KKC 2142-2195

Miluj Boha nadovšetko a blížneho ako seba samého. Toto je hlavné prikázanie, ktoré zastrešuje celé Desatoro.

Hlavné prikázanie môžeme rozdeliť na dve časti a tie aplikovať na dve kamenné tabule Dekalógu.

Prvou časťou hlavného prikázania je: Miluj Boha nadovšetko. Tou druhou je: Miluj blížneho ako seba samého.

K prvej časti hlavného prikázania prináleží prvá kamenná tabuľa, kde sa hovorí aký máme mať správny vzťah k Bohu. To sú prvé tri prikázania Desatora, kde v prvom sa hovorí, že Boh má byť na prvom mieste v našom živote- Ja som Pán tvoj Boh; nebudeš mať iných bohov okrem mňa, ktorým by si sa klaňal. Od tohto prikázania sa odvíja pokojný a radostný život človeka, lebo keď je Boh na prvom mieste, všetko slúži človeku.

Ak je nejaký človek v mojom živote na poprednom mieste, tak sa usilujem mať ho v úcte, vážiť si ho a nedovolím, aby sa na jeho adresu hovorilo niečo zlé. A v prípade, že sa jeho meno spája s niečím zlým, som schopný doslova ochotný sa ho zastať, viem vyzdvihnúť jeho pozitívne vlastnosti a schopnosti. Cez vytvorenie hodnotného vzťahu sa o tom človeku snažím dozvedieť čo najviac a usilujem sa z lásky a úcty k nemu rešpektovať všetko, čo učí, čomu on sám verí a čo aj sám uskutočňuje.

Podobne je potrebné konať aj v súvislosti s Bohom a Jeho menom. Tam, kde je Boh na prvom mieste v mojom živote sa s úctou vyjadrujem na Jeho adresu, Jeho meno spomínam s vedomím Jeho posvätnosti (por. KKC 2144), som ochotný svedčiť o Pánovom mene (por. KKC 2145) a Jeho veľkých činoch, ktoré sa diali a aj dnes dejú medzi ľuďmi. Zároveň sa usilujeme žiť podľa Božích prikázaní, lebo Božie prikázania majú svoj pôvod v samotnej podstate Boha. V neposlednom rade sme si vedomí, že sa nebudeme bez potreby odvolávať na Božie meno a brať si ho za svedka toho, čo tvrdíme, lebo prísaha zaväzuje Pánovo meno (por. KKC 2150). To je druhé prikázanie, ktoré hovorí o úcte k Božiemu menu: Nevezmeš Božie meno nadarmo. Táto úcta pochádza z čnosti nábožnosti a osobitne určuje náš spôsob používania slova o svätých veciach (por. KKC 2142).

V tejto súvislosti však nesmieme zabudnúť ani na svoje vlastné meno, ktoré sme dostali pri krste. „Sviatosť krstu sa udeľuje v mene Otca i Syna i Ducha Svätého (Mt 28,19). Pri krste Pánovo meno posväcuje človeka a kresťan dostáva svoje meno v Cirkvi. Môže to byť meno niektorého svätca, , čiže učeníka, ktorý žil životom príkladnej vernosti voči svojmu Pánovi.“ (KKC 2156) Tu si každý jeden z nás potrebuje naplno uvedomiť osobnú zodpovednosť za svoj život, ktorý sa má od krstu jednoznačne uberať k Bohu a životu podľa Jeho prikázaní. K tomu nám výdatným spôsobom svojim orodovaním a príhovorom u Boha pomáha náš patrón, ktorého meno nosíme. Preto je dobré, keď pri krste pre svoje dieťa vyberieme meno niektorého zo svätcov (por. KKC 2156).

Ak je Boh na prvom mieste v mojom živote, snažím sa mať v úcte Jeho meno a usilujem si nájsť čas a priestor, aby som sa o Bohu čo najviac dozvedel. Aj na to Boh pamätal. Dal nám siedmy deň, ktorý v kresťanskej tradícii pripadá na nedeľu. Je to čas odpočinku a osobného poznávania Trojjediného Boha v Božom Slove a Eucharistii: Spomeň, aby si deň sviatočný svätil. Len pri sv. omši sa nám Boh dáva v plnosti, keď jeho účinkovanie môžeme poznávať zo sv. písma v dejinách spásy vyvoleného národa a pôsobenia Jeho Syna Ježiša Krista, ktorý sa nám nechal do konca vekov prítomný v Oltárnej Sviatosti.

Siedmy deň má svoj pôvod už pri stvorení sveta a človeka. „Spomeň si na sobotný deň, aby si ho zasvätil. Šesť dní budeš pracovať a tvoriť svoje diela, siedmy deň je však sobota Pána, tvojho Boha. Vtedy nebudeš konať nijakú prácu“ (Ex 20, 8-10)

Židovský národ svätil sobotu ako deň Pána. Schádzali sa v synagógach, aby tam čítali z kníh Zákona a pripomínali si slávne činy Pána, ktoré konal v dejinách spásy vyvoleného národa. Táto skutočnosť bola pre nich posilou a uistením, že Boh je stále s nimi. Zároveň sa tu posilňovalo osobné spoločenstvo s jediným Bohom. Tento deň bol zároveň dňom odpočinku od akejkoľvek práce. To bolo slávenie starozákonného ľudu.

Novozákonný ľud začína sláviť nedeľu ako deň Pána, lebo to je deň, kedy Ježiš vstal z mŕtvych. „Ježiš vstal z mŕtvych prvého dňa v týždni...“ (KKC 2174) Kresťania sa v tento deň schádzajú na slávení Eucharistie ako pamiatky na Kristovu obetu na kríži. Eucharistické spoločenstvo v nedeľu sa stáva pre kresťana povinnosťou, aby sa prehlboval jeho osobný vzťah zo Zmŕtvychvstalým. Zároveň je to aj deň odpočinku od práce. „Ako Boh v siedmy deň odpočíval od všetkých diel, aj ľudský život má svoj rytmus práce a odpočinku. Ustanovenie Pánovho dňa (nedele) prispieva k tomu, aby všetci mali dostatočný odpočinok a voľný čas, ktorý by im umožnil pestovať rodinný, kultúrny, spoločenský a náboženský život.“

(KKC 2184) Takto Boh pamätal na upevnenie a prehĺbenie vzťahu s ním, ale aj medzi ľuďmi navzájom, lebo človek celý svoj život prežíva vo vzťahoch. Svedčí o tom aj hlavné prikázanie „Miluj Boha nadovšetko a blížneho ako seba samého“, ktoré v človeku pestuje vzťah k Bohu, k blížnym a k sebe samému. Ak Boh je nadovšetko v živote človeka, všetko slúži človeku.

npor. Mgr. Marcel Senderák, kaplán HaZZ