KKC 1322-1419

Eucharistia

Pravidelne každú nedeľu a v prikázaný sviatok sa zúčastňujeme slávenia eucharistie a predsa sa nám často stáva, že si ani neuvedomujeme čo robíme. Aký význam má slávenie eucharistie? Rozumieme jednotlivým liturgickým úkonom, ktoré robíme? Ako je slávenie eucharistie prepojené s naším životom? Je to viac ako iba pekný ukľudňujúci obrad, alebo nejaká rutina? Dáva nám eucharistia život, ktorý má moc prekonať smrť? Ako sa môj život môže stať eucharistickým? Tieto otázky si kladú možno mnohí z nás a je dôležité nájsť na ne správnu odpoveď. Najskôr sa však musíme pýtať: Čo je to eucharistia?

Pomenovania sviatosti Eucharistie

 Keď ideme v nedeľu do kostola, hovoríme, že ideme na svätú omšu. Počas kázne často počujeme, že sme prišli na Eucharistiu alebo zúčastňujeme sa na liturgickom zhromaždení. Odkiaľ sa berie taká rozmanitosť v pomenovaniach tejto sviatosti? Odpoveď na túto otázku nájdeme v Katechizme katolíckej cirkvi, v ktorom čítame, že „nevyčerpateľné bohatstvo tejto sviatosti sa odráža v rozmanitých pomenovaniach, ktorými sa označuje. Každé z nich poukazuje na určité jej stránky.“ (KKC 1328)

Najčastejším pomenovaním, ktoré pochádza z gréckeho slova, je „Eucharistia“. Znamená vzdávanie vďaky Bohu, a pripomína židovské dobrorečenia, ktoré ohlasujú Božie diela: stvorenie, vykúpenie a posvätenie. (por. KKC 1328) Sviatosť Kristovho Tela a Krvi je pomenovaná ako Pánova večera. Jedná sa o Večeru, ktorú Pán Ježiš slávil v predvečer svojho umučenia so svojimi učeníkmi a nadväzuje na Baránkovu svadobnú hostinu, ktorá je opísaná v knihe Zjavení Sv. Jána. (por. KKC 1329) Na inú stránku sa poukazuje názov „Lámanie chleba“. Pripomína obrad príznačný pre židovské stolovanie. Gesto lámania chleba použil Pán Ježiš pri Poslednej večeri. Podľa toho úkonu učeníci spoznali Ježiša po jeho zmŕtvychvstaní.  Týmto výrazom prví kresťania označovali svoje eucharistické zhromaždenia. Od počiatku Cirkvi bola prežívaná v spoločenstve a preto bola pomenovaná  ako „Eucharistické zhromaždenie“ (por. KKC 1329).

 Eucharistiu voláme tiež „Pamiatka Pánovho umučenia a zmŕtvychvstania“ alebo „Svätá obeta“. Tieto názvy zdôrazňujú, že Eucharistia  sprítomňuje jedinú obetu Krista. Zároveň táto sviatosť je pomenovaná ako „obeta svätej omše“, „obeta chvály“, „čistá a svätá obeta“. Tieto názvy poukazujú, že  eucharistická obeta završuje a prevyšuje všetky obety Starej zmluvy. (por KKC 1330)

Ďalšie pomenovanie „Svätá a božská liturgia“ poukazuje na to, že „celá liturgia Cirkvi má svoj stredobod a najplnšie sa prejavuje v slávení tejto sviatosti. V takom istom zmysle sa volá aj „slávenie svätých tajomstiev“. (KKC 1330) Hovoríme aj o „Najsvätejšej sviatosti“. Týmto pomenovaním sa označujú aj eucharistické spôsoby uchovávané vo svätostánku. (por. KKC1330)

Eucharistia je nazývaná tiež „Prijímaním, lebo touto sviatosťou sa spájame s Kristom, ktorý nám dáva účasť na svojom tele a krvi, aby sme tvorili jedno telo. Volá sa aj anjelský chlieb, chlieb z neba, liek nesmrteľnosti, viatikum“. (KKC 1331) Napokon táto sviatosť sa volá „Svätá omša“. Pochádza z latinského slova „missio“ – „iďte“ t.j. poslanie. Katechizmus katolíckej cirkvi učí, že „liturgia, v ktorej sa uskutočňuje tajomstvo spásy, sa končí poslaním veriacich, aby plnili Božiu vôľu vo svojom každodennom živote“. (KKC 1332)

Znaky chleba a vína

Ťažko by si bolo predstaviť náš život bez chleba. Tak isto bolo by ťažké žiť v stredomorskej oblasti bez vína. Tieto  znaky: chlieb a víno od pradávnych čias naznačujú symbol hojnosti a pohostinnosti.

Počas poslednej večere pán Ježiš použil chlieb a víno, aby slávil Najsvätejšiu obetu. Cirkev nasledujúc udalosť z večeradla taktiež používa chlieb a víno ako matériu sviatosti Eucharistie. Ako učí katechizmus, chlieb a víno, ktoré sa Kristovými slovami a vzývaním Ducha Svätého stávajú Kristovým telom a jeho krvou, nachádzajú sa v srdci slávenia Eucharistie. (por KKC 1333).

Znaky chleba a vína nie len tvoria matériu sviatosti, ale sú vyjadrením dobroty Boha a stvoreného Ním sveta. Preto počas Svätej omše, počas obradu prípravy darov dobrorečíme Stvoriteľovi za chlieb a víno, ktoré je plodom  zeme a viniča. Skrze toto sa stavajú darom Stvoriteľa pre človeka. (por. KKC 1333).

Chlieb a víno ako znaky sviatosti Eucharistie boli predpovedané už v starom zákone. Katechizmus katolíckej cirkvi učí, že v Starom zákone ako znak vďačnosti voči Stvoriteľovi obetovali  chlieb a víno ako prvotiny plodov zeme. V knihe Genezis autor ukazuje obetu Melchizedecha, kráľa a kňaza v jednej osobe, ktorý sa stretol s Abrahámom a priniesol chlieb a víno. V tom geste Cirkev vidí predpoveď  svojej vlastnej obety, ktorá je vyjadrená v omšovej modlitbe menom „dokonalej obety“. (por. KKC 1333) V súlade s odporúčaním Starého zákona, v kontexte židovského sviatku Paschy, Pán Ježiš počas poslednej večere použil nekvasený chlieb. Cirkev poslušná tejto tradícii, v liturgii taktiež používa takýto chlieb. Víno, ktoré sa používa pri oslave Eucharistie je také, aké použil Spasiteľ - hroznové víno.

Oslavy Paschy boli úzko spojené s požívaním chleba a vína. Nekvasený chlieb pripomínal náhlenie pri odchode z Egypta. Spomienka na mannu na púšti pripomínala Izraelitom, že majú žiť z chleba Božieho slova a napokon každodenný chlieb je plodom Zasľúbenej zeme, zárukou, že Boh je verný svojim prisľúbeniam. Počas židovskej večere bolo vypovedané blahoslavenstvo nad kalichom z vínom. Vyjadruje sa tým prosba o spásu Izraela v mesiášskych časoch. Ježiš ustanovil svoju Eucharistiu tak, že dal „nový a definitívny zmysel dobrorečeniu nad chlebom a kalichom“ (KKC 1334). V novom zákone nájdeme odpoveď ustanovenia Eucharistie prostredníctvom udalosti spojenej so znakmi chleba a vína. V katechizme katolíckej cirkvi čítame: „Zázraky rozmnoženia chleba, keď Pán dobrorečil, rozlámal chleby a prostredníctvom svojich učeníkov ich rozdelil, aby nasýtil zástupy, sú predobrazom hojnosti tohto jediného chleba, ktorým je jeho Eucharistia. Znak vody premenenej na víno v Káne už zvestuje hodinu Ježišovho oslávenia. Naznačuje uskutočnenie svadobnej hostiny v otcovom kráľovstve, kde budú veriaci piť nové víno, ktoré sa stalo Kristovou krvou“ (KKC 1335)

Ustanovenie Eucharistie

Pápež Ján Pavol II. začal svoju encykliku „Ecclesia de Eucharistia“ slovami: „Cirkev žije z Eucharistie. Už dve tisíc rokov na oltároch celého sveta Kristus prichádza k nám pod spôsobom chleba a vína vo sviatosti, ktorú ustanovil pri poslednej večeri. Pápež napísal: „Eucharistia, Kristova spásonosná prítomnosť v spoločenstvách veriacich a ich duchovný pokrm, je to najcennejšie, čo Cirkev môže mať na svojej ceste dejinami“ (Ecclesia de Eucharistia 9)

Pán Ježiš počas pozemského života, keď hlásal Božie kráľovstvo, veľakrát predpovedal ustanovenie Eucharistie. Poukázal na predobrazy zo Starého zákona, ktoré naznačovali túto sviatosť. Jedným  z nich bola manna, ktorou Boh kŕmil Izraelitov na púšti. Počas pôsobenia Ježiša predpoveďou ustanovenia Eucharistie je zázračné rozmnoženie chleba. (MK 8,1-9) Práve na tieto znaky sa Spasiteľ odvolal, keď o tom hovoril pri poslednej večeri. Poukazujúc na seba povedal: „Nie Mojžiš vám dal chlieb z neba, ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba, lebo Boží chlieb je ten, ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život.“ (Jn 6,32-33) Potom oznámil priamo: „...Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“(Jn 6,51) Mnohí poslucháči sa pohoršili a povedali: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?“(Jn 6,52) Aj niektorí učeníci odišli od Ježiša, hovoriac: „Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?“(Jn 6,60) Cirkev stáročia opakuje Petrove slová: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý.“ (Jn 6,68-69)

Pán Ježiš si vyvolil čas Paschy, aby splnil predpoveď: dať učeníkom svoje telo a krv. Celebrujúc poslednú večeru s apoštolmi Ježiš splnil definitívnym spôsobom židovskú Paschu. (por.KKC1340) Židia počas Paschy požívali baránka, oslavujúc oslobodenie z otroctva. Pán Ježiš zomrel za naše hriechy a v Eucharistii zanechal nám svoje Telo a Krv, hovoriac: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku!(...) Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás.“(Lk 22,19-20)

Ustanovenie Eucharistie sa uskutočnilo ako znak najväčšej lásky Boha k človeku. V katechizme katolíckej cirkvi čítame: „Pán miloval svojich, miloval ich až do krajnosti. Keďže vedel, že nadišla hodina odísť z tohto sveta, aby sa vrátil k Otcovi, pri večeri im umyl nohy a dal im prikázanie lásky. Aby im nechal závdavok tejto lásky, aby sa nikdy nevzdialil od svojich a dal im účasť na svojej Veľkej noci, ustanovil Eucharistiu ako pamiatku svojej smrti a svojho zmŕtvychvstania a prikázal ju sláviť až do svojho návratu svojim apoštolom.“ (KKC 1337)

„Ježišov príkaz opakovať jeho úkony a jeho slová „kým nepríde“, (1 Kor 11,26) nevyžaduje iba spomienku na Ježiša a na to, čo urobil, ale vzťahuje sa aj na liturgické slávenie – prostredníctvom apoštolov a ich nástupcov – pamiatky Krista, jeho života, jeho smrti, jeho zmŕtvychvstania a jeho príhovoru u Otca.“(KKC 1341) V encyklike „Ecclesia de Eucharistia“ nám Ján Pavol II. nechal krásne svedectvo osobného prežívania tejto pravdy. Napísal: „Viac než pol storočia deň čo deň sa moje oči sústreďovali na hostiu a kalich, v ktorých sa spojili čas a priestor a naživo sa predstavuje dráma Golgoty, odhaľujúc svoju tajomnú súčasnosť.“(Ecclesia de Eucharistia 59)

Liturgické slávenie Eucharistie

Občas nevedomosť alebo zvyk prekážajú niektorým kresťanom naplno prežívať svätú omšu. Niekedy sa účastníci nevedia orientovať, aký je význam jednotlivých častí Eucharistie a preto táto sviatosť neprináša predpokladané ovocie v ich dušiach. V štruktúre svätej omše je veľká múdrosť Cirkvi, ktorá má pomôcť spoznať a prežiť jej tajomstvo a tajomstvo plného zjednotenia sa s Bohom. Je potrebné upozorniť na fakt, že v tej štruktúre „na čele eucharistického zhromaždenia je sám Kristus, ktorý je hlavný činiteľ pri slávení Eucharistie“. (KKC 1348) Biskup alebo kňaz koná v osobe Krista.

Dôležitým prvkom celebrácie je liturgia slova s čítaniami, homíliou a modlitbou veriacich. Po liturgii slova nasleduje eucharistická liturgia s predložením chleba a vína, konsekračným vzdávaním vďaky a prijímaním. Obetnými darmi sú chlieb a víno, ktoré sa prinesú na oltár. Kňaz ich bude obetovať v Kristovom mene v eucharistickej obete, v ktorej sa stanú Kristovým telom a jeho krvou. (por. KKC 1350) Okrem chleba a vína kresťania obetujú dary, ktoré slúžia spoločenstvu Cirkvi.

Eucharistickou modlitbou, čiže modlitbou vzdávania vďaky a konsekrácie, sa dostávame do srdca a k vrcholu slávenia (por. KKC 1352), ktoré má niekoľko častí. Začína sa prefáciou, v ktorej „Cirkev vzdáva vďaky Otcovi skrze Krista v Duchu Svätom za všetky diela, za stvorenie, vykúpenie a posvätenie. Celé spoločenstvo sa zapája do neprestajnej chvály, ktorú nebeská Cirkev, anjeli a všetci svätí, spievajú trojsvätému Bohu“. (KKC 1352) „V epikléze Cirkev prosí Otca, aby zoslal svojho Svätého Ducha  na chlieb a víno, aby sa jeho mocou stali telom a krvou Ježiša Krista a aby tí, čo majú účasť na Eucharistii, boli jedno telo a jeden duch. V opise ustanovenia Eucharistie sila slov a konania Ježiša Krista a moc Ducha Svätého sviatostne sprítomňujú pod spôsobmi chleba a vína Kristovo telo a jeho krv, jeho obetu prinesenú raz navždy na kríži“.(KKC 1353)

„V anamnéze, ktorá nasleduje, si Cirkev pripomína umučenie, zmŕtvychvstanie a slávny návrat Ježiša Krista; predkladá Otcovi obetu jeho Syna, ktorý nás s ním zmieruje. V príhovoroch Cirkev vyjadruje, že Eucharistia sa slávi v spoločenstve s celou Cirkvou, nebeskou i pozemskou, s Cirkvou živých i zosnulých, v spoločenstve s pastiermi Cirkvi; s pápežom, s diecéznym biskupom, s jeho kňazmi a diakonmi a so všetkými biskupmi sveta spolu s ich cirkvami.“ (KKC 1354)

Po eucharistickej modlitbe nasleduje prijímanie, ktorému predchádza modlitba Pána a lámanie chleba, následne veriaci prijímajú telo Krista.

Katechizmus katolíckej cirkvi učí, že liturgia Eucharistie prebieha podľa štruktúry, ktorá sa zachovala cez stáročia až po naše časy a tvorí „jediný úkon kultu“.(KKC 1346) Štruktúra Eucharistie je hlboko zakorenená vo Svätom písme a v Tradícii Cirkvi.

Kristova prítomnosť v Eucharistii

„Či naozaj bude bývať Boh na zemi? Veď nebesá a nebesá nebies ťa nemôžu obsiahnuť, o koľko menej potom tento dom, ktorý som postavil!“ (1Krl 8,27) Týmito slovami sa pýtal Boha múdry kráľ Šalamún, keď posvätil chrám v Jeruzaleme. S takou istou neistotou sa aj my pýtame: Je možné, aby Kristus, skutočný Boh a človek bol prítomný pod spôsobom eucharistického chleba a vína?

Áno. Boh Otec chcel, aby sa Boží Syn stal človekom. Tento Boží Syn, Ježiš Kristus, skrze svoje umučenie, smrť na kríži a zmŕtvychvstanie, nám všetkým priniesol spásu. Keď vyplnil Otcovu vôľu, vystúpil do neba, aby nám pripravil miesto. Ale ostal na zemi v Cirkvi, ktorú sám založil: vo svojom slove, v modlitbe, „v chudobných“ (Mt 25,31-46), vo sviatostiach, v obete svätej omše, v osobe vysväteného služobníka. Nadovšetko je prítomný pod eucharistickým spôsobom. (por. KKC 1373)

Hovorí nám o tom Sväté písmo. Sv. Pavol v prvom liste Korinťanom píše: „Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb, vzdával vďaky, lámal ho a povedal: „Toto je moje telo, ktoré je pre vás; toto robte na moju pamiatku. Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: „Tento kalich je nová zmluva v moje krvi. Toto robte, kedykoľvek ho budete piť na moju pamiatku“ (1Kor 11,23-25). Každý kňaz, ktorý koná v osobe Krista, vypovedá počas obety omše nad darmi chleba a vína slová: „Toto je moje telo...; Toto je moja krv...“. Pán Ježiš dáva týmto slovám cez Ducha Svätého skutočnosť premeny: Chlieb sa stáva skutočným Telom a víno opravdivou Krvou nášho Spasiteľa. Túto Premenu nazývame prepodstatnenie. (por. Kompendium KKC 283)

Katechizmus katolíckej cirkvi učí, že „Kristova eucharistická prítomnosť sa začína vo chvíli konsekrácie a trvá, kým jestvujú eucharistické spôsoby. Kristus je prítomný celý a úplný pod jedným i druhým spôsobom a celý a úplný v každej ich časti, takže lámanie chleba Krista nedelí“ (KKC 1377).  Keď sme účastníkmi najsvätejšej obety Krista a Cirkvi, keď adorujeme, veríme a pamätáme na to, že  sme v prítomnosti samotného Boha, ktorý pre našu spásu ostal pod spôsobom chleba a vína.

Krásne to vyjadril pápež Ján Pavol II., keď písal posolstvo na svetový deň mladých v roku 2000: „Choďte v ústrety Ježišovi Spasiteľovi! Milujte ho a klaňajte sa mu v Eucharistii! On je prítomný vo sv. omši, ktorá sviatostne sprítomňuje obetu kríža. Prichádza k nám vo svätom prijímaní a zostáva vo svätostánku našich kostolov, pretože je naším priateľom, priateľom všetkých, osobitne vás mladých, ktorí tak veľmi potrebujete dôveru a lásku“. (č.3)

Kult Eucharistie mimo svätej omše

Vieme, že slávenie Eucharistie je pre Cirkev centrom kresťanského života. Počas svätej omše vyjadrujeme našu vieru v skutočnú prítomnosť Ježiša Krista pod spôsobom chleba a vína. Zároveň katolícka Cirkev uctieva Eucharistiu mimo svätej omše. „S najväčšou starostlivosťou uchováva konsekrované  hostie, vystavuje ich, aby ich veriaci slávnostne uctievali, a nosí ich v procesii“ (KKC 1378)

Kult Eucharistie mimo svätej omše sa spája so zvykom stáleho uchovania Sviatosti oltárnej. Bol praktizovaný už v prvých storočiach kresťanstva, keď uchovávali Eucharistiu, aby ju  bolo možno mimo omše zaniesť chorým a neprítomným. (por KKC 1379) Prvé stopy rozvinutého kultu Eucharistie nachádzame začiatkom druhého tisícročia kresťanstva. Bol to zvyk pokľaknutia pred sviatosťou oltárnou alebo zvyk zapaľovania večného svetla. Dôležitým prvkom pre vývoj eucharistickej formácie bolo ustanovenie sviatku Božieho tela a prax eucharistickej procesie a s tým spojená  adorácia Sviatosti oltárnej. Miesto uchovania Eucharistie bolo umiestnené na oltári alebo v jeho blízkosti a malo podobu  svätostánku (por. KKC 1379) Veľký rozkvet kultu  Eucharistie mimo omše bol v druhej polovici XX. storočia. Súčasne v našich kostoloch sú praktizované celodenné adorácie.

Kult Eucharistie mimo omše zdôrazňuje skutočnú prítomnosť Ježiša Krista a zjednotenie sa s Ním. Katechizmus katolíckej cirkvi učí „v tejto sviatosti je pravé telo a pravá Kristova krv (...) nemožno poznať zmyslami, ale iba vierou, ktorá sa opiera o Božiu autoritu“ (KKC 1381) Zmysel tejto prítomnosti katechizmus vysvetľuje nasledovne: „Keďže čoskoro mal opustiť svojich vo svojej viditeľnej podobe, chcel nám darovať svoju sviatostnú prítomnosť. Keďže sa šiel obetovať na kríži pre našu spásu, chcel, aby sme mali pamiatku jeho lásky, ktorou nás miloval až „do krajnosti“ (Jn 13,1), až po darovanie svojho života“ (KKC 1380)

Eucharistia ako veľkonočná hostina, jej podstata

Jedným z významov slova „pascha“ na stranách Starého zákona je zmena osudu Izraelitov, ktorí boli vďaka Božej moci vyslobodení z egyptského otroctva a vovedení do zeme, ktorú im Boh prisľúbil. Židia na pamiatku tejto udalosti slávili a každý rok slávia sviatok Paschy. Jedia nekvasený chlieb a pijú tzv. „kalich dobrorečenia“. V Novom zákone nazývame „paschou“ prechod Krista zo smrti do života, čiže zmŕtvychvstanie. Novou Paschou je tiež Eucharistia – sviatosť, ktorá dáva večný život.

Pán Ježiš ustanovil Najsvätejšiu sviatosť svojho tela a krvi deň pred sviatkom  Paschy, počas Poslednej večere. Ten deň dnes voláme Zelený štvrtok. Ježiš dal seba samého pod spôsobom chleba a vína. Prikázal apoštolom, aby tak robili na jeho pamiatku. V deň svojej smrti sa stal skutočným veľkonočným baránkom, ktorý sa obetoval za nás. Jeho obeta nás oslobodila od hriechu a večnej smrti.

Eucharistia, ktorá bola ustanovená na Zelený štvrtok, je veľkonočnou hostinou oslobodenia, „posvätnou hostinou účasti na Pánovom tele a jeho krvi“ – ako ju opisuje Katechizmus. (KKC 1382) Pán nám posiela vrelé pozvanie, aby sme ho prijímali vo sviatosti Eucharistie: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život“ (Jn 6, 53). V Katechizme ďalej čítame: „Prijímať znamená prijať samého Krista, ktorý sa obetoval za nás“ (KKC 1382). „Zodpovedá samému zmyslu Eucharistie, aby veriaci, ak majú potrebné dispozície, pristúpili k prijímaniu, keď sa zúčastnia na omši“ (KKC 1388).

Aké je teda ovocie prijímania samého Krista?

Po prvé: hlboké zjednotenie sa s Kristom. Keď spĺňame Pánove slová: „Vezmite a jedzte“, nadväzujú sa zvláštne putá medzi človekom a Božím Synom. On nás uistil: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6, 56). (por. KKC 1391) Zjednotenie s Kristom znamená pre kresťana obdarovanie večným životom. „Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa (Jn 6, 57). Katechizmus katolíckej cirkvi učí: „Podobne ako telesný pokrm slúži na obnovenie stratených síl, tak Eucharistia posilňuje lásku, ktorá v každodennom živote má sklon slabnúť“ (KKC 1394) (por. KKC 1392).

Po druhé: Sväté prijímanie nás tiež chráni pred hriechom. Očisťuje nás od všedných hriechov cez spojenie s Kristom. Pán Ježiš, ktorého pozývame do sŕdc vo svätom prijímaní, nás mobilizuje k tomu, aby sme od seba vyžadovali viac a boli rozhodnejší vo výbere dobra a odmietaní hriechu. Láska, ktorá sa rodí v srdci človeka naplnenom Ježišovou prítomnosťou, ho chráni pred spáchaním smrteľných hriechov v budúcnosti (por. KKC 1393-1395).

Po tretie: „Eucharistia utvára Cirkev“ (por. KKC 1396). Kristova prítomnosť vo mne ma spája s tou istou prítomnosťou Krista v mojich bratoch a sestrách. Prijímanie obnovuje, posilňuje a prehlbuje toto včlenenie do Cirkvi, ktoré sa uskutočnilo už krstom.

Eucharistia ako závdavok večného života

Byť sýty a nehladovať je blízke každému z nás. V súčasnosti má veľa ľudí prebytok bohatstva, ale sú aj takí, ktorí majú veľmi málo. Človek, ktorý je pozbavený nevyhnutných vecí potrebných pre dôstojný život, sa považuje za nešťastného. Hojnosť je symbol nasýtenia, naplnenia, šťastia.

Tak ako je dnes, tak bolo aj v Starom zákone, a tiež za čias Pána Ježiša. Preto neraz vo Svätom Písme nachádzame odkaz na obraz hostiny ako symbolu naplnenia človeka vo večnosti. Ten, kto bude mať účasť na hostine spasených, dosiahne plnosť radosti. Prestretý stôl je symbol večného šťastia, hlad – večného potupenia. „V jednej starodávnej modlitbe Cirkev s jasotom pozdravuje eucharistické tajomstvo: (...) Ó, svätá hostina, pri ktorej prijímame Krista: slávi sa pamiatka jeho umučenia, duša sa napĺňa milosťou a dostávame závdavok budúcej slávy“, tak učí Katechizmus katolíckej cirkvi. (KKC 1402) Naša účasť na tejto hostine spasených záleží vo veľkej miere od nášho rozhodnutia. Boží služobník Ján Pavol II. v Apoštolskom liste „Mane Nobiscum Domine“ napísal: „Boh vložil do ľudského srdca „hlad" po jeho slove (por. Am 8, 11), hlad, ktorý sa nasýti len v plnom spoločenstve s ním. Eucharistické spoločenstvo nám bolo darované, aby sme sa „sýtili" Bohom počas nášho pozemského života a v očakávaní plného nasýtenia v nebi“. (19) Pozvaní sú všetci, ale príjme pozvanie každý?

Hľadajúc odpoveď na túto otázku nemôžeme nenadviazať na „závdavok“ nebeskej hostiny, ktorým je tu na zemi svätá omša. V nej máme príležitosť hojne sa ponúknuť z prestretého stola, môžeme zakúsiť šťastie, akým je stretnutie s Bohom a sme očakávaní. Katechizmus katolíckej cirkvi učí: „Cirkev vie, že Pán už teraz prichádza vo svojej Eucharistii a že je v nej prítomný medzi nami. Táto  prítomnosť je však zahalená. Preto keď slávime Eucharistiu, „očakávame splnenie blaženej nádeje a príchod nášho Spasiteľa Ježiša Krista“. (KKC 1404).

Pán Ježiš porovnáva nebeské kráľovstvo v podobenstve o kráľovskej hostine k svadbe, ktorú vystrojil kráľ (por. Mt 22, 1-14). Pán prichádza k človeku s darom radostnej účasti v jeho kráľovstve, ale žiaľ človek odmieta toto pozvanie. Človek, ktorý pohŕda Božím darom, tratí šancu účasti na večnom šťastí spasených.

Ján Pavol II. napísal: „Eucharistia nás premieta do budúcnosti, ku Kristovmu druhému príchodu, ku koncu dejín. Tento eschatologický rozmer dáva sviatosti Eucharistie strhujúci dynamizmus, ktorý napĺňa kresťanskú cestu silou nádeje“. (Mane Nobiscum Domine 15). Stretávajúc sa s Kristom v Eucharistii sa môžeme posilňovať nádejou radosti, ktorá sa v plnosti zjaví na nebeskej hostine. Nádej vpísaná do Eucharistie má nielen definitívny rozmer, netýka sa len ďalekej perspektívy večnosti. Vďaka Eucharistii a skrze Eucharistiu celý náš život a všetky naše skúsenosti nadobúdajú nový význam. Eucharistia sa nekončí záverečným obradom. Z nej, a skôr s ňou, ideme do každodenného života. Eucharistia ako dar lásky nám dáva duchovnú silu na ceste k nebeskej vlasti.