KKC 1877-1927

Človek konajúci spolu s druhými    

Proces globalizácie, ktorý zintenzívňuje spájanie národných spoločenstiev do nových nadnárodných administratívnych celkov, zvýrazňuje spoločenský rozmer ľudského bytia, ale zároveň zvýrazňuje možný konflikt medzi civilizáciami či kultúrami. Hrozba konfliktu v latentnej forme oddávna striehla na svoju príležitosť a od polovice minulého storočia zásluhou zbraní hromadného ničenia nadobudla apokalyptický rozmer. Atómová zbraň dala ľudstvu do rúk skutočne moc nad celým svetom, lebo teraz môže zničiť akýkoľvek život na zemi, zmeniť klimatické podmienky alebo zmeniť zemský povrch. Ľudstvo sa ocitlo pred najpresvedčivejším znamením svojej bezmocnosti - použitie tejto ničivej sily vedie k sebazničeniu. Zrieknuť sa tejto možnosti, znamená zrieknuť sa svojvôle a prijať obmedzenie svojej príslušnosti k svetu, prijať seba ako účastníka, spoluobyvateľa a skromného (pokorného) správcu sveta. Globalita poukazuje na význam činu jednotlivca, ktorého dosah sa znásobuje počtom konajúcich a rozsahom ich konania. Globálne dôsledky sú ovplyvniteľné z podstaty veci len cez lokálnu aktivitu, čo nás odkazuje na hlboké existenciálne uvažovanie nad človekom a ľudským spoločenstvom, nad konaním jednotlivca i spoločenstva.

Prvá kapitola Genezis obsahuje tajomstvo stvorenia, ktoré vychádza z Božieho chcenia charakterizovaného všemohúcnosťou a láskou. Každé stvorenie nosí v sebe znaky pôvodného daru. Medzi darujúcim a obdarovaným sa vytvára vzťah. V správe o stvorení viditeľného sveta má darovanie zmysel iba vzhľadom na človeka. V rámci celého stvoriteľského diela možno iba o ňom povedať, že je obdarovaný, viditeľný svet je stvorený pre neho. Stvorenie je darom, lebo v ňom sa vynára človek, ktorý je schopný ako Boží obraz pochopiť zmysel darcu spočívajúci vo volaní ničoho do jestvovania. Človek je stvorený na obraz a podobu Boha, čo znamená, že človek je povolaný byť pre iných, teda stať sa darom. 

Sebadarovanie vyjadruje zvláštnu rozpoznávaciu črtu osobnej existencie, vlastnej podstaty osoby. Keď Boh hovorí, že nie je dobré, aby človek zostal sám (Porov. Gn 2,18), potvrdzuje, že človek sám túto bytosť plne neuskutočňuje. Uskutočňuje ju iba vtedy, ak s niekým žije, a ešte hlbšie a dokonalejšie, ak žije pre niekoho. Tento zákon je pre existenciu osoby vyzdvihnutý ako znak stvorenia významom slov sám a pomoc, ktoré poukazujú na to, aké dôležité je pre človeka spoločenstvo osôb. Spoločenstvo osôb znamená byť vzájomne pre seba, vo vzťahu vzájomného sebadarovania. Tento vzťah je pozitívnym odstránením pôvodnej samoty človeka.

Človek je spoločenské bytie zo svojej prirodzenosti. Základná odlišnosť pohlaví je súčasne vzorom i prameňom spoločenského života, ktorý je založený na láske, a nie na sile. „Boh hľadí na tento vzťah ako na vzájomnú pomoc. ... Každé stretnutie s blížnym nachádza v tomto prvom vzťahu svoj ideál, takže aj Boh vyjadrí uzavretú zmluvu so svojim ľudom obrazom zásnub.“ 

Človek dostal vládu nad zemou a ako Boží obraz je osobou schopnou plánovito a rozumne konať, schopnou rozhodovať o sebe a zameranou na sebarealizovanie. Od počiatku je povolaný na prácu. „Prácou sa líši od ostatných stvorení ... . Iba človek je schopný pracovať a len človek vykonávaním práce napĺňa svoju existenciu na zemi. Takto je práca poznačená osobitnou pečaťou človeka a človečenstva, pečaťou osoby konajúcej v spoločenstve osôb. A táto pečať odhaľuje jeho vnútornú hodnotu a v istom zmysle stanovuje jeho prirodzenosť.“

Práca je povolaním každej osoby, lebo je vlastná osobe a celkom patrí tomu, kto ju vykonáva a komu je na prospech. Človek sa rozvíja a realizuje vo svojej práci.  Ján Pavol II. dáva prednosť subjektívnemu významu práce pred objektívnym. „Prvým základom hodnoty práce je sám človek – jej subjekt.“  Hoci sa človek narodil nato, aby pracoval, v prvom rade je práca pre človeka a nie človek pre prácu. Dôstojnosť samého subjektu práce – osoby – pápež zdôrazňuje tým, že „posledným cieľom práce, akejkoľvek práce, ktorú človek vykonáva – aj keby to bola tá najslužobnejšia, najmonotónnejšia a podľa bežného hodnotenia najponižujúcejšia práca – ostáva vždy sám človek.“  Práca je celou svojou námahou dobrom človeka, dobrom jeho človečenstva – prácou si nielenže naplňuje svoje potreby, „ale sa aj realizuje ako človek, ba v istom zmysle sa stáva viac človekom.“

Podľa pápeža je osobný rozmer ľudskej práce spojený s ďalšími okruhmi hodnôt vynárajúcimi sa v perspektíve subjektu práce. Jeden z týchto okruhov sa viaže s rodinou, v ktorej prichádzajú do hry dva významy práce: prvý význam umožňuje život a udržiavanie rodiny, práca v druhom význame uskutočňuje ciele rodiny samej, zvlášť výchovu. Druhý okruh sa vzťahuje na veľké spoločenstvo, do ktorého človek patrí na základe zvláštnych kultúrnych a historických zväzkov. Toto spoločenstvo je veľkým historickým a konkrétnym spoločenským vyjadrením práce celých generácií. „To všetko spôsobuje, že človek svoju najhlbšiu ľudskú totožnosť spája s príslušnosťou k národu a že svoju prácu chápe aj ako zveľaďovanie spoločného dobra vytvoreného spolu so svojimi krajanmi a pritom si uvedomuje, že touto cestou práca slúži na rozmnožovanie bohatstva celej ľudskej rodiny, všetkých ľudí žijúcich na svete.“

Dnes zohráva ľudská práca stále dôležitejšiu úlohu ako produktívny faktor duchovného a materiálneho bohatstva. Práca jednoduchého človeka sa prirodzeným spôsobom splieta s prácou iných. Pracovať dnes znamená pracovať s druhými a pracovať pre druhých. „Práca je tým plodnejšia a produktívnejšia, čím je človek schopnejší poznať produktívnu silu zeme a uznávať ozajstné potreby druhého človeka, pre ktorého pracuje.“

Napriek tomu stále pretrváva nebezpečenstvo považovať ľudskú prácu za tovar svojho druhu, „s človekom sa zaobchádza ako s výrobným nástrojom, zatiaľ čo s ním – s ním jediným – bez ohľadu na to, akú prácu vykonáva, sa má zaobchádzať ako s tvorivým subjektom a jej pravým strojcom a tvorcom.“  Človek nie je redukovateľný na samu hmotu, ale je jej pánom, lebo nosí v sebe prvotiny Ducha (Porov. Rim 8,23) prejavujúce sa v poznaní – vzťahu k pravde a v slobode, čiže v konaní. „V tomto zmysle možno prijať svojrázny prvok pravdy obsiahnutý v tvrdení, že práca vytvára človeka. Áno, vytvára, ale preto, že je to práca – čiže konanie, praxis, práve človeka.“

Vytváranie, rozvoj človeka sa však nemôže chápať výlučne v ekonomickom zmysle, ale treba mať pred očami celého človeka. Spoločná práca má pozdvihnúť dôstojnosť každého jednotlivca i jeho schopnosť odpovedať vlastnému povolaniu a v ňom obsiahnutej výzve Boha.  Ľudská osoba potrebuje spoločenský život. Ten nie je pre človeka niečím pridaným, ale je to požiadavka jeho prirodzenosti. Človek rozvíja svoje schopnosti stykom s inými, vzájomným poskytovaním služieb a dialógom s bratmi a sestrami, tak odpovedá na svoje povolanie.

Technický pokrok a rozvoj súčasnej civilizácie si vyžadujú adekvátne morálne postoje. Krízy rozmanitého druhu ukazujú, že ich vývoj zaostáva za technickým vývojom. Každý z nás je postavený pred otázku, ktorá sa dotýka cieľa a zmyslu, či „takýto pokrok, ktorého pôvodcom a podporovateľom je človek, robí ľudský život v každom ohľade ľudskejším a dôstojnejším človeka? ... Stáva sa človek ako taký v rámci tohto pokroku naozaj lepším, duchovne zrelším, uvedomuje si plnšie svoju ľudskú dôstojnosť, je zodpovednejší, otvorenejší voči druhým, najmä núdznym a slabým, je ochotnejší preukazovať a poskytovať pomoc všetkým?“