KKC 2196-2257

4. Božie prikázanie je jedno z prvých prikázaní, ktoré pojednávajú o vzájomných medziľudských vzťahoch. Medziľudské vzťahy vo všeobecnosti sa majú riadiť naj dôležitejším prikázaním, ktoré potvrdil i Ježiš Kristus, a to je zákon lásky „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého.“ Naplnením tohto najdôležitejšieho prikázania, ktoré nás privádza k Božiemu kráľovstvu, nie je však vôbec ľahké. Mýty o tom, čo je láska, sú rozličné. Hlavne v dnešnom svete, v ktorom vládne informačná vojna, ktorá má za cieľ urobiť zmätok v živote človeka i v tejto oblasti, naozaj nie je jednoduché. Takže hneď v úvode tohto prikázania skôr, ako by sme ho začali rozoberať, je nutné, aby sme si položili otázku, čo je láska. Zvyčajne si pletú ľudia lásku so zamilovanosťou, ktorá je slepá, ale láska slepá určite nie je. Boh je láska a neviem si predstaviť, že ten, kto stvoril oči, by bol sám slepý. Zároveň, ak si chceme poctivo odpovedať na otázku, čo je láska, nemôžeme sa to učiť z rozličných telenoviel, či z Modrého z neba, alebo románov od Rosamunde Pilcherovej, ale tak, ako keď chceme kvalitne variť, siahneme po kvalitnej kuchárskej knihe a tak isto aj v tomto prípade by sme sa mali obrátiť na toho povolanejšieho, ktorým je pre mňa osobne Ježiš Kristus. Vychádzajúc z jeho života, jeho postojov, učenia, správania môžeme si všimnúť, že láska má svoje vlastnosti, ktoré si môžeme zadefinovať. Prvou je, že nerobí rozdiely, druhou je, že keď dáva, nič neočakáva, treťou je, že nie je si seba samej vedomá a štvrtou, že je slobodná.  Ak by sa v rodinách ako v spoločenstve domácej cirkvi týmito pravidlami riadili, nevidím problém v tom, aby tam vládla vzájomná úcta, teda úcta rodičov k deťom a detí k rodičom. A nemôže tam robiť ani žiaden problém medzigeneračná komunikácia. Uplatniť však zákon lásky je skutočne problém. Preto, lebo my sme vychovávaní od malička  v rodinách i v spoločnosti k tomu, aby sme si zamieňali hodnotné veci za brak. A to i napriek tomu, že sme viac-menej dobre informovaní o tom, ako znie štvrté Božie prikázanie. V každej rodine by malo byť jasné, kto má aké postavenie, akú má pozíciu, ktorú si sám neurčil, ale bola mu daná. Je vcelku prirodzené a normálne, že rodina funguje ako spoločenstvo rodičov a detí. Úloha rodičov je, aby pomohli svojim deťom k naplneniu ich života, aby našli svoj cieľ, životný cieľ a v neposlednom rade, aby odovzdali poznanie Boha. Toto prikázanie sa výslovne obracia na deti v ich vzťahu k otcovi a matke, lebo tento vzťah je najuniverzálnejší. Zároveň sa dotýka aj všetkých ostatných vzťahov v rodine. Žiada, aby sme preukazovali úctu, lásku a vďačnosť starým rodičom a predkom, ale dokonca sa vzťahuje aj na úctu voči učiteľom, zamestnávateľom atď.

Všetci v rodine majú rovnakú dôstojnosť, ale aj zodpovednosť, práva a povinnosti pre dobro všetkých. Rodina je základom každej spoločnosti. Je ideálne a dobré, ak sa v rodine pestuje každodenná spoločná modlitba a čítanie Božieho slova, ktoré posilňuje lásku v nej. Rodina má žiť tak, aby sa jej členovia naučili starať sa o mladých i starých, o choré a telesne i mentálne postihnuté osoby. Zároveň aj spoločnosť má podporovať a chrániť primeranými opatreniami úlohu, ktorú rodina v spoločnosti má. 

Členovia rodiny majú aj svoje povinnosti. Povinnosťou detí je, aby si ctili rodičov, ktorá spočíva vo vďačnosti voči tým, ktorí ich priviedli na svet. Prejavuje sa to nepopulárnym slovíčkom, ale inak sa to vyjadriť nedá, a to je poslušnosť. 4. prikázanie pripomína deťom, ktoré dospeli, ich zodpovednosť voči rodičom. Podľa svojich možností majú pociťovať hmotnú a morálnu povinnosť v rokoch staroby alebo choroby. Povinnosťou rodičov je dbať o mravnú výchovu a duchovnú formáciu svojich detí. Rodičia sa majú pozerať na svoje deti nie ako na vlastný majetok, ale ako na ľudské bytosti, ktoré im Boh zveril do opatery. Rodičia sú v prvom rade zodpovední za výchovu svojich detí. Táto zodpovednosť sa prejavuje v tom, že sú sami dobrým príkladom, že v rodine nevládne farizejstvo, ale priama pravdivá reč, odpustenie, úcta, vernosť a nezištná služba. Rodičia majú učiť hodnotám v živote, aby si deti nezamieňali nepodstatné veci za podstatné, hodnotné za bezcenné. Týmto svojím dobrým príkladom majú evanjelizovať svoje deti a už od prvých rokov svojho života ich majú uvádzať do života viery. Oni sú prvými hlásateľmi pre svoje deti. Majú ich zapájať do života Cirkvi. Túto výchovu treba začať už od detstva, najútlejšieho veku.  Odpustenie je veľmi dôležitým prvkom rodinného života.

Toto všetko má viesť k tomu, aby keď deti dospejú, to znamená, keď dorastú do ľudskej a duchovnej zrelosti a nezávislosti, aby sa dokázali začleniť do rodiny Božieho kráľovstva.

4. Božie prikázanie zároveň hovorí o predstaviteľoch moci v občianskej spoločnosti. Každá spoločnosť má svojich predstaviteľov moci. Opäť je to celkom prirodzené. Majú byť morálne zdatní, aby vykonávanie moci nezneužívali pre svoje vlastné ciele a obohatenie na úkor druhých, ale aby napomáhali k dôstojnosti života všetkých, za ktorých sú zodpovední. Majú mať zmysel pre spravodlivosť, svornosť a pokoj. Tí, čo sú zase podriadení občianskej či politickej moci, majú považovať svojich nadriadených za tých, ktorí tam nie sú náhodou, ale z vôle Božej, či skôr niekedy z dopustenia Božieho. Odboj proti útlaku politickej moci, prichádza do úvahy iba v piatich prípadoch: keď sa porušujú základné ľudské práva, keď sa vyčerpali všetky ostatné prostriedky, ak to nebude horšie ako predtým, keď je nádej na úspech a keď nie je možné predvídať lepšie riešenie.

Cirkev nie je spojená s politickou mocou, ale zároveň má svoje poslanie v spoločnosti, ktorú by mala politická moc rešpektovať. Poslaním cirkvi v spoločnosti je minimálne v hlásaní a podpore k morálnym zásadám.

V 4. Božom prikázaní to nie je priamo tak napísané, ale napriek tomu by som to spomenul. To, že si deti majú vážiť a ctiť svojich rodičov, ako aj predkov, je jasné. Je zrozumiteľné aj to, že aj občan si má vážiť a ctiť svojich občianskych predstaviteľov, ale zároveň by som veľmi vážne pripomenul, že aj rodičia aj občianski predstavitelia spoločnosti sa majú tak správať, aby si ich deti a občania mali za čo vážiť, teda, aby sa správali ctihodne.

V úvode som začal s prikázaním lásky a s tým by som aj skončil. Ak by sme sa snažili vo svojom živote, každý vo svojom postavení a pozícii uplatniť nie paškvil lásky, ale to, čo v skutočnosti láskou je, v dodržaní 4. Božieho prikázanie by nikto nemal ten najmenší problém.