KKC 1987-2029

Milosť a ospravodlivenie

Ospravodlivenie (ospravedlnenie) človeka sa v kresťanskom jazyku chápe ako prijatie Božej spravodlivosti za svoju, čo má za účinok milosť odpustenia hriechov. Ide tu o Božie spásne konanie na jednotlivom človeku spôsobené skrze Ježiša Krista v Duchu Svätom, ktoré dáva z milosti a skrze vieru oslobodenie od hriechov a vnútornú obnovu. V teologickej výpovedi o ospravodlivení je potrebné si uvedomiť tri dôležité aspekty:

1. Ospravodlivenie ako slobodný spásny Boží čin pre dobro človeka. Predstavme si takúto situáciu: V starovekom Ríme istý človek spáchal ťažký zločin. Odsúdia ho na smrť, pretože podľa rímskeho práva je tento zločin považovaný za „hrdelný“. Čo urobí tento človek? Ide za samotným cisárom, hodí sa pred neho na zem a prosí o milosť. A čo urobí cisár? Aj keď má plné právo konať podľa rímskych zákonov a je podľa práva oprávnený ho poslať na smrť, cisár to neurobí, zmiluje sa a dá mu milosť, čiže druhú šancu. To isté robí Boh, keď nám odpúšťa naše hriechy a prepožičiava nám svoju vlastnú spravodlivosť, aj keď má plné právo nás odsúdiť a nechať v našej hriešnosti. A to odpustenie hriechov nie je nič iné ako Božie slobodné rozhodnutie dať človeku znova a znova „druhú šancu“.

Povedané jednoduchšie: nie sú nám odpustené hriechy vďaka našim výkonom či zásluhám, ale vďaka jedinečnej a neopakovateľnej obete Ježiša Krista a jeho disponibilite zachrániť od hriechu ľudstvo ako celok a zároveň každého jednotlivého človeka. Kristus v najväčšej dráme ľudských dejín, ktorá vyvrcholila v  tragike Veľkého piatku, vypovedá, že láska je silnejšia než smrť. On, vtelené Božie Slovo, ktorý je sám bez hriechu, chce solidarizovať s každým človekom, ktorý trpí pod tiažou svojej bytostnej nedokonalosti. Ospravedlnenie je teda odpustením, ktoré prebieha zásluhou Božieho slobodného rozhodnutia spasiť človeka a oddeľuje človeka od hriechu. Je iniciatívou Boha a jeho milosrdenstva, ktorý človeku navrhuje odpustenie (KKC 1990).

2. Ospravodivenie človeka je prijatie Božej spravodlivosti skrze vieru v Ježiša Krista. Aj keď Ježišova obeta na kríži je jedinečná, dokonalá a definitívna a Božia spásonosná vôľa je spasiť všetkých ľudí, je potrebné, aby človek slobodne uveril, že v Kristovi sú mu odpustené všetky hriechy. Iba vo viere, že Ježiš je „Boží baránok, ktorý sníma hriechy sveta“ môže človek prijať „Ježišovu vec za svoju“. Viera je totiž cesta a spôsob nasledovania Krista a to nie len nasledovania do Kafarnauma či Jericha, ale hlavne do Jeruzalema, do Getsemani a na Golgotu. Boh nám v tomto nasledovaní dáva možnosť participovať na Ježišovej spravodlivosti, byť svätý ako On.

3. Ospravodlivenie je pôsobenie Ducha Svätého v živote človeka skrze milosť. Božie dielo spásy sa v dejinách aktualizuje skrze milosť danú človekovi vo viere. Človek odpovedá na Božiu ponuku byť spravodlivý ako On tak, že uverí v jeho lásku, to znamená, že bude konať dobré skutky. Preto je mylné tvrdiť, že iba viera sama ospravedlňuje, pretože ospravodlivenie sa dovršuje v skutkoch činorodej lásky (Jak 2,14-26). V Duchu Svätom sa človek posväcuje a toto posväcovanie musí byť autentické v jeho živote, keď nezištne pomáha najmä tým, ktorí to potrebujú. L. N. Tolstoj v jednej zo svojich poviedok hovorí o starej žene, ktorej sa vo sne zjavil Boh a povedal jej, že ju zajtra príde navštíviť. Žena ráno vstala, začala zametať a upratovať, aby mohla prijať vzácnu návštevu. Medzitým prišla susedka, ktorá potrebovala trochu soli, aby dochutila svojim malým deťom obed. Žena ju ale odbila s tým, že na ňu momentálne nemá čas. O chvíľu zaklopal na dvere bezdomovec, ktorý ju poprosil o kúsok chleba. Ani nedohovoril a ona ho vyhnala s odôvodnením, že čaká vzácnu návštevu a že nech ju s takými malichernosťami neotravuje. Následne prišiel za ňou malý chudobný predavač gombíkov, ktorý chcel, aby si od neho zakúpila niečo z jeho tovaru. Aj toho odbila a veľmi sa nehnevala, že ju v takýto pre ňu výnimočný deň stále niekto otravuje. Nakoniec prišiel večer a žena s neskrývaným sklamaním, že ju Boh neprišiel navštíviť, si ľahla do postele a zaspala. Vo sne sa jej zjavil Boh, ktorý jej povedal: „Dnes som ťa tri razy navštívil s ty si ma ani raz neprijala...“. Pôsobenie Ducha Svätého, ktorého vo viere prijímame a ktorý nám dáva milosť posväcovať sa, koná v nás dielo svojej lásky vtedy, keď sa identifikujeme s núdznymi a solidarizujeme s ich utrpením skrze skutky činorodej lásky.

Milosť je priazeň, pomoc či iniciatíva zo strany Boha, aby sme v živote naozaj považovali Ježiša Krista za nášho jediného Pána a Spasiteľa a boli pre druhých „svetlom sveta“. Je to ponuka a Božia iniciatíva byť povolaný k účasti na nadprirodzenom živote v Božej Trojici. Ako ale zosúladiť skutočnosť ľudskej slobody s touto Božou ponukou posväcovať človeka? Božia iniciatíva v diele milosti vyvoláva slobodnú odpoveď človeka. Milosť oslovuje ľudskú slobodu, zdokonaľuje ju a podnecuje ju, aby s ňou spolupracovala (porov. KKC 2022). Znamená to, že milosť slobodnú voľbu človeka predpokladá a neobchádza ju a zároveň ju očisťuje a uzdravuje. Tradičná katolícka náuka rozdeľuje milosť na posväcujúcu a pomáhajúcu. Posväcujúca milosť je nezaslúženým darom Boha, ktorý nás posväcuje tým, že nás zbavuje hriechu a dáva nám možnosť žiť v Božej trojičnej láske. Pomáhajúca alebo aktuálna milosť je prejavom Božej pomoci v konkrétnych situáciách, či už ide o začiatok obrátenia alebo počas celého života kresťana (porov. KKC 2000). Akúkoľvek zásluhu na tomto diele posväcovania nutne musíme pripočítať slobodnej Božej iniciatívy, ktorá pôsobí ako ponuka, až potom spolupráci človeka. Zásluha teda patrí Bohu (KKC 2025). Kristova láska je v nás prameňom všetkých našich zásluh pred Bohom. Keďže nás pri konaní dobra motivuje láska k blížnemu, v Kristovi dosahuje nadprirodzený charakter a v dôsledku toho aj záslužnosť pred Bohom a ľuďmi. Avšak vždy sú zásluhy čírou milosťou.

Aj kresťanská svätosť je dielom milosti. Svätí totiž neboli ľudia, ktorí nepadli do hriechu, ale boli to ľudia, ktorí vždy v takejto situácii dokázali vstať, chytiť sa Božej ruky a tak využili „druhú šancu“, ktorú im dal Boh. Boli autentickí Kristovi učeníci vo chvíľach, kedy konali podľa vlastného svedomia, aj keď všeobecná mienka určovala niečo iné. Neboli bezhriešni, ale mali schopnosť nezhrešiť v dôležitých rozhodnutiach. Zároveň boli pre svoje okolie vzorom ľudskosti, ktorý dal ľuďom iskierku nádeje v časoch nepokoja a totánej beznádeje (sv. Maximilián Kolbe, sv. matka Tereza). Boli Božou milosťou a požehnaním pre celý svet, pre všetkých ľudí dobrej vôle.