KKC 1803-1845

Hovoríme často o čnostiach, no najprv si odpovedzme na otázku čo je to čnosť? Katechizmus definuje čnosť takto: „Čnosť je trvalá a stála dispozícia konať dobro.“ Táto naša dispozícia nám umožňuje konať dobré skutky a dávať zo seba samého to najlepšie. Preto svojimi silami smerujeme k dobru. Toto dobro si vyberáme ako spôsob v každom našom konaní. Lebo máme cieľ a tým cieľom je stať sa podobným Bohu. Podľa Ježišových slov: buďte dokonalý ako je dokonalý váš nebeský Otec.

Čnosti delíme na ľudské čnosti a Teologálne („božské“) čnosti.

Popíšme si najprv ľudské čnosti. Sú to pevné postoje, stále dispozície, trvalé dokonalosti rozumu a vôle, ktoré usmerňujú naše činy, usporadúvajú naše vášne a riadia naše správanie podľa rozumu a viery. Poskytujú človekovi ľahkosť, sebaovládanie a radosť, aby mohol viesť morálne dobrý život. Čnostný človek je ten, ktorý slobodne koná dobro.

Ak sa vyberiete do mesta Levoča na priečelí z južnej strany Radnice mesta si všimnete fresky postav. Predstavujú symboly ľudských čností. Tieto vyobrazenia nájdeme často aj v chrámoch, kde je znázornených sedem čností, ktoré predstavujú protiváhu oproti siedmym hlavným hriechom.

pokora (humilitas) - pýcha (superbia)
štedrosť (liberalitas) - lakomstvo (avaritia)
dobroprajnosť (humanitas) - závisť (invidia)
mierumilovnosť (patientia) - hnev (ira)
cudnosť (castitas) - smilstvo (luxuria)
striedmosť (frenum) - obžerstvo (gula)
činorodosť (industria) - lenivosť (acedia)
 

Základné ľudské čnosti sú štyri - rozvážnosť (prudentia), spravodlivosť (iustitia), mravná sila (fortitudo) a miernosť (temperantia).

Tieto štyri čnosti majú základnú úlohu. Preto sa volajú „základné čnosti“ (virtutes cardinales); všetky ostatné sa zoskupujú okolo nich. My sa však budeme zaoberať iba základnými čnosťami  a preto si ich postupne vysvetlíme.

Rozvážnosť je čnosť, ktorá uschopňuje náš praktický rozum, aby vo všetkých situáciách rozoznával, čo je pre nás skutočným dobrom, a volil si správne prostriedky na vykonanie dobra. „Skúsený človek si ... dáva pozor na svoj krok“ (Prís 14, 15). „Buďte rozumní, pokorní a bdejte na modlitbách“ (1 Pt 4, 7). Rozvážnosť je správnou normou konania a nemá sa   zamieňať s bojazlivosťou alebo strachom ani s dvojtvárnosťou alebo pretvárkou. Volá sa kormidelníkom čností pretože riadi ostatné čnosti tak, že im určuje normu a mieru. Vďaka tejto čnosti aplikujeme morálne zásady bez omylu v jednotlivých prípadoch a prekonávame pochybnosti o dobre, ktoré treba urobiť, a o zle, ktorému sa treba vyhnúť.

Spravodlivosť je morálna čnosť, ktorá spočíva v stálej a pevnej vôli dať Bohu a blížnemu to, čo im patrí. Vo vzťahu voči Bohu sa volá „čnosť nábožnosti“. Vo vzťahu voči ľuďom robí človeka schopným, aby rešpektoval práva každého a podporoval primeraný postoj voči ľuďom a voči spoločnému dobru. Spravodlivý človek, o ktorom sa často zmieňuje Sväté písmo, sa vyznačuje stálou priamosťou svojho myslenia a správnosťou svojho správania voči blížnemu. „Ani chudobnému nenadŕžaj, ani zámožnému nechytaj stranu! Svojho blížneho súď spravodlivo!“ (Lv 19, 15). „Páni, dávajte otrokom, čo je spravodlivé a slušné; veď viete, že aj vy máte Pána v nebi“ (Kol 4, 1).

Mravná sila je morálna čnosť, ktorá zabezpečuje nepoddajnosť v ťažkostiach a vytrvalosť v úsilí o dobro. Posilňuje predsavzatie odolávať pokušeniam a prekonávať ťažkosti v morálnom živote. Čnosť mravnej sily dáva schopnosť premáhať strach a to aj strach zo smrti, a čeliť skúškam a prenasledovaniam. Robí človeka schopným ísť až tak ďaleko, že sa zriekne vlastného života a obetuje ho na obranu spravodlivej veci

Miernosť je morálna čnosť, ktorá zmierňuje príťažlivosť rozkoší a dáva rovnováhu pri používaní stvorených dobier. Zabezpečuje nadvládu vôle nad pudmi a udržiava túžby v medziach počestnosti. Mierny človek zameriava svoje zmyslové túžby na dobro, zachováva zdravú zdržanlivosť. V Starom zákone sa často chváli miernosť: „Nežeň sa za náruživosťou, ale odvráť sa od svojej hriešnej vôle“ (Sir 18, 30). V Novom zákone sa táto čnosť volá „umiernenosťou“ alebo „triezvosťou“. Máme žiť „v tomto veku triezvo, spravodlivo a nábožne“ (Tít 2, 12). Správne žiť nie je nič iné ako milovať Boha celým srdcom, celou dušou a celou mysľou a tak napĺňať hlavné božie prikázanie.

 
Čnosti a milosť

Ľudské čnosti  nadobúdame výchovou už od malička. Celé je to nasmerované vedomými a dobrovoľnými činmi s vytrvalosťou a k tomu je nám nápomocná Božia milosť. S Božou pomocou sa stvárňuje náš charakter a naše konanie dobra robí ľahkým. Čnostný človek je šťastný, keď ich praktizuje. Ak je človek zranený hriechom nie je pre neho ľahké zachovať si morálnu rovnováhu. Kristov dar spásy nám udeľuje milosť potrebnú na to, aby sme vytrvali v úsilí o nadobudnutie čností. Každý z nás má stále prosiť o túto milosť svetla a sily, pravidelne pristupovať k sviatostiam, spolupracovať so Svätým Duchom a nasledovať jeho vnuknutia. Týmto vnuknutím je, aby človek miloval dobro a vystríhal sa zla.

Teraz si vysvetlíme Teologálne („božské“) čnosti. Musíme pochopiť, že ľudské čnosti sú zakorenené v teologálnych čnostiach, ktoré uspôsobujú schopnosti človeka, aby mohli mať účasť na Božej prirodzenosti. Teologálne čnosti sa totiž bezprostredne vzťahujú na Boha. Robia kresťanov schopnými žiť vo vzťahu s Najsvätejšou Trojicou. Pôvodcom, dôvodom a predmetom teologálnych čností je jeden Boh v troch osobách.

Teologálne čnosti sú základom, dušou a charakteristickou vlastnosťou morálneho konania kresťana. Stvárňujú a oživujú všetky morálne čnosti. Boh ich vlieva veriacim do duše, aby sa stali schopnými konať ako jeho deti a zaslúžili si večný život. Teologálne čnosti sú tri: viera, nádej a láska.

Viera je teologálna čnosť, ktorou veríme v Boha a všetko, čo nám povedal a zjavil a čo nám svätá Cirkev predkladá veriť, pretože Boh je Pravda sama. Vierou sa „človek slobodne celý oddáva Bohu“. Preto človek, ktorý verí, usiluje sa poznať a plniť Božiu vôľu: „Spravodlivý bude žiť z viery“ (Rim 1, 17).

Kristov učeník si nemá vieru len zachovať a z nej žiť, ale ju má aj vyznávať, s istotou o nej svedčiť a šíriť ju. Všetci máme mať odvahu vyznávať Krista pred ľuďmi: „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach“ (Mt 10, 32-33).
Nádej je teologálna čnosť, ktorou túžime po nebeskom kráľovstve a po večnom živote ako po svojom šťastí,1024 pričom vkladáme svoju dôveru do Kristových prisľúbení a nespoliehame sa na svoje sily, ale na pomoc milosti Ducha Svätého. „Neochvejne sa držme nádeje, ktorú vyznávame, lebo verný je ten, ktorý dal prisľúbenie“ (Hebr 10, 23). Tohto Ducha Boh „na nás hojne vylial skrze Ježiša Krista, nášho Spasiteľa, aby sme, ospravedlnení jeho milosťou, boli podľa nádeje dedičmi večného života“ (Tít 3, 6-7). Čnosť nádeje zodpovedá túžbe po šťastí, ktorú Boh vložil do srdca každého človeka. Kresťanská nádej preberá a završuje nádej vyvoleného národa; tá má svoj pôvod a vzor v nádeji Abraháma, ktorý bol v Izákovi obdarený splnením Božích prisľúbení a očistený skúškou obety. „On proti nádeji v nádeji uveril, že sa stane otcom mnohých národov“ (Rim 4, 18).
Kresťanská nádej sa rozvíja už od začiatku Ježišovho kázania v posolstve blahoslavenstiev. Blahoslavenstvá povznášajú našu nádej k nebu ako k novej Zasľúbenej zemi; vyznačujú nádeji cestu cez skúšky, ktoré očakávajú Ježišových učeníkov. Ale pre zásluhy Ježiša Krista a jeho umučenia nás Boh uchováva v „nádeji“, ktorá „nezahanbuje“ (Rim 5, 5). Nádej je bezpečná a pevná „kotva duše“, ktorá preniká až tam, „kam za nás ako predchodca vošiel Ježiš“ (Hebr 6, 19-20). Je aj zbraňou, ktorá nás chráni v boji o spásu: „Oblečme si pancier viery a lásky a prilbu nádeje na spásu“ (1 Sol 5, 8). Zabezpečuje nám radosť ešte aj v skúške: „V nádeji sa radujte, v súžení buďte trpezliví“ (Rim 12, 12). Nádej sa prejavuje a živí modlitbou, celkom osobitne modlitbou Otče náš, ktorá je súhrnom všetkého, po čom nádej vzbudzuje v nás túžbu. Nádej v nás je nasmerovaná na istotu... Tou istotou je Boh.
Môžeme teda dúfať v nebeskú slávu, ktorú Boh prisľúbil tým, čo ho milujú a plnia jeho vôľu. Každý z nás má vo všetkých situáciách dúfať, že s Božou milosťou „vytrvá do konca“ (Mt 10, 22) a dosiahne nebeskú blaženosť ako večnú odplatu od Boha za dobré skutky vykonané s Kristovou milosťou. Cirkev sa modlí v nádeji o to, „aby boli všetci ľudia spasení“ (1 Tim 2, 4), a vrúcne túži po spojení s Kristom, svojím Ženíchom v nebeskej sláve.
Láska je teologálna čnosť, ktorou milujeme Boha nadovšetko pre neho samého a svojho blížneho z lásky k Bohu ako seba samých. Ježiš robí z lásky nové prikázanie. Preto Ježiš hovorí: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske“ (Jn 15, 9). A ďalej: „Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 15, 12).
Láska, ktorá je ovocím Ducha a plnosťou Zákona, zachováva prikázania Boha Otca a jeho Syna Ježiša Krista: „Ostaňte v mojej láske. Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske“ (Jn 15, 9-10).
Ježíš sa raz ocitol pred ženou, ktorú pristihli pri cudzoložstve. Žena preto mala byť ukameňovaná. Ježiš nechcel ísť proti zákonu, nepovedal prítomným aby ju neukameňovali, ale im povedal nech prvý hodí kameň ten kto je bez hriechu. Použil tu zákon Lásky.
Kristus umrel z lásky k nám vtedy, keď sme boli ešte „nepriateľmi“ (Rim 5, 10). Pán od nás žiada, aby sme milovali ako on aj svojich nepriateľov, aby sme sa stali blížnymi aj tých najvzdialenejších, aby sme milovali deti a chudobných ako jeho samého. Veľmi úžasne podal apoštol Pavol neporovnateľný opis lásky: „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží“ (1 Kor 13, 4). Keby som nemal lásky, hovorí ďalej Apoštol, „ničím by som nebol“. A keby som mal všetko, čo je výsada, služba, ba aj čnosť, „a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo“ (1 Kor 13, 1-4). Láska prevyšuje všetky čnosti. Je prvou teologálnou čnosťou: „A tak teraz zostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska“ (1 Kor 13, 13).
Konkrétny mravný život oživovaný láskou dáva kresťanovi duchovnú slobodu Božích detí. Kresťan nestojí pred Bohom ako otrok v servilnom strachu ani ako námezdný robotník, ktorý očakáva plat, ale ako syn odpovedajúci na lásku toho, ktorý „prvý miloval nás“ (1 Jn 4, 19).

Ovocím lásky je radosť, pokoj a milosrdenstvo. Láska vyžaduje dobročinnosť a bratské napomínanie; je dobrotivá, vzbudzuje vzájomnosť, je vždy nezištná a štedrá; je priateľstvom a spoločenstvom. „Zavŕšením všetkých našich činov je láska. Tam je cieľ: kvôli nemu bežíme; k nemu bežíme; keď ho dosiahneme, nájdeme odpočinok.“

Dary a ovocie Ducha Svätého

Morálny život kresťanov posilňujú dary Ducha Svätého. Sú to stále dispozície, ktoré robia človeka ochotným riadiť sa vnuknutiami Ducha Svätého. Je sedem darov Ducha Svätého - dar múdrosti, dar rozumu, dar rady, dar sily, dar poznania, dar nábožnosti, dar bázne voči Bohu.

Tieto dary Ducha vo svojej plnosti patria Ježišovi Kristovi. Oni však dopĺňajú a privádzajú k dokonalosti čnosti tých, ktorí ich prijímajú. Spôsobujú, že veriaci sú ochotní pohotovo poslúchať Božie vnuknutia. „Všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi... Ale ak sme deti, sme aj dedičia: Boží dedičia a Kristovi spoludedičia“ (Rim 8, 14. 17).
Ovocím Ducha sú dokonalosti, ktoré v nás Svätý Duch utvára ako prvotiny večnej slávy. Tradícia Cirkvi ich vymenúva dvanásť: „láska, radosť, pokoj, trpezlivosť, zhovievavosť, dobrota, láskavosť, vľúdnosť, vernosť, skromnosť, zdržanlivosť, čistota“ (Gal 5, 22-23: Vulgáta).
Elias Vella v knihe Keď Duch Svätý píše môj život spomína takýto príbeh. V židovskej dedinke sa po stáročia tradoval zvyk, že keď im hrozilo nejaké nešťastie, tak sa vybrali za rabínom s prosbou, aby sa modlil za odvrátenie nešťastia. Tajomstvo modlitby spočívalo v tom, že rabín musel ísť na posvätné miesto v lese, zapáliť posvätné svetlo a pomodliť sa špeciálnu modlitbu. Ak boli splnené tieto tri prvky nešťastie sa od dediny stále odvrátilo.
Roky ubiehali a nový nástupca rabína prichádza na posvätné miesto zapaľuje posvätný oheň a modlí sa. Bože, som tu na posvätnom mieste, zapaľujem posvätný oheň ale posvätnú modlitbu som zabudol. Môžeš nám napriek tomu pomôcť? A Pán odpovedal: „Áno pomôžem vám.“
Prešlo niekoľko rokov a ďalší nástupca rabína sa modlí na posvätnom mieste. Pane, som tu na posvätnom mieste, ale zabudol som ako sa zažína posvätný oheň. Môžeš nám aj napriek tomu pomôcť? A Pán odpovedal: „Aj keď si zabudol tajomstvo zažíhania posvätného ohňa a špeciálnu modlitbu aj tak vám pomôžem.
Čas bežal ďalej a pri hroziacom nebezpečenstve nový rabín sa modlil takto k Pánovi. Neviem Pane čo sa modlil môj predchodca ani neviem aké svetlo používal, dokonca som zabudol aj na miesto kam sa chodieval modliť. Čo mám robiť, Pane? A Boh  povedal: „Len sa modli.“ A Boh odvrátil nešťastie od dedinky.
Poučením je, že to na čom skutočne záleží je človek, ktorý sa modlí a je plný Svätého Ducha.
Všetky základné ľudské čnosti a aj teologálne, ktoré sme si tu spomenuli obohatené darmi Svätého Ducha sú pre život človeka osožné. Čím viac ich dosahujeme, tým viac sa približujem svätosti na ktorú nás pozýva Ježiš. To čo sa najviac ocení v našom živote je ovocie, ktoré nimi prinesieme tam, kde sa nachádzame.