KKC 142-184

ODPOVEĎ ČLOVEKA BOHU

Svojím Zjavením sa neviditeľný Boh vo svojej nesmiernej láske prihovára ľuďom ako priateľom a stýka sa s nimi, aby ich pozval a prijal do spoločenstva so sebou. Správna odpoveď na toto pozvanie je viera.

Vierou človek úplne podriaďuje Bohu svoj rozum a svoju vôľu. Celou svojou bytosťou dáva súhlas Bohu, ktorý zjavuje. Túto odpoveď človeka Bohu, ktorý zjavuje, nazýva Sväté písmo „poslušnosťou viery“. Svätý Pavol hovorí o „poslušnosti viery“(Rim 1, 5; 16, 26) ako o prvej povinnosti.

1. článok

VERÍM

I. Poslušnosť viery

Poslúchať (ob-audire: po-slúchať) vo viere znamená slobodne sa podriadiť počutému slovu, lebo jeho pravdivosť zaručuje Boh, ktorý je Pravda sama.

Sväté písmo nám dáva za príklad takejto poslušnosti Abraháma, ktorého volá: Odíď „zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu“ (Gn 12, 1); ,, v tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme!“ (Gn 12, 3). Len čo ho Boh vyzve, Abrahám sa vydáva na cestu, „ako mu to rozkázal Pán“ (Gn 12, 4). Jeho srdce je úplne „podriadené slovu“, poslúcha. Hlavné je počúvanie srdca, ktoré sa rozhoduje podľa Boha. Patriarcha Abrahám uveril Bohu a kráča v jeho prítomnosti. I list Hebrejom vo veľkej chváloreči na vieru predkov osobitne zdôrazňuje Abrahámovu vieru: „S vierou poslúchol Abrahám, keď bol povolaný, aby šiel na miesto, ktoré mal dostať ako dedičstvo; išiel a ani nevedel, kam ide“ (Hebr 11, 8). S vierou žil ako cudzinec a pútnik v Zasľúbenej zemi. Ako posledné očistenie jeho viery sa žiada od Abraháma, „ktorý dostal prisľúbenia“ (Hebr 11, 17), aby obetoval syna, ktorého mu dal Boh. Jeho viera ani vtedy neochabuje: „Boh si obstará baránka na zápalnú obetu“ (Gn 22, 8); „usudzoval totiž, že Boh má moc aj z mŕtvych vzkriesiť“ (Hebr 11, 19). Takto sa otec veriacich stáva podobným Otcovi, ktorý neušetrí vlastného Syna, ale vydá ho za nás všetkých. Takto Abrahám uskutočňuje definíciu viery, ako ju uvádza List Hebrejom: „Viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme“ (Hebr 11, 1). „Abrahám uveril Bohu a počítalo sa mu to za spravodlivosť“ (Rim 4, 3). Abrahám „posilnený“ touto „vierou“ (Rim 4, 20) sa stal „otcom všetkých, čo veria“ (Rim 4, 11. 18). Celý Starý zákon je bohatý na svedectvá tejto viery. List Hebrejom chváli príkladnú vieru, ktorou „si predkovia získali dobré svedectvo“ (Hebr 11, 2. 39). Ale „Boh prichystal pre nás niečo lepšie“ (Hebr 11, 40): milosť uveriť v jeho Syna „Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery“ (Hebr 12, 2).

Panna Mária je tá, ktorá uskutočňuje poslušnosť viery najdokonalejším spôsobom. Vo viere prijíma zvesť a prisľúbenie, ktoré jej priniesol anjel Gabriel, lebo verí, že mocou Ducha Svätého porodí Syna Najvyššieho bez toho, že by poznala muža. Mária odpovedala s „poslušnosťou viery“ ( Rim 1,5) a v istote, že „Bohu nič nie je nemožné“: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 37-38). Alžbeta ju pri stretnutí pozdravila slovami: „Blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán“ (Lk 1, 45). Pre túto vieru ju budú blahoslaviť všetky pokolenia.

„,Ona,‘ ako hovorí svätý Irenej, ,poslušnosťou sa stala príčinou spásy pre seba a pre celé ľudské pokolenie.‘ Preto viacerí dávni Otcovia vo svojom ohlasovaní radi s ním tvrdia: ,Uzol Evinej neposlušnosti rozviazala Máriina poslušnosť; čo zviazala panna Eva neverou, to Panna Mária rozviazala vierou.‘ A pri porovnávaní s Evou nazývajú Máriu ,matkou žijúcich‘ a častejšie zdôrazňujú: ,Skrze Evu smrť, skrze Máriu život.‘“

Cez celý jej život jej viera nezakolísala. Mária neprestala veriť, že Božie slovo „sa splní“. Preto Cirkev uctieva v Márii najrýdzejšie uskutočnenie viery.

II. Viem komu som uveril (2 Tim 1, 12)

Prvé „vyznanie viery“ sa robí pri krste. Keďže sa krst udeľuje „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“   (Mt 28, 19). „Vyznanie viery“ je predovšetkým krstným vyznaním viery. Predtým však zaznieva odpoveď „Verím“ na trojnásobnú otázku, ktorou sa žiada, vyznanie svojej viery v Otca, v Syna a v Ducha: Viera všetkých kresťanov má základ v Trojici. Viera je predovšetkým osobným primknutím sa človeka k Bohu a súčasne je slobodným súhlasom s celou pravdou, ktorú Boh zjavil. Keďže kresťanská viera je osobným primknutím sa k Bohu a súhlasom s pravdou, ktorú zjavil, líši sa od viery v človeka. Je dobré a správne úplne dôverovať Bohu a bezvýhradne veriť tomu, čo povedal. Veriť v Boha, Jediného, a milovať ho celou svojou bytosťou, má nesmierne následky pre celý náš život.

Pre kresťana je viera v Boha neoddeliteľne spojená s vierou v toho, ktorého on poslal: v jeho milovaného Syna, v ktorom má zaľúbenie. Boh nám povedal, aby sme ho počúvali. Kristus sám povedal svojim učeníkom: „Veríte v Boha, verte aj vo mňa“ (Jn 14, 1). V Ježiša Krista môžeme veriť preto, že on je Boh, Slovo, ktoré sa stalo telom. Pobádaní milosťou Ducha Svätého a priťahovaní Otcom veríme a vyznávame o Ježišovi: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (Mt 16, 16). Na skale tejto viery, ktorú vyznal svätý Peter, postavil Kristus svoju Cirkev.

Ježiš pred svojou Veľkou nocou (Paschou) zvestuje, že pošle „iného Tešiteľa“ (Obrancu), Ducha Svätého. Duch, ktorý pôsobí už od stvorenia a kedysi „hovoril skrze prorokov“, bude teraz s učeníkmi a v nich, aby ich učil a uviedol „do plnej pravdy“ (Jn 16, 13). Nik nemôže veriť v Ježiša Krista, ak nemá účasť na jeho Duchu. Veď Duch Svätý zjavuje ľuďom, kto je Ježiš. Lebo „nik nemôže povedať: ,Ježiš je Pán,‘ iba ak v Duchu Svätom“ (1 Kor 12, 3). „Duch skúma všetko, aj Božie hĺbky... Ani čo je v Bohu, nepozná nik, iba Boží Duch“ (1 Kor 2, 10-11). Jedine Boh pozná Boha úplne. Veríme v Ducha Svätého preto, že je Boh.

III. Vlastnosti viery

Viera je teologálna čnosť, ktorou veríme v Boha a všetko, čo nám povedal a zjavil a čo nám svätá Cirkev predkladá veriť, pretože Boh je Pravda sama. Vierou sa človek slobodne celý oddáva Bohu. Preto človek, ktorý verí, usiluje sa poznať a plniť Božiu vôľu: „Spravodlivý bude žiť z viery“ (Rim 1, 17). Živá viera je „činná skrze lásku“ (Gal 5, 6). Viera je Boží dar, nadprirodzená čnosť, ktorú vlieva Boh. Aby sa takáto viera mohla vzbudiť, je potrebná predchádzajúca a pomáhajúca Božia milosť a vnútorná pomoc Ducha Svätého, ktorý by pohol srdce a obrátil ho k Bohu, otvoril oči mysle a dal všetkým pocit šťastia.

V zbore Dvanástich má Šimon Peter prvé miesto. Ježiš mu zveril výnimočné poslanie. Vďaka zjaveniu, ktoré dostal od Otca, Peter vyznal: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“(Mt 16, 16). Ježiš mu hovorí, že toto zjavenie mu neprišlo z tela a krvi, ale od jeho Otca, „ktorý je na nebesiach“ (Mt 16, 17). Náš Pán mu vtedy povedal: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu“         (Mt 16, 18). Ježiš Kristus, živý kameň, zaručuje svojej Cirkvi, postavenej na Petrovi, víťazstvo nad mocnosťami smrti. Peter pre vieru, ktorú vyznal, zostane neotrasiteľnou skalou Cirkvi. Jeho poslaním bude strážiť túto vieru, aby nikdy neochabla, a posilňovať v nej svojich bratov.

Veriť možno iba vďaka milosti a vnútornej pomoci Ducha Svätého. Je však takisto pravda, že veriť je pravý ľudský úkon. Dôverovať Bohu a súhlasiť s pravdami, ktoré zjavil, neodporuje ani slobode, ani rozumu človeka. V úkone viery ľudský rozum a ľudská vôľa spolupracujú s Božou milosťou: Veriť je úkon rozumu, ktorý súhlasí s Božou pravdou na príkaz vôle, ktorú pohol Boh milosťou.

Dôvodom viery nie je to, že sa zjavené pravdy javia ako pravdivé a pochopiteľné svetlu nášho prirodzeného rozumu. Veríme pre autoritu samého Boha, ktorý zjavuje a ktorý sa nemôže mýliť ani nemôže klamať. Aby však poslušnosť našej viery bola primeraná rozumu, Boh chcel, aby sa k vnútornej pomoci Ducha Svätého pripojili vonkajšie dôkazy jeho Zjavenia. A tak zázraky Krista a svätých,  proroctvá, šírenie Cirkvi a jej svätosť, jej plodnosť a stabilnosť sú úplne spoľahlivé znaky Božieho zjavenia, primerané chápavosti všetkých.

K samotnej viere aj patrí, že veriaci túži lepšie poznať toho, komu uveril, a lepšie pochopiť to, čo zjavil. Hlbšie poznanie zasa vzbudí väčšiu vieru, čoraz väčšmi zapálenú láskou. Milosť viery otvára „oči srdca“ (Ef 1, 18), aby sme živo chápali obsah Zjavenia, čiže celok Božieho plánu a tajomstiev viery, ich spojitosť medzi sebou a s Kristom, ktorý je stredobodom zjaveného tajomstva. Aby sa však chápanie Zjavenia čoraz väčšmi prehlbovalo, Duch Svätý ustavične zdokonaľuje vieru svojimi darmi. A tak podľa výroku svätého Augustína: „Cháp, aby si veril: ver, aby si chápal.

Aby bola odpoveď viery ľudská, človek má dobrovoľne odpovedať Bohu vierou. Preto nikto nemá byť nútený prijať vieru proti svojej vôli. Úkon viery je svojou povahou dobrovoľný. Boh volá ľudí, aby mu slúžili v duchu a pravde, takže sú viazaní vo svedomí, ale nie sú nútení. To sa ukázalo v Ježišovi Kristovi. Kristus síce pozýval k viere a k obráteniu, ale nijakým spôsobom k tomu nenútil. Vydal svedectvo pravde, ale nechcel ju nasilu nanútiť tým, ktorí jej odporovali. Sloboda sa realizuje aj vo vzťahoch medzi ľuďmi. Každý človek je stvorený na Boží obraz, a teda má prirodzené právo, aby bol uznávaný ako slobodná a zodpovedná bytosť. Táto povinnosť vážiť si každého zaväzuje všetkých. Právo na používanie slobody (čiže právo slobodne rozhodovať a konať) je neoddeliteľnou požiadavkou dôstojnosti ľudskej osoby najmä v morálnej a náboženskej oblasti. V náboženskej oblasti nikto nesmie byť nútený, aby konal proti svojmu svedomiu, ani sa nikomu nesmie brániť, aby v náležitých hraniciach konal podľa svojho svedomia súkromne alebo verejne, či už sám, alebo v spojení s inými. Toto právo sa zakladá na samej prirodzenosti ľudskej osoby, ktorej dôstojnosť vedie k tomu, aby slobodne súhlasila s Božou pravdou, ktorá presahuje časný poriadok.

Veriť v Ježiša Krista a v toho, ktorý ho poslal na našu spásu, je nevyhnutne potrebné na dosiahnutie spásy. „Keďže ,bez viery je... nemožné páčiť sa Bohu‘ (Hebr 11, 6) a dostať sa do spoločenstva jeho synov, bez nej nikdy nik nedosiahol ospravodlivenie a nik nedosiahne večný život, iba ten, kto v nej ,vytrvá do konca‘ (Mt 10, 22; 24, 13).“ Samotné meno Ježiš znamená, že Božie meno je prítomné v osobe Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, aby všetkých definitívne vykúpil z hriechov. Ježiš je Božie meno a iba ono prináša spásu. Odteraz ho môžu vzývať všetci, lebo vtelením sa Ježiš tak zjednotil so všetkými ľuďmi, že „niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4, 12).

Viera nám dáva akoby vopred okusovať radosť a svetlo oblažujúceho videnia, ktoré je cieľom nášho putovania tu na zemi. Potom budeme vidieť Boha „z tváre do tváre“ (1 Kor 13, 12), „takého, aký je“       (1 Jn 3, 2). Viera je teda už začiatkom večného života. Teraz však „žijeme vo viere, a nie v nazeraní“                (2 Kor 5, 7) a poznávame Boha „len nejasne, akoby v zrkadle... iba čiastočne“ (1 Kor 13, 12). A hoci vieru osvecuje ten, v ktorého veríme, často ju žijeme v temnote. Viera môže byť vystavená skúške. Svet, v ktorom žijeme, sa často zdá veľmi ďaleko od toho, o čom nás uisťuje viera. Zlo a bolesť, nespravodlivosti a smrť, ktoré zakusujeme, akoby protirečili dobrej zvesti, môžu otriasť vierou a stať sa pre ňu pokušením. Vtedy sa máme obracať na svedkov viery: na Abraháma, ktorý „proti nádeji v nádeji uveril“ (Rim 4, 18); na Pannu Máriu, ktorá sa „na ceste viery“ dostala až do „noci viery“, keď mala účasť na umučení svojho Syna a na noci jeho hrobu, a na toľkých iných svedkov viery: „Preto aj my, obklopení takým oblakom svedkov, zhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva, a vytrvalo bežme v pretekoch, ktoré máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery“            (Hebr 12, 1-2).

2. článok

VERÍME

Viera je osobný úkon: je to slobodná odpoveď človeka na iniciatívu Boha, ktorý sa zjavuje. Ale viera nie je úkon osamotený. Nik nemôže veriť sám, tak ako nik nemôže sám žiť. Nik si nedal vieru sám, tak ako si nik sám nedal život. Veriaci prijal vieru od iných a má ju zasa odovzdať iným. Naša láska k Ježišovi a k ľuďom nás pobáda hovoriť o našej viere iným. Každý veriaci je akoby ohnivkom vo veľkej reťazi veriacich. Nemohol by som veriť, keby ma nepodopierala viera iných. Ja zasa svojou vierou pomáham udržiavať vieru iných. „Ako uveria v toho, o ktorom nepočuli? A ako počujú bez kazateľa? A ako budú kázať, ak nie sú poslaní?“ (Rim 10, 14-15). Nik, ani jednotlivec, ani spoločenstvo, nemôže hlásať evanjelium sebe samému: „Viera je z hlásania“ (Rim 10, 17). Nik si nemôže sám dať poverenie a poslanie hlásať evanjelium. Ten, koho posiela Pán, nehovorí a nekoná vlastnou autoritou, ale na základe autority Kristovej; nehovorí k spoločenstvu ako jeho člen, ale v Kristovom mene. Nik nemôže udeliť milosť sebe samému; musí mu byť daná a poskytnutá. To predpokladá služobníkov milosti, ktorých splnomocňuje a uspôsobuje Kristus. Od neho biskupi a kňazi dostávajú poslanie a schopnosť („posvätnú moc“) konať v osobe Krista Hlavy (in persona Christi Capitis), kým diakoni dostávajú silu slúžiť Božiemu ľudu „diakoniou“ (službou) liturgie, slova a kresťanskej lásky v spoločenstve s biskupom a jeho presbytériom (kňazským zborom). Túto službu, v ktorej tí, čo sú poslaní Kristom, konajú a udeľujú z Božieho daru to, čo nemôžu konať a udeľovať sami od seba, Tradícia Cirkvi nazýva „sviatosťou“. Služba v Cirkvi sa udeľuje osobitnou sviatosťou.

Viera Cirkvi predchádza vieru veriaceho, ktorý je pozvaný, aby ju prijal. Keď Cirkev slávi sviatosti, vyznáva vieru prijatú od apoštolov. Z toho pochádza starodávny výrok: „Lex orandi, lex credendi“ (alebo podľa Prospera Aquitana [5. storočie]: „Legem credendi lex statuat supplicandi“). Zákon modlitby je zákonom viery. Cirkev verí tak, ako sa modlí. „Verím“: tak hovorí aj naša matka Cirkev, ktorá svojou vierou odpovedá Bohu a učí nás hovoriť: „Verím“, „Veríme“. Tak sa môže medzi kresťanmi rozvíjať pravý synovský duch vo vzťahu k Cirkvi. Tento duch je normálnym rozvinutím krstnej milosti, ktorá nás zrodila v lone Cirkvi a urobila nás údmi Kristovho tela. Cirkev nám vo svojej materinskej starostlivosti poskytuje Božie milosrdenstvo, ktoré víťazí nad všetkými našimi hriechmi a pôsobí najmä vo sviatosti zmierenia. Ako starostlivá matka nám aj v liturgii deň čo deň hojne rozdáva pokrm Pánovho slova a jeho Eucharistie.

I. „Hľaď, Pane, na vieru svojej Cirkvi“

Predovšetkým verí Cirkev a tak vedie, živí a udržiava moju vieru. Predovšetkým Cirkev vyznáva všade Pána a s ňou a v nej sme aj my pobádaní a vedení vyznávať: „Verím“, „Veríme“. Prostredníctvom Cirkvi dostávame v krste vieru a nový život v Kristovi. Podľa Rímskeho rituála sa vysluhovateľ krstu pýta katechumena: „Čo si žiadaš od Božej Cirkvi?“ On odpovie: „Vieru.“ – „Čo ti dá viera?“ – „Život večný.“ Krst je sviatosťou viery. Viera si však vyžaduje spoločenstvo veriacich. Jednotliví veriaci môžu veriť iba vo viere Cirkvi. Viera, ktorá sa vyžaduje na krst, nie je viera dokonalá a zrelá, ale je začiatkom, ktorý sa má rozvíjať. U všetkých pokrstených, u detí i dospelých, má viera po krste rásť. Preto Cirkev každý rok na Veľkonočnú vigíliu slávi obnovenie krstných sľubov. Príprava na krst privádza iba na prah nového života. Krst je prameňom nového života v Kristovi, z ktorého vyviera celý kresťanský život.

Kresťan uskutočňuje svoje povolanie v Cirkvi v spoločenstve so všetkými pokrstenými. Od Cirkvi prijíma Božie slovo, ktoré obsahuje učenie „Kristovho zákona“ (Gal 6, 2). Od Cirkvi prijíma milosť sviatostí, ktorá ho posilňuje na „ceste“. Od Cirkvi sa učí príkladu svätosti, ktorej vzor a prameň spoznáva v presvätej Panne Márii; svätosť spoznáva v autentickom svedectve tých, ktorí ju žijú; objavuje ju v duchovnej tradícii a v dlhých dejinách svätých, ktorí ho predišli a ktorých pamiatka sa v liturgii slávi podľa vlastných častí na sviatky svätých.

II. Reč viery

Apoštolská Cirkev už od začiatku vyjadrovala a odovzdávala svoju vieru v krátkych formulách, ktoré boli normatívne pre všetkých. Ale Cirkev už veľmi skoro chcela aj zhromaždiť podstatné prvky svojej viery do organických a členených súhrnov, ktoré boli určené predovšetkým kandidátom krstu. Súhrn viery nebol zostavený tak, aby sa páčil ľuďom, ale z celého Písma boli vybraté najhlavnejšie prvky, ktoré tvoria jediné a úplné učenie viery. A tak ako horčičné semeno skrýva v malom zrnku veľa konárov, aj tento súhrn viery obsahuje v niekoľkých slovách všetko náboženské poznanie, ktoré sa nachádza tak v Starom, ako aj v Novom zákone. Neveríme však vo formuly, ale v skutočnosti, ktoré tieto formuly vyjadrujú a ktorých sa nám viera umožňuje dotýkať. Úkon viery veriaceho sa nekončí pri tom, čo je vyslovené, ale pri vyslovenej skutočnosti. K týmto skutočnostiam sa však približujeme pomocou formulácií viery. Ony umožňujú vyjadrovať a odovzdávať vieru, sláviť ju v spoločenstve, osvojovať si ju a čoraz intenzívnejšie z nej žiť.

Cirkev, ktorá je „stĺp a opora pravdy“ (1 Tim 3, 15), verne opatruje „vieru, raz navždy odovzdanú svätým“ (Júd 3). Uchováva v pamäti Kristove slová a z pokolenia na pokolenie odovzdáva vyznanie viery apoštolov. Podobne ako matka učí svoje deti hovoriť a tým aj chápať iných a komunikovať s nimi, tak nás naša matka Cirkev učí reč viery, aby nás uviedla do chápania a života viery. Toto živé odovzdávanie, vykonávané v Duchu Svätom, sa volá Tradícia, pretože sa líši od Svätého písma, i keď je s ním úzko spojené. Prostredníctvom Tradície Cirkev vo svojom učení, živote a kulte zachováva a všetkým pokoleniam odovzdáva všetko, čím sama je, a všetko, čo verí. Výroky svätých Otcov dosvedčujú oživujúcu prítomnosť tejto Tradície, ktorej bohatstvo prechádza do praxe a života veriacej a modliacej sa Cirkvi. Takto Otcovo zjavenie seba samého, ktoré uskutočnil skrze svoje Slovo v Duchu Svätom, ostáva prítomné a pôsobí v Cirkvi. Boh, ktorý kedysi prehovoril, neprestajne sa zhovára s Nevestou svojho milovaného Syna a Duch Svätý, skrze ktorého živý hlas evanjelia zaznieva v Cirkvi a jej prostredníctvom vo svete, uvádza veriacich do plnej pravdy a dáva Kristovmu slovu bohato v nich prebývať. Poklad viery (depositum fidei), ktorý je obsiahnutý v posvätnej Tradícii a vo Svätom písme, bol prostredníctvom apoštolov zverený celej Cirkvi. Tým, že sa ho pridŕža, celý svätý ľud zjednotený so svojimi pastiermi stále zotrváva v učení apoštolov a v spoločenstve, pri lámaní chleba a v modlitbách, takže sa vytvára jedinečná zhoda medzi pastiermi a veriacimi v zachovávaní, praktizovaní a vyznávaní odovzdanej viery.

III. Jedna viera

Cirkev je jedna vzhľadom na svoj pôvod. Najvyšším vzorom a základom tohto tajomstva je jednota jedného Boha Otca a Syna v Duchu Svätom v Trojici osôb. Cirkev je jedna vzhľadom na svojho Zakladateľa, lebo sám vtelený Syn skrze svoj kríž zmieril všetkých ľudí s Bohom a obnovil jednotu všetkých v jednom ľude a v jednom tele. Cirkev je jedna vzhľadom na svoju dušu. Duch Svätý, ktorý prebýva vo veriacich a napĺňa i vedie celú Cirkev, vytvára ono obdivuhodné spoločenstvo veriacich a všetkých tak hlboko spája v Kristovi, že je základom jednoty Cirkvi. Patrí teda k samej podstate Cirkvi, že je jedna. Od stáročí Cirkev neprestáva v mnohých jazykoch, kultúrach a národoch vyznávať svoju jedinú vieru, prijatú od jedného Pána, odovzdávanú ďalej jedným krstom a zakorenenú v presvedčení, že všetci ľudia majú iba jedného Boha a Otca.

Svätý Irenej Lyonský, svedok tejto viery, tvrdí: „Cirkev, rozšírená po celom svete až po končiny zeme, prijala od apoštolov a ich nasledovníkov vieru... Toto posolstvo... a túto vieru... starostlivo opatruje, akoby bývala v jednom dome, a verí v ne tak, akoby mala jednu dušu a jedno srdce, a jednomyseľne ich ohlasuje, učí a podáva ďalej, akoby mala iba jedny ústa. Lebo hoci sú na svete rozdielne jazyky, sila Tradície je jedna a tá istá. Veď cirkvi založené v Germánii neveria alebo neodovzdávajú niečo iné, ani tie, ktoré sú v Hispánii alebo v krajoch Keltov, ani tie, čo sú na Východe, ani tie v Egypte, ani tie v Líbyi, ani tie, čo sú založené v strede sveta. Posolstvo Cirkvi je teda pravdivé a spoľahlivé a v nej sa ukazuje jedna a tá istá cesta spásy na celom svete. Vieru, ktorú sme prijali od Cirkvi, si chránime a ona ako vzácny poklad v peknej nádobe pôsobením Božieho Ducha stále mladne a omladzuje aj nádobu, ktorá ju obsahuje.“

Viera je nevyhnutne potrebná na spásu. Tvrdí to sám Pán Ježiš: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený“ (Mk 16, 16).

Viera je určitou predchuťou toho poznania, ktoré nás urobí blaženými v budúcom živote.