Kázeň generálneho duchovného

Svätodušná
„Nediv sa, že som ti povedal: Treba sa Vám znovu narodiť. Vietor veje kam chce: čuješ jeho hlas, ale nevieš odkiaľ prichádza a kam ide; tak je s každým, kto sa narodil z ducha.“
(J 3,7-8)

Viera v Ducha Svätého je o najhlbšom tajomstve Božom. O tajomstve, ktoré je úžasne vzdialené od všetkého, čo my ľudia skusujeme, vidíme a vnímame. Boha Otca si môžeme priblížiť rozumom, keď premýšľame o Jeho stvoriteľskom diele. Boha Syna spoznávame cez zvesť od Vianoc až po Golgotu. Tu sa ale kresťanstvo nezastavuje. Učí aj o tretej Božej osobe, o Duchu Svätom.
Tretia Božia osoba je najviac zahalená rúškom tajomstva. Avšak, nech je toto tajomstvo akokoľvek veľké, predsa nám Písmo sväté dáva prirovnania, na základe ktorých aspoň približne spoznáme, kto a čo Duch Boží je. Sám Duch Svätý sa postaral o to, aby sa v turíčny deň zjavil v takých symboloch, v ktorých poodhalíme Jeho podstatu.
Z prečítaného textu sa dozvedáme, že Ježiš Kristus Ho pripodobňuje k vanúcemu vetru. K Jeho lepšiemu pochopeniu sa bližšie dostaneme, ak si uvedomíme, čo znamená vietor v podobe ktorého zostúpil Duch Svätý na apoštolov v tie prvé Svätodušné sviatky.
Prudký vietor nás upozorňuje na tri dôležité veci. Kadiaľ zaveje silný vietor, tam sa zvalí všetko prehnité. Vietor prebehne zemou, raz tu, raz tam sa zdvihne. Ľudská moc mu nemôže určovať cestu, lebo on sa drží svojich vlastných zákonov. No zároveň svätý Duch je opravdivá, vnútorná láska, ktorá koná dobro bez vnútorného násilia, celkom slobodne, z vlastnej prirodzenosti. Potom je len samozrejme, že keď sa najväčšia láska, Duch Svätý, vyliala na apoštolov, v tej chvíli sa pod nárazom vetra, Ducha Svätého, zvalili všetky staré mojžišovské ceremónie a rabínske predpisy. Ako keď sa valí vietor, tak rýchlo sa šírilo evanjelium. Kresťania povalili všetky pohanské modly. A Duch Svätý ako osviežujúci vánok očistil mravné ovzdušie. To je prvé poučenie.
Druhé poučenie je: Kadiaľ duje vietor, tam sa vyčistí vzduch, osvieži život a človek ako keby sa znovu narodil. Účinkom turíčneho vetra sa naozaj zrodil nový človek s novými myšlienkami, s novými túžbami, zrodil sa nový svet, svet kresťanský. Vtedy mal Kristus len tucet nasledovníkov, ale keďže v nich pracovala sila Ducha Svätého, preto ako nevie zrúcanina odolávať víchru, tak sile Ducha Svätého nemohol vzdorovať starý svet.
To je aj pre nás posmeľujúca myšlienka: Nech čaká cirkev čokoľvek, akékoľvek prenasledovanie, ak bude aspoň za hrsť tých, v ktorých bude účinkovať turíčny vietor, potom niet toho teroru alebo násilia, ktoré by zvíťazilo nad ňou. Koľkokrát sme sa chceli slabošsky vzdať! Koľko krát sa nás zmocnil pesimizmus so svojimi otázkami: načo je každá statočná práca, a námaha, veď aj tak nemožno napraviť tento zlý svet. V kom žije Duch Boží, koho ovieva Duch Svätý, ten sa nikdy nezlomí, ten nikdy neochabne, toho ani zničujúci pesimizmus nikdy nedostane do svojich pazúrov.
V treťom poučení sa dostávame k veľkému napomenutiu apoštola Pavla: Nezarmucujte Svätého Ducha Božieho (Ef,4,30) a Ducha neuhášajte (I.Tes.5,19). Kto zarmucuje a kto uháša Ducha Svätého? Na to nám dáva odpoveď prorok Jeremiáš. Raz mu totiž Pán dal veľmi zaujímavé rozkazy. Vstaň – hovorí Jeremiášovi – choď do domu hrnčiarovho a tam ti oznámim svoje slová (Jer 18,2). Prorok sa ponáhľal do hrnčiarovho domu, a našiel hrnčiara práve pri práci. V šikovných rukách miesil, formoval, hladil poddajnú hmotu podľa svojich plánov a vôle. Ktorý kus sa v ruke hrnčiarovej poslušne poddával, z toho povstala vydarená nádoba. Ktorý kus hliny sa v remeselníkovej ruke vzpieral, ten zahodil ako nepotrebný. Kým Jeremiáš bez slova pozoroval prácu, zaznelo slovo Hospodinovo: Ajhľa, ako je hlina v rukách hrnčiarových, tak ste vy v mojej ruke.
Nezarmucujme Ducha Božieho tým, že sa vzpierame a postavíme proti Jeho výchovnej, posväcujúcej a pretvárajúcej práci. Odovzdajme sa Jeho pôsobeniu, až potom zistíme, aký podivuhodne jemný život aj dnes povstáva v tej duši, ktorá prichádzajúcemu Duchu Svätému otvorí dvere dokorán.!
Ako sa v lete na rekreácii nechávame unášať morskými vlnami, tak sa musíme podvoliť Duchu Svätému. Aby sme nemysleli inakšie ako myslí Boh, aby nás neoduševňovalo nič iné, len Božia vôľa, aby sme sa nebáli ničoho okrem toho, čo Boha uráža, aby naša duša nedala na nijakú ozvenu, len na slovo Božie. Kto dosiahne tieto výšiny, o tom hovoria, že je Božím nástrojom, v ktorom prebýva Boh a účinkuje sila svätého Ducha.
Neuhášajte Ducha. Neuhášajte nežnú, vnútornú, svätú blízkosť Božiu. Lebo v kom Duch Svätý žije a prebýva, toho život je slnečnou cestou aj v ťažkých navštíveniach a tmavých sprobovaniach. V kom Duch svätý žije, toho život je hymnickou piesňou i vtedy, keď naň doráža disharmónia zvukov tvrdých životných úderov.
Táto pravda, je pravdou aj z druhej strany. Kto nemá Ducha Svätého, toho život je nepriehľadnou tmou, plnou nebezpečenstiev a strachu aj keby sa zdal byť najsvetlejším. Život takého človeka aj keby sa zdal byť plný úspechov a slávy, je sprevádzaný neprestajným padaním do kaluži hriechov a nemravnosti.
Duch Svätý je ako vietor. Jeho zázračná sila vanie raz pri modlitbe, inokedy na hlučnej ulici. Vanie pri posteli blízkeho nemocného i v boji s ťažkým pokušením. Šťastný je ten, kto vie s citlivou dušou vnímať jeho vánok. Ak aj my chceme patriť medzi tých šťastných, potom pamätajme na Pavlove slová: „Nezarmucujte svätého Ducha Božieho“ a „Ducha neuhášajte“.