KKC 185-231

Slovo verím je tak často používané nielen medzi kresťanmi, či ľuďmi iných náboženstiev. Dokonca aj ateista prehlási, že v niečo verí – v prírodu, seba, priateľstvo, fyzikálne zákony. Pre nás kresťanov to však znamená čosi oveľa viac. Je to hlásenie sa k pravdám, ktoré nám dal Ježiš Kristus a prostredníctvom Cirkvi sú nám tieto pravdy odovzdávané po tisícročia. Táto viera nás spája a robí z nás jedno spoločenstvo, ktorého stredom je náš Pán Ježiš Kristus.

Apoštoli už od samého začiatku túto vieru hlásali a odovzdávali v krátkych a zrozumiteľných formách ľuďom na svojich apoštolských cestách. Veľmi rýchlo vzišla potreba vytvoriť súbor toho najzákladnejšieho čo obsahovalo evanjelium. Malo to byť určené predovšetkým katechumenom, ktorí sa pripravovali na krst. Musíme si uvedomiť v akom čase a prostredí sa to dialo. Adepti na krst boli ovplyvňovaný mnohými náboženstvami svojej doby, museli presne vedieť v čo veriť, museli presne vedieť čo učí pravá viera. „Súhrn viery nebol zostavený tak, aby sa páčil ľuďom, ale z celého Písma boli vybraté najhlavnejšie prvky, ktoré tvoria jediné a úplné učenie viery.“ Aj v súčasnosti môžeme toľkokrát vidieť ako predstavitelia rôznych siekt si zo Svätého písma výberu vetu či celu pasáž a prispôsobia si ju svojím predstavám. Osobne som sa stretol s človekom hnaným túžbou pomsty, na moje argumenty mal le

“Tieto súhrny viery sa volajú „vyznania viery“, lebo zhŕňajú vieru, ktorú vyznávajú kresťania. Volajú sa aj „Krédo“, lebo v latinčine sa zvyčajne začínajú slovom Credo („Verím“). A volajú sa aj „symboly viery“.

Gréci používali nádherne a v našom prípade veľmi výstižne slovo, ktoré označovalo dve polovice jednej rozlomenej veci – SYMBOLÓN. Rozlomené časti sa  prikladali k sebe, ako dôkaz pravosti pôvodnej veci, a tak sa overila totožnosť nositeľa. A tak aj symboly našej viery zložene v jeden celok dosvedčujú, že ich nositelia sú pravý, že tvoria jedno spoločenstvo, že si môžu navzájom dôverovať. „Symbol viery“ je súhrn hlavných právd viery. Preto je prvým a základným orientačným bodom katechézy.

Vyznanie viery je predovšetkým spojené s krstom, ku ktorému od začiatku smerovalo. Ja túžim priať krst, lebo VERÍM vo všetko, čo ma učí môj Pán.

Podstatným prvkom krstného vyznania viery je viera v Boha Otca, Syna a Ducha svätého. Viera v pôvodcu celého stvorenia, viera v naše vykúpenie prichádzajúce cez Syna a viera v pomoc a posvätenie, ktoré mi udelí Duch Svätý.

Od apoštolských čias roky, desaťročia a stáročia ubiehali. Začali vznikať mnohé mylné predstavy a názory na zmysel Kristových slov. Preto Cirkev musela na danú situáciu reagovať a krédo doplniť o články, ktoré vyvolávali najväčšiu polemiku. A tak vznikli „Symbol „Quicumque“, nazývaný aj Atanázov, vyznania viery niektorých koncilov (Toledského, Lateránskeho, Lyonského, Tridentského ) alebo niektorých pápežov, napríklad „Fides Damasi“ alebo „Vyznanie viery Božieho ľudu“ napísané Pavlom VI. (1968).“

Ani jeden zo symbolov viery nemôžeme v dnešnej dobe pokladať za zbytočný, či prekonaný. Boh viedol svoj ľud, v danej dobe zrozumiteľným a trefným spôsobom viedol Cirkev k čistote pravej viery. No aj napriek tomu sú dve vyznania viery, ktoré majú pre Cirkev celkom osobite miesto.

Apoštolské vyznanie viery. Je to veľmi starobylé vyznanie viery rímskej cirkvi. Práve tohto vyznania sa drží rímska Cirkev neodlučiteľné spojená s apoštolom Petrom, ktorý práve tam priniesol Kristove učenie.

 Druhým je Nicejsko - carihradské vyznanie viery jeho veľká autorita spočíva v tom, že vzišlo z prvých dvoch veľkých koncilov Cirkvi. Ešte aj dnes je spoločné všetkým veľkým cirkvám Východu i Západu.

Prvý nicejský koncil - prvý ekumenický koncil kresťanstva - bol zvolaný r. 325 do Nicei (Malá Ázia) a predsedal mu cisár Konštantín I. Veľký aj keď nebol ešte kresťanom. Koncil odsúdil herézu arianizmu. Hlavnou témou bola otázka prirodzenosti Ježiša Krista a jeho vzťahu k Otcovi. Konkrétne, či Ježišova prirodzenosť (po grécky οὐσία - úsia) je podobná (homoioúsios - gr. όμοιος = podobný), alebo rovnaká (homoúsios) ako Otcova. Koncil zároveň prijal v prvej redakcii symbol viery záväzný pre všetkých kresťanov, ktorý potvrdzoval, že Ježiš je „jednej podstaty s Otcom“ (homoúsios). Tento symbol sa stal základom nicejsko-carihradského vyznania viery.

Prvý carihradský koncil alebo prvý konštantínopolský koncil bol koncil v roku 381 so 150 účastníkmi v Carihrade. Rokoval o témach: arianizmus, sabelianizmus, Duch Svätý. Zvolal ho Teodósius Veľký, cisár Východu. Pápež Damazus I. nebol na ňom zastúpený. Začiatkom 6. storočia Západ uznal ekumenický ráz tohto snemu a prijal ho ako Druhý všeobecný cirkevný snem. Dnes ho uznávajú katolíci, pravoslávie, nestoriánske cirkvi, orientálne cirkvi.

Vo všeobecnosti môžeme povedať že nícejsko-carihradské vyznanie viery je v mnohých bodoch vyjadrené rozvinutejšie a podrobnejšie.

1.      článok „VERÍM V BOHA, OTCA VŠEMOHÚCEHO, STVORITEĽA NEBA I ZEME“

Je to prirodzené a samozrejme že vyznanie viery začína práve takto. Ako už prorok Izaiáš napísal Boh je prvý...a posledný. Alfa a Omega. Boh je stvoriteľom všetkého a všetko k nemu smeruje. Všetky naše myšlienky a túžby. Od neho sa všetko odvíja. Stvorenie je začiatkom všetkého všetkých Božích diel. Je to aj začiatok našej viery. Rovnako ako lekár na začiatku skúma bunku v ľudskom tele snažiac sa pochopiť celé naše fyzické bytie, tak aj u nás na počiatku poznania tajomstiev viery musí byť to najzákladnejšie Boh. Celé krédo hovorí o mnohých aspektoch a skutočnostiach v ktoré máme veriť, no všetko to smeruje k prvému článku vyznania viery.

Vyznanie v jedného jediného Boha má svoje korene v Starej zmluve. Izraelu, svojmu vyvolenému, sa Boh zjavil ako Jediný: „Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou“.  „Pevne veríme a úprimne vyznávame, že je jeden jediný pravý Boh, večný, nesmierny a nemeniteľný, nepochopiteľný, všemohúci a nevýslovný, Otec, Syn a Duch Svätý: totiž tri osoby, ale jedna bytnosť, podstata alebo úplne jednoduchá prirodzenosť.“

Boh nám zjavuje svoje meno. Veľa ľudí verí v akúsi neviditeľnú silu, energiu, tajomnú prírodu. No jedine Pán sa nám dáva poznať po mene. Prezradiť iným svoje meno znamená dať sa im poznať, prezradiť o sebe kto som. Vytvára sa vzťah, stávame sa pre druhých prístupnými. Ak by nás hľadali tak po mene nás nájdu. Boh volá Mojžiša z kríka, ktorý horí, ale nezhára. Hovorí mu: „Ja som Boh tvojho otca Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba“, Keď Boh zjavuje svoje tajomné meno YHWH, čiže „Ja som ten, ktorý je“ alebo „Ja som ten, ktorý som“, alebo aj „Ja som, ktorý som“, hovorí, kto je a akým menom ho treba volať. Je v tom aj čosi tajomné, rovnako ako je tajomný Boh. Môžeme mať pocit, akoby Boh nechcel prezradiť ako sa volá. On dobre vie, že jeho podstatu mi nikdy nemôžeme pochopiť. Ak sa nám niekto predstaví vieme kto to v skutočnosti je, kde býva, čo robí, aká je jeho rodina. To pre nás však nemusí nič znamenať. Vo vzťahu k Bohu je však najdôležitejšie, že sa nám zjavil, že vieme o jeho láske k nám, že nikdy nezostaneme sami.
 

V mnohých náboženstvách sa ľudia bohov báli. Prinášali im neraz hrozné ľudské obete aby si ich udobrili. Izraelský národ, aj keď si uchovával a chránil vieru v jedného pravého Boha bol ovplyvnený národmi v ktorých blízkosti žil, ich kultúrou a náboženstvom. A aj strach z božstva si v sebe hlboko uchovával. „Pred horiacim kríkom si Mojžiš zobúva sandále a zakrýva si tvár pred Božou svätosťou. Pred slávou trojsvätého Boha Izaiáš zvolá: „Beda mi, áno, som stratený. Veď som muž s nečistými perami“. Dokonca aj v Novom zákone, keď Peter vidí znamenia, ktoré Kristus koná zvoláva: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny.“. Až apoštol Ján hovorí podobne: „Upokojíme si pred ním srdce, lebo keby nám srdce niečo vyčítalo, Boh je väčší ako naše srdce a vie všetko“. Pohanské národy zo strachu pred hnevom božstiev prinášali obete. A tu zrazu prichádza pravý Boh, ktorí sa sám obetuje. Už viac to nie je strach, dôvodom obete je LÁSKA Boha k človeku. : „Keď vyzdvihnete Syna človeka, poznáte, že ,Ja som‘.
 
„Izraelský ľud nevyslovuje Božie meno z úcty k jeho svätosti. Pri čítaní Svätého písma sa zjavené meno nahrádza Božím titulom „Pán“ (Adonaj, po grécky Kyrios). Pod týmto titulom sa bude vyznávať Ježišovo božstvo zvolaním: „Ježiš je Pán.“
 
V knihe Genezis čítame o prvom klamstve ktoré hovorí had Eve. A potom to ide ďalej a ďalej, klamstvo nasleduje za klamstvom. Všetci dobre poznáme príslovie, že každý človek klame. A pritom naša viera, hneď začiatok créda nám dáva nádej, že to takto nemusí byť. Boh je čistá pravda. V ňom nieto ani zmeny ani premeny.  „A teraz, Pane, Bože, ty si Boh a tvoje slová sú pravda“ (2Sam 7,28). Veľakrát pociťujeme v svojich životoch strach z mnohých veci, strach ktorý môže prerásť až do zúfalstva. A práve v takýchto chvíľach si spomeňme na to základne. Boh sľúbil že stále bude pri nás stáť. Preto sa možno s úplnou dôverou spoľahnúť na pravdivosť a vernosť jeho slova vo všetkom.
 
A na záver to najdôležitejšie. Boh je láska. Je veľmi veľa ľudí, ktorí cítia, že sú nemilovaní. Niet zúfalejšieho človeka ako toho ktorí cíti práve toto. No mi tu máme jedno veľké prisľúbenie vyplývajúce zo samej podstaty Boha. Píše o tom už prorok Jeremiáš. „Láskou odvekou som ťa miloval, preto som si ťa milosrdne pritiahol“ (Jer 31,3).