KKC 1066-1112 2012-2013

Slávenie kresťanského tajomstva

V druhej časti Katechizmu Katolíckej Cirkvi (ďalej len KKC) v článkoch 1066 až 1690 sa môžeme oboznámiť s takými témami, ako je Liturgia a jej slávenie, čo sú to Sviatosti a Sväteniny a ako ich Cirkev slávi a vysluhuje.

V tejto katechéze si chceme priblížiť a vysvetliť pojem Liturgie a prečo je liturgia dielom Najsvätejšej Trojice. Tejto téme sa venuje KKC v článkoch 1066 – 1112.

Oslavovanie Boha a jeho verejné uctievanie sú také staré ako ľudstvo samo. Od samého začiatku cítili ľudia potrebu Boha vzývať, ďakovať mu a odprosovať za svoje hriechy. Svedectvo o tom nachádzame jak v Starom zákone, tak i v Novom. Aj archeologické vykopávky dokazujú, že uctievanie Boha bolo neodmysliteľnou súčasťou života všetkých národov až do takej miery, že mu prinášali obety.

V Starom zákone Boh ľudí vychovával a pripravoval na dokonalý spôsob uctievania a oslavy. Či to už boli obety krvavé alebo nekrvavé, celopalné alebo pokojné, boli predobrazom dokonalej budúcej Bohoslužby Cirkvi.

V Novom zákone to bol Ježiš, ktorý priniesol Bohu tú najvyššiu a najdokonalejšiu obetu svojho života za spásu sveta. A tým, že Ježiš založil Cirkev, neustále v nej pokračuje v tomto diele vykúpenia ľudí skrze liturgiu. Za jej hlavné poslanie ustanovil oslavovanie Boha a posväcovanie ľudí. Toto poslanie môže Cirkev nehatene plniť, lebo ju Kristus obdaroval všetkými potrebnými darmi. Zveril jej dokonalú obetu – svätú omšu, opatruje pramene spásy – sviatosti, má pokladnicu Božieho slova – Sväté písmo a do vena dostala aj dar modlitby. Cirkev vedie a riadi v každom podujatí Duch Svätý, ktorého jej Kristus vdýchol na Turíce.

Toto Kristovo tajomstvo Cirkev ohlasuje a slávi vo svojej liturgii, aby veriaci z neho žili a svedčili o ňom vo svete: „Liturgia totiž, ktorou sa ,uskutočňuje dielo nášho vykúpenia‘, nadovšetko v božskej eucharistickej obete, najväčšmi prispieva k tomu, aby veriaci svojím životom prejavovali a iným odhaľovali Kristovo tajomstvo a skutočnú povahu pravej Cirkvi.“  KKC (1068)

Slovo „liturgia“ v pôvodnom význame znamená „verejné dielo“, „službu v mene ľudu alebo v prospech ľudu“. V kresťanskej tradícií znamená, že Boží ľud sa zúčastňuje na „Božom diele“. Prostredníctvom liturgie Kristus, náš Vykupiteľ a Veľkňaz, pokračuje vo svojej Cirkvi, s ňou a skrze ňu v diele nášho vykúpenia. (KKC 1069) Je to akoby pokračovanie jeho verejného účinkovania. Prostredníctvom liturgie Cirkvi Kristus prichádza medzi ľudí. Ohlasuje im posolstvo spásy a rozdáva dary vykúpenia. Je to najvznešenejšia činnosť Cirkvi.

„Liturgia sa teda právom pokladá za vykonávanie kňazského úradu Ježiša Krista. V nej sa vnímateľnými znakmi naznačuje a spôsobom vlastným každému z nich uskutočňuje posväcovanie človeka a tajomné telo Ježiša Krista, čiže Hlava a jej údy, vykonáva dokonalý verejný kult. Preto každé liturgické slávenie ako dielo Krista Kňaza a jeho tela, ktorým je Cirkev, je nanajvýš posvätnou činnosťou, ktorej účinnosti sa ani významom, ani stupňom nevyrovná nijaká iná činnosť Cirkvi.“ (KKC 1070)

Liturgiu tvoria prvky božského a ľudského pôvodu. Božský prvok tvorí to, čo do  liturgie vložil sám Kristus alebo apoštoli z vnuknutia Ducha Svätého, a nemožno ho ani meniť, ani nahradiť inými úkonmi. Tieto úkony a slová tvoria jadro liturgie. Ľudský prvok alebo prvky vložila do liturgie Cirkev, aby tak postupne obohacovala bohoslužby rôznymi úkonmi na zvýšenie slávnosti alebo na lepšiu zrozumiteľnosť obradov. Robí tak na základe svojej právomoci, a preto ich môže podľa potreby meniť alebo prispôsobovať chápaniu ľudí v jednotlivých obdobiach. Preto sa z času na čas koná v Cirkvi obnova liturgie.

Liturgia – dielo Najsvätejšej Trojice

Najsvätejšia trojica Otec, Syn a Duch Svätý, sú tromi osobami v jedinom Bohu, ktorý je stredobodom a záujmom veriacich v každej liturgii. V nej Cirkev dokonale oslavuje Boha, a to v troch osobách. A tým, že Cirkev Boha oslavuje, sama sa tým posväcuje a v nej všetci tí, ktorí do Cirkvi patria.

I. Otec, prameň a cieľ liturgie

Každá liturgia, pobožnosť, svätenina alebo akýkoľvek úkon biskupa, kňaza alebo diakona, sa končí záverečným požehnaním. Svätý apoštol Pavol v liste Efezanom píše: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním. Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske; on nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaroval v milovanom Synovi“ (Ef 1, 3-6).

Požehnávanie je božská činnosť, ktorá dáva život a ktorej prameňom je Otec. Od začiatku až do konca vekov je celé Božie dielo požehnaním. Celý Starý zákon je popretkávaný informáciami a udalosťami o tom, ako Boh požehnával živé bytosti, prvých ľudí, Noema, Abraháma, Izáka, Izraelský národ, Dávida, kráľov, prorokov a mnohých iných a ďalších, ktorí svojim postojom a vierou v Boha si toto požehnanie zaslúžili.

Božie požehnanie sa naplno prejavuje a udeľuje v liturgii Cirkvi: Otec sa v liturgii uznáva a adoruje ako prameň a cieľ všetkých požehnaní stvorenia a spásy; vo svojom Slove, ktoré sa pre nás vtelilo, umrelo a vstalo z mŕtvych, zahŕňa nás svojimi požehnaniami a skrze toto Slovo vlieva do našich sŕdc Dar, ktorý obsahuje všetky dary: Ducha Svätého. (KKC 1082)

II. Kristovo dielo v liturgii

Už meno Pána Ježiša Kristus – Pomazaný hlása, že je kňazom. Pri krste v Jordáne ho Duch Svätý pomazal za kráľa, proroka a kňaza. Stal sa Prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. Pán Ježiš uskutočňoval kňazskú službu sprostredkovateľa medzi Bohom a ľuďmi celým svojim životom a účinkovaním. Všetkým, čo robil, oslavoval Otca a posväcoval ľudí. Celé jeho verejné účinkovanie je akoby jedna veľká bohoslužba. Vyvrcholením Kristovej kňazskej služby je jeho veľkonočná obeta. Pri Poslednej večeri slávil najdokonalejšiu liturgiu – Eucharistiu. V nej obetoval za nás svoje telo a krv nebeskému Otcovi. Svoju obetu Kristus zavŕšil smrťou na kríži a zmŕtvychvstaním. Veľkonočné tajomstvo, teda smrť a zmŕtvychvstanie, je vrcholom Kristovej kňazskej služby a je základom slávenia každej liturgie Cirkvi. Pán Ježiš aj po svojom nanebovstúpení neprestal byť prítomný medzi svojimi a zostal navždy v Cirkvi, aby v nej mohol pokračovať v diele vykúpenia ľudí. Robí to najmä prostredníctvom liturgie Cirkvi.

„Na uskutočňovanie takého veľkého diela (vysluhovania alebo udeľovania svojho diela spásy) je Kristus stále prítomný vo svojej Cirkvi, najmä v liturgických sláveniach. Je prítomný v obete svätej omše v osobe služobníka, lebo teraz službou kňazov prináša obetu ten istý, ktorý vtedy obetoval seba samého na kríži, ako aj, a predovšetkým, pod eucharistickými spôsobmi. Je prítomný svojou mocou vo sviatostiach, takže keď niekto krstí, krstí sám Kristus. Je prítomný vo svojom slove, lebo to on hovorí, keď sa v Cirkvi čítajú sväté Písma. Napokon je prítomný, keď sa Cirkev modlí a spieva, ako to sám prisľúbil: ,Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi‘ (Mt 18, 20).“ (KKC 1088)

„A tak keď vzkriesený Kristus dáva apoštolom Ducha Svätého, zveruje im svoju moc posväcovať: stávajú sa Kristovými sviatostnými znakmi. Mocou toho istého Ducha Svätého apoštoli zverujú túto moc svojim nástupcom. Toto „apoštolské nástupníctvo“ (successio apostolica) stvárňuje celý liturgický život Cirkvi. Ono samo je sviatostné, lebo sa prenáša sviatosťou posvätného stavu.“ (KKC 1087) Čiže Pán Ježiš si vyvolil apoštolov, ktorým odovzdal kňazskú moc a poslanie a tým ich určil za svojich zástupcov na zemi. Vkladaním rúk prevzali od apoštolov Kristovu kňazskú moc a poslanie biskupi a od nich zasa kňazi. Pri slávení liturgie Pán Ježiš účinkuje hlavne prostredníctvom diakonov, kňazov a biskupov. Oni ho na bohoslužbách sprítomňujú, zastupujú a účinkujú v jeho mene a z jeho moci.

III. Duch Svätý a Cirkev v liturgii

V liturgii je Duch Svätý vychovávateľom viery Božieho ľudu a tvorcom „Božích veľdiel“, ktorými sú sviatosti Novej zmluvy. Pripravuje Cirkev na stretnutie s jej Pánom; pripomína a predstavuje Krista viere zhromaždených; svojou pretvárajúcou mocou sprítomňuje a aktualizuje Kristovo tajomstvo; napokon ako Duch spoločenstva spája Cirkev so životom a poslaním Ježiša Krista.

Duch Svätý pripravuje na prijatie Krista

Duch Svätý vo sviatostnej ekonómii spĺňa predobrazy Starej zmluvy. Kristova Cirkev bola obdivuhodne pripravovaná v dejinách izraelského ľudu a v Starej zmluve. Chápaním v Duchu pravdy, vychádzajúc od Krista, sa predobrazy objasňujú. Tak potopa a Noemov koráb boli predobrazmi spásy prostredníctvom krstu; takisto nimi boli aj oblak a prechod cez Červené more; voda zo skaly bola predobrazom Kristových duchovných darov; manna na púšti bola predobrazom Eucharistie, ktorá je „pravý chlieb z neba“ (Jn 6, 32). Liturgické zhromaždenie má svoju jednotu zo spoločenstva Ducha Svätého, ktorý spája Božie deti do jediného Kristovho tela. Toto zhromaždenie presahuje všetky ľudské, rasové, kultúrne a spoločenské príbuznosti.

Duch Svätý pripomína Kristovo tajomstvo

Duch Svätý pripomína liturgickému zhromaždeniu predovšetkým zmysel udalosti spásy tým, že dáva život Božiemu slovu, ktoré sa ohlasuje, aby sa mohlo prijať a žiť. Sväté písmo má v liturgickom slávení veľmi veľký význam. Z neho sa totiž čítajú a v homílii vysvetľujú čítania, z neho sa spievajú žalmy, z jeho inšpirácie a podnetu vznikli liturgické prosby, modlitby a spevy a z neho dostávajú svoj zmysel úkony a znaky. Ohlasovanie Božieho slova sa neobmedzuje iba na poučenie, ale vyžaduje odpoveď viery ako súhlas a záväzok vzhľadom na zmluvu medzi Bohom a jeho ľudom. A je to znova Duch Svätý, ktorý dáva milosť viery, posilňuje ju a dáva jej rásť v spoločenstve. Liturgické zhromaždenie je predovšetkým spoločenstvom vo viere. V liturgii slova Duch Svätý pripomína zhromaždeniu všetko, čo pre nás vykonal Ježiš Kristus.

Duch Svätý aktualizuje Kristovo tajomstvo

Kresťanská liturgia nielen pripomína udalosti, ktoré nás spasili, ale ich aj aktualizuje, sprítomňuje. Kristovo veľkonočné tajomstvo sa slávi, neopakuje sa; opakujú sa iba slávenia. Pri každom z nich sa uskutočňuje vyliatie Ducha Svätého, ktorý aktualizuje jediné tajomstvo.

Spoločenstvo Ducha Svätého
 

Cieľom poslania Ducha Svätého v každom liturgickom slávení je uvádzať do spoločenstva s Kristom, a tak utvárať jeho telo. Duch Svätý je akoby miazgou Otcovho viniča, ktorý prináša svoje ovocie na ratolestiach. V liturgii sa uskutočňuje najvnútornejšia spolupráca medzi Duchom Svätým a Cirkvou. On, Duch spoločenstva, zostáva ustavične v Cirkvi, a preto je Cirkev veľkou sviatosťou spoločenstva s Bohom zhromažďujúcou roztratené Božie deti. Ovocím Ducha v liturgii je spoločenstvo s Najsvätejšou Trojicou a zároveň bratské spoločenstvo. (por. KKC 1091 – 1109)