleciani, Apostatovia a eštebáci, ale bezúspešne, márne a zbytočne.
Ako kedysi dávno v židovskom synedriu povedal rabín Gamaliel: „Ak je táto vec z Boha, daromné je bojovať proti nej.“
Znova a znova sa napĺňalo a napĺňa to staré príslovie: Proti Bohu nic nezmohu.
On neponechal a neponechá svojich odkázaných len na seba samých, ale vždy viedol a vedie všetkých svojich verných ku konečnému víťazstvu.
Prosme aj my dnes o Jeho vedenie slovami modlitby, ktoré vyslovil Antoine de Saint – Exupéry:
„Neprosím o zázrak, Pane, ale silu pre všedný život. Nauč ma umeniu malých krokov... Ochráň ma pred naivnou vierou, že v živote musí ísť všetko hladko.
Daruj mi triezve poznanie, že ťažkosti, porážky, neúspechy a sklamania sú prirodzenou súčasťou života, že vďaka ním rastieme a dozrievame.
Pošli mi v pravej chvíli niekoho, kto má odvahu povedať mi pravdu s láskou.“