KKC 1762-1802

MORÁLNOSŤ VÁŠNÍ

Čo máme my ľudia naviac voči anjelom? Máme predsa telo a k telu patria aj vášne. Čo vlastne máme rozumieť pod pojmom vášeň? Vášne označujú emócie, alebo hnutia citu, ktoré pomáhajú človekovi jednať alebo nejednať podľa toho čo človek cíti, alebo čo považuje za dobro či zlo.

Akoby vyzeral človek, ktorí by sa nedokázal pre nič nadchnúť, plakať s plačúcimi či hnevať sa nad krivdou. Bol by to tvor bez lásky a citu. František Saleský múdri a láskavý svätec kedysi poznamenal: žiť na tejto zemi a necítiť v sebe žiadnu vášeň to sú dve veci, ktoré sa nedajú spojiť. Človek bez citu stráca predstavivosť, všetko je zahmlené tak ako je jeho duša. City sami o sebe nie sú ani dobré ani zlé. Základné vášne sú: láska a nenávisť, túžba a strach, radosť a smútok ako aj hnev.  Na celú vec sa pozrime konkrétnejšie.

Láska dokáže byť dobrá, ale aj zvrhlá. Môžeme dokázať milovať svojich blížnych a súčastne živiť túžbu po peniazoch. Opakom lásky je nenávisť. Ani nenávisť neznamená ani plus ani mínus. Keď nenávidíme zlo, je to nenávisť správna. Keď však nenávidíme dobro je to hriech. Ak na nás dolieha zlo pociťujeme smútok, alebo tiež hnev, ktorým sa človek proti zlu vzoprie. Niekedy hrešíme tým, že sa nedokážeme hnevať keď sa hnevať máme, keď voči zlu sme ľahostajný. Niekedy zase hrešíme hnevom keď sa náš hnev obracia proti blížnemu vo forme pomsty. Hrešíme smútkom keď sebecky ľutujeme seba. Hrešíme nedostatkom smútku keď sme ľahostajný voči skutočnému zlu alebo biede svojich blížnych. Človek ktorí dokáže usmerňovať svoje vášne smeruje k dokonalosti.

Dokonalý, alebo duchovný človek je vášnivý pretože sa podobá na Krista.  Ježiš Kristus vzal na seba ľudský prirodzenosť tým povýšil vášne a dal im Božský punc. Je známe, z jeho života, že mu prinášali deti, aby sa ich dotkol on kládol na nich ruky a žehnal im, čiže ich miloval- vášeň lásky. Ježiš sa prejavil aj vášňou nenávisti a to voči diablovi, kedykoľvek sa snažil prekaziť Božský plán: Odíď odo mňa Satan! Ježiš vlastnil aj vášeň smútku keď plakal nad hrobom Lazára. Mal tiež strach na kríži keď zvolal: Bože môj , Bože môj prečo si ma opustil?  Poznáme ho tiež ako rozhnevaného z Jeruzalemského chrámu.

Kto teda chce byť podobný pánovi Ježišovi musí ako múdri roľník sám seba vychovávať aby sa podobal na Krista. Úlohou človeka nie je vášeň prehlušiť, ale ich zapojiť k duchovné mu rastu.

MORÁLNE SVEDOMIE

Chráňte sa tohto zvráteného pokolenia! Takto zvolal Peter po Zoslaní Ducha Svätého vo svojej reči adresovanej zástupom, ktoré sa zhromaždili okolo Večeradla. Je to hlas rybára, ktorý ešte hlbšie ako dráma Veľkého piatku prežil stretnutie so zmŕtvychvstalým Majstrom. Prežil hodinu, v ktorej dostal zodpovednosť za Kristove ovce. V mene tejto zodpovednosti adresuje poslucháčom tieto tvrdé slová, ktoré obsahujú jednoznačné hodnotenie súčasného pokolenia, to znamená ľuďom, ktorí riadili nábožensko-morálny život Izraela.

Kto je ovcou Kristovou? Kto patrí do Jeho ovčinca? Človek obrátený, veriaci a pokrstený. Avšak podmienkou obrátenia, viery i krstu je pravé svedomie. Z ľudí, ktorí si cenia svedomie, vzniká Božie prostredie. O hodnote človeka nerozhoduje ani jeho veľké poznanie, ani množstvo od Boha obdržaných talentov. O veľkosti človeka rozhoduje pravosť, istota a citlivosť svedomia. Ono totiž dovoľuje človeku objaviť, čo je dobré a čo zlé, čo treba robiť a čomu sa vyhýbať.

Od Boha dostávame mnoho darov, takých ako: rozum, vôľa, city, predstavivosť, rôzne žiadosti potrebné pre vývoj dočasného života; dostávame tiež skvelé nástroje, také ako: ruky, nohy, oči, sluch, schopnosť rozlišovať chute a vône. Ale v tomto celom bohatstve najcennejšie je svedomie, pretože ono rozhoduje o múdrosti človeka. Pre svedomie najdôležitejšou otázkou je otázka na zmysel. Svedomie sa pýta na zmysel toho, čo mám povedať, urobiť, o čom mám rozhodnúť. Dobré je to, čo má zmysel, a čo nemá zmysel je vždy zlé.

Svedomie je Boží hlas, ktorý chce viesť človeka cestou dobra.  Je to však jemný hlas, pretože nemôže obmedzovať slobodu človeka. V našich časoch táto jemnosť rozhoduje o jeho slabosti. Popri svedomí, v srdci človeka prebýva ešte druhá, neobyčajne agresívna sila. Je to egoizmus. Má prevahu nad svedomím, hoci aj z toho dôvodu, že sa dostáva skôr k slovu, ako svedomie.

Svedomie rozlišuje veci dobré a zlé, prikazuje robiť dobré a vyhýbať sa zlým. Egoizmus používa rozlišovanie vecí na príjemné a nepríjemné, pričom akosi núti človeka, aby siahol po tých príjemných a vyhýbal sa nepríjemným. Najčastejšie tieto sa tieto rozdelenia neskrývajú a príkaz svedomia, aby sme konali dobro, egoizmus chápe ako ťažký príkaz, ktorý si vyžaduje obetu, a teda je nepríjemný, zasa zakázané zlo chápe ako ovocie rozkoše, ktoré prináša príjemnosť. Svedomie pritom vždy ráta s dobrom iných ľudí, naproti tomu egoizmus neberie do úvahy iných ľudí, iba svoju vlastnú príjemnosť. Svedomie ráta s večnosťou a všetko hodnotí z jej perspektívy, zatiaľ čo egoizmus nechce rátať dokonca so smrťou, ktorá tvorí jeho úplnú porážku. Egoizmus smeruje k plnému využívaniu prítomnej chvíle, chce vystískať čo najviac pre seba. Svedomie si váži slobodu, egoizmus stotožňuje slobodu s konaním toho, čo sa mi páči, pričom ponára človeka do otroctva vlastných chúťok.

Egoizmus vedie boj so svedomím a smeruje k tomu, aby sa prestalo ozývať. Každé uposlúchnutie egoizmu je porážkou svedomia, ktoré hlasno plače, keď sa srdce človeka napĺňa trpkosťou. Sú to tzv. výčitky svedomia. Svedomie týmto spôsobom vyzýva k náprave spáchaného zla. Ak je zlo napravené, tak svedomie znova preberá vedenie v srdci človeka a napĺňa ho pokojom. Ak človek začne k jednému zlu pridávať ďalšie zlé skutky, svedomie pomaly zamĺkne.

To je viac-menej tak, ako keby svedomie bolo ideálne čistým obrusom a ak sa na ňom objaví škvrna, reaguje okamžite, aby tá škvrna bola odstránená. Naproti tomu, ak človek neodstráni tú škvrnu, ba dokonca ak postupom času tých škvŕn pribúda, obrus sa špiní čoraz viac, postupne prestáva reagovať, nevyzýva k očisteniu, ale stáva sa zašpinenou utierkou.

Boh hovorí k človeku cez svedomie, dokonca každé vonkajšie slovo je nasmerované k svedomiu a až svedomie ho robí plodným. Svedomie musí vydávať nariadenia, aby mohol človek konať. Naproti tomu zlo a svet hovoria k človeku cez egoizmus a preto v srdci pretrváva ustavičný zápas svedomia s egoizmom, ktorý je v skutočnosti zápasom Boha so zlom – o daného človeka.

Dokonalosť sa zakladá na ochrane a zdokonalení svedomia a nedokonalosť na odovzdaní kormidla do rúk egoizmu. V prvom prípade človek sa stáva poslušný Bohu, v druhom sa stáva poslušný zlu.

Svedomie sa rozvíja spolu so zdokonalením intelektuálneho poznania. To sa zasa zakladá na vedomostiach zakódovaných v detstve o tom, čo je dovolené a čo nie je dovolené robiť. Postupne, s mierou vývoja človeka sa dostáva k slovu otázka: prečo je toto dovolené a prečo tamto nie je dovolené? Práca na zdokonalení svedomia teda trvá od samého začiatku; možno povedať od chvíle narodenia, a súčasné poznanie signalizuje, že sa začína ešte skôr.

Jestvujú tri dôležité cesty formovania svedomia.

Prvou cestou je hľadanie ľudí s pravým svedomím. Peter vyzval: Chráňte sa tohto zvráteného pokolenia!, čiže vyzval k zmene prostredia. Po jeho príhovore okolo tritisíc poslucháčov sa dalo pokrstiť a boli začlenení do Božieho prostredia, akým je Cirkev.

Otázka na zmysel je mimoriadne dôležitá. Žijeme vo svete zvráteného pokolenia, ktoré si nielen necení pravé svedomie, ale programovo ho ničí. Človek s pravým svedomím má svoju silnú chrbticu, ktorá sa zakladá na zamilovaní si pravdy a takým človekom nemožno manipulovať. Svet potrebuje ľudí k svojej dispozícii. Odstráni zo stanovísk všetkých, ktorí majú svoju úlohu a dokážu si položiť otázku na zmysel rozhodnutia a činnosti. Svet sa nepýta na to, čo je dobré a čo je zlé, iba na to, čo prináša príjmy a čo straty. Zvrátené pokolenie nepotrebuje ľudí s pravým svedomím. Takéto pokolenie vždy likvidovalo, likviduje a bude likvidovať ľudí s pravým svedomím. Treba s tým rátať a nemôžeme sa tomu diviť. Volanie Petra, chráňte sa tohto zvráteného pokolenia, je úplne aktuálne.

Netreba sa však obmedzovať na používanie dištancu voči zvráteným ľuďom. Treba vytvárať prostredia ľudí pravých, spravodlivých, ľudí pre ktorých základom života je zákon Boží. To je najsúrnejšia úloha. Bez vytvárania prostredí s pravým svedomím v každej spoločnosti, nedajú sa zachrániť hodnoty v súčasnom svete.

Druhý dôležitý spôsob formovania svedomia je stretávanie sa so živým Bohom v modlitbe. Pred Bohom možno stáť jedine v pravde. Nemožno sa ospravedlňovať a vyhovárať Bohu: - Vieš, Pane, že v tejto situácii som musel takto konať. Vieš, aké by boli dôsledky. Oni by ma zavrhli, a bez nich nemám šancu. – Vyhováranie sa pred Bohom nemá najmenší zmysel. Boh dokonale pozná celú pravdu a vie, že v každej situácii možno žiť Evanjeliu, možno to urobiť dokonca v hladovom bunkri na dne osvienčimského pekla. Treba len chcieť a dôverovať milosti Božej.

Boh nás stvoril zo zeme, a to je surový materiál. Nepotrebuje žiadne omietky a farby. Je pekný, ako je pekná stavba z kameňa. Stačí ho očistiť a netreba ju už ničím skrášľovať. Pripravenosť na stretnutie s Bohom bez akéhokoľvek retušovania je dôležitým činiteľom zdokonalenia svedomia.

Stáť v pravde pred Bohom uľahčujú ťažké situácie. Oni totiž oberajú človeka o farebnú omietku. Keď človek leží v nemocnici, tituly nič neznamenajú. Nie sú dôležití: pán profesor, pán starosta, prelát, pán minister. – Dôležitý je chorý človek oblečený v pyžame. V hľadaní pravosti svedomia takéto hodiny sú výnimočne cenné. Je to človek bez maľovania. Jednoducho človek. Keď človek vykonáva nejaký čin, svedomie mu stále hovorí, čo je dobré a čo je zlé, čiže čo sa zhoduje alebo nezhoduje s normou. Boh je dokonalejší v hodnotení činu človeka, ako najlepšie skonštruované hodiny, ktoré používajú počas olympiády. Hodiny totiž zohľadňujú iba čas a Boh berie do úvahy všetky okolnosti činu. Dokáže presne ohodnotiť možnosti, ktorými v danom momente človek disponuje, vie vziať do úvahy únavu, vek, sebavedomie a im podobné veci. Boh pri hodnotení činu zohľadňuje aj situácie, v ktorých bol čin vykonaný. Napríklad ktosi je obložený chlebík s údeninou a po zjedení zistí, že ho zjedol v piatok. Morálna hodnota takéhoto činu je úplne iná, ako napr. vtedy, keď si ktosi ostentatívne kupuje v piatok obložený chlebík s klobásou iba preto, lebo sa bojí, že sa mu kamaráti vysmejú. Hodnotenie Božie v jednom i druhom prípade je celkom iné. Boh berie do úvahy okolnosti. Človek, ktorý vykonal čin v súlade so svojím svedomím, je na seba hrdý. Zostal verný sebe. Dosiahol veľký vnútorný úspech. Byť niekým, kto je v súlade so svedomím, znamená oveľa viac, ako mať desať miliónov dolárov. Vlastne pokoj, ktorý napĺňa svedomie človeka, je odmenou spravodlivého Boha. Ale pokoj svedomia je dnes podceňovaný a nedoceňovaný a vlastne on robí srdce človeka šťastným. On rozhoduje o vnútornej kráse človeka. Ak ktosi ochutnal radosť z pokojného svedomia, ktorý je odmenou z ruky Boha, ten dá všetky iné hodnoty, len aby tento pokoj nestratil. Príslovie hovorí: „Kto má pokoj vo svedomí, vyspí sa i na kameni“. Keď človek pácha isté činy, môže veľmi veľa stratiť. Ak niekto spí na kameni, tak viditeľne nemá kde spať, ale ak jeho chudoba je cenou pokoja svedomia, tak je autenticky šťastný. A to je odmena Boha, ktorý bezprostredne po vykonaní dobrého skutku ihneď naplní srdce človeka pokojom a radosťou.

Ak sa čin nezhoduje s tým, čo nám Boh pred jeho vykonaním napovedal, vtedy máme dočinenia s trestom a je ním nepokoj svedomia. Človek po vykonaní zlého skutku je vnútorný rozbitý, stráca svoju hodnotu a sám voči sebe má výčitky. Je si vedomý toho, že nielen nič nezískal, ale vnútorne mnoho stratil. Kedysi ma otec prosil, aby som prišiel k jeho ťažko chorej dvadsaťročnej dcére, ktorá bola po nehode v sadre. Prišiel pre mňa krásnym japonským autom. Vošiel som do domu. Videl som osem izieb a každá z nich bola zariadená úplne iným štýlom. V izbe chorej dcéry bol krásny kôš zahraničného ovocia. Otec disponoval veľkým kapitálom. Porozprával som sa s dievčinou, podal som jej Ježiša v Najsvätejšej Sviatosti a vyšiel som z izby. Skôr, ako som opustil dom, otec ma zastavil a pýtal sa ma: „Čo si myslíte? Možno byť v tomto dome šťastným?“ Odpovedal som vyhýbavo, že v tomto momente je dcéra veľmi šťastná, lebo s túžbou čakala na prijatie Najsvätejšej Sviatosti. „Otče – vyznal otec – o šťastí nerozhoduje to, čo máme, o šťastí rozhoduje pokoj srdca“. Potom ma vzal za ruku, priviedol ma k oknu a ukázal mi dom suseda. „Tam býva môj veľmi chudobný sused; má šesť detí a ťažko chorú ženu a ja mu závidím šťastie. My so ženou sme civilne sobášení a na nikdy nie som spokojný“. Muky svedomia patria k najčastejším mukám, aké na zemi existujú. Či nás to Boh mučí? Nie, človek si to sám robí. Treba pamätať na to, že nakoľko civilný zákon možno prekročiť beztrestne, natoľko morálny zákon sa beztrestne prekročiť nedá. V samotnom jeho prestúpení je už obsiahnutý trest. Ak niekto prechádza cez ulicu na červené svetlo a zrazí ho auto, tak ho už netreba posielať za trest do väzenia. On bude už do konca života potrestaný svojim zmrzačením. Možno prejsť na červené svetlo a nestať sa mrzákom, ale nemožno porušiť morálny zákon a nestať sa duchovným mrzákom. I toto duchovné zmrzačenie je výčitkou svedomia. Ono tak veľmi bolí. Nie Boh trestá človeka, nie Boh ho mučí, trest je obsiahnutý v samotnom prekročení zákona.

Kým žijeme na zemi, dovtedy ešte jestvuje pre nás šanca na duchovné vyliečenie, šanca na uspokojenie výčitiek svedomia, ale treba sa nutne stretnúť s Bohom, ktorý je spravodlivý Sudca a je prítomný vo sviatosti pokánia.

Tretím spôsobom formovania svedomia je stretnutie s Dekalógom – desatoro Božích prikázaní. Na kamenných tabuliach Mojžiš z príkazu Boha napísal, čo je dobré a čo je zlé. Stačí pristúpiť k týmto kameňom a priložiť k nim svoje svedomie, aby sme ako na brúske videli jeho krásu a silu. Niekedy je to bolestný zákrok. Egoizmus by chcel sám rozhodovať o tom, čo je preň dobré a čo zlé, ale Božia brúska neľútostne odstraňuje všetok nábožensko-morálny subjektivizmus.

Stretnutie s Dekalógom dovoľuje objaviť pravdu, že v našom živote je značne viac dobra ako zla. Oveľa viac je múdrych rozhodnutí, ako hlúpych. Viac času využívame tvorivo, ako by sme strácali. Opravdivé spytovanie svedomia spočíva vo vnímaní pravdy o sebe, a jeho záverom je predovšetkým  vzdávanie vďaky za dobro obdržané a vykonané. Na druhom mieste sa objavuje zlo, čiže hriech. Vidíme mylné rozhodnutia, činy, za ktoré sa treba hanbiť, zle využité talenty. Toto zlo tvorí pre nás výzvu k odproseniu a k náprave zneužití.

V spytovaní svedomia netreba koncentrovať pozornosť iba na hriechy. Je to podobne ako s chorým človekom. On myslí iba na to, že ho bolí koleno. Nevníma nič iné. Nevidí druhú zdravú nohu, neteší sa z toho, že oči, ruky, srdce, žalúdok, obličky a iné orgány sú zdravé. Vidí všetko iba cez koleno. Keby zmobilizoval sily, dokázal by urobiť mnoho dobrého aj napriek chorému kolenu a dokázal by pomôcť chorému tkanivu, aby sa mobilizáciou celého organizmu uzdravovalo. Zle vykonané spytovanie svedomia zadržiava človeka výlučne pri jeho hriechu a nevidí veľké bohatstvo, aké má a na akom má účasť. Ak chýba pozitívny pohľad na seba, tak to sťažuje obrátenie. Utvrdzuje to človeka v komplexoch, ktoré dokážu ochromiť celý jeho život.

Chráňte sa tohto zvráteného pokolenia! To je výzva k záchrane svedomia, lebo ono zaručuje múdre rozhodnutie v situáciách politických, spoločenských, kultúrnych, hospodárskych, rodinných i osobných.

Napriek tomu, že svedomie je hlasom nezávislým od nášho chcenia, môže sa stať, že tento hlas v sebe zatlačíme do úzadia, alebo ho „prehovoríme“ vlastným chcením alebo zanedbaným poznaním.. Každé vzdialenie sa od tohto hlasu je veľkým sebapoškodením a smeruje aj k poškodeniu spoločenstva, lebo bez neho prestávame cítiť zodpovednosť za vlastné konanie a teda sa stávame nezodpovednými.

Byť „spriatelený“ s hlasom svedomia znamená  v sebe pestovať túžbu po poznaní pravdy. Toto poznanie k nám prichádza tromi základnými cestami: vlastnou skúsenosťou, radou múdrych, dobrých a skúsených ľudí a počúvaním Božieho hlasu v modlitbe a pri čítaní Svätého Písma. Poznávanie pravdy je životodarným zdrojom pre správne fungovanie svedomia. Je to však celoživotná úloha. Pokiaľ človek nemá dostatočné poznanie, nedokáže správne zachytiť hlas svedomia. Môže dokonca žiť v presvedčení, že koná podľa svojho svedomia. Vtedy hovoríme, že sa svedomie mýli.

Sú situácie, v ktorých je veľmi ťažko rozlíšiť, či ide o hlas svedomia alebo napríklad neovládateľnú negatívnu vášeň, ktorá ťahá človeka urobiť niečo zlé. Človek tvrdí, že koná podľa svojho svedomia, ale v skutočnosti sa nechal oklamať napr. zlou vášňou. V takých situáciách sa takmer vždy objavia pochybnosti. Vtedy je potrebné ešte dôslednejšie skúmať kde je skutočná pravda. Často nám v tom môže pomôcť čítanie Svätého Písma, štúdium, vyhľadanie rady u múdreho človeka alebo dôsledné skúmanie následkov vlastného konania a poučenie sa z vlastnej skúsenosti. Čím je človek dôslednejší v hľadaní pravdy, tým väčšiu istotu má, že bude citlivý a pozorný na hlas svojho svedomia. Svedomie však človek musí počúvať za každých okolností