KKC 2258-2330

Nezabiješ

Katechizmus Katolíckej Cirkvi v článku 2258 uvádza vyjadrenie inštrukcie Donum vitae o hodnote ľudského života a jeho osobitného vzťahu k Stvoriteľovi. Kto je Pán nad životom a smrťou. „Ľudský život je posvätný, pretože už od svojho začiatku vyžaduje stvoriteľské pôsobenie Boha a navždy zostáva v osobitnom vzťahu k Stvoriteľovi, svojmu jedinému cieľu. Jedine Boh je Pánom života od jeho začiatku až do jeho konca: nikto a za nijakých okolností si nemôže nárokovať právo priamo zničiť nevinnú ľudskú bytosť.“  Ježiš tomuto prikázaniu dáva širší rozmer a hovorí aj o nenávisti a hneve, čiže zlobe človeka, ktorá zabíja ľudský základný princíp lásky, ktorý vložil pri stvorení Boh do človeka. Hnev bol zárodkom pri bratovražde v príbehu Kaina a Ábela.

„Počuli ste, že otcom bolo povedané: ,Nezabiješ!‘ Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá“ (Mt 5, 21-22).

Ak sa chceme hlbšie zamýšľať nad týmto prikázaním, je potrebné hľadať súvislosti, ktoré nám pomôžu odhaliť obsah  prikázania „ Nezabiješ“.

Základné body, ktoré sa dotýkajú ľudského života sú obzvlášť citlivé na nedostatok lásky v celých dejinách ľudstva.  Katechizmus Katolíckej Cirkvi vysvetľuje všetky základné princípy nedotknuteľnosti ľudského života a ich zmysel. V troch nosných bodoch : Rešpektovanie ľudkého života, rešpektovanie dôstojnosti človeka a zachovania mieru.

V prvom bode sa dotýka vlastnej obrany života, čo je doť častá diskusia v policajných zložkách. Je dovolené zabiť iného človeka alebo nie? Odpoveď nájdeme v KKC v bode 2264  „Láska k sebe samému je základným princípom morálnosti. Je teda oprávnené presadzovať rešpektovanie vlastného práva na život. Kto bráni svoj život, nie je vinný z vraždy, hoci je nútený zasadiť útočníkovi smrteľný úder.

„Ak niekto pri obrane svojho života používa väčšie násilie, ako je potrebné, je to nedovolené. Ak však umiernene odráža násilie, obrana je dovolená… A nie je potrebné na spásu, aby sa človek zriekol umiernenej obrany preto, aby sa vyhol zabitiu druhého; lebo človek je povinný viac sa starať o svoj život ako o cudzí.“ Kedy je vlastne dovolené brániť záujmy seba alebo iného aj zabitím? Na túto otázku nájdeme odpoveď v KKC v bode 2265 a 2266 „Oprávnená obrana môže byť nielen právom, ale aj vážnou povinnosťou pre toho, kto je zodpovedný za život iných. Obrana spoločného dobra vyžaduje zneškodnenie nespravodlivého útočníka. Z toho dôvodu majú právoplatní predstavitelia moci právo použiť zbrane, aby odrazili útočníkov na občiansku spoločnosť, ktorá je zverená ich zodpovednosti.

 Úsilie štátu zabrániť šíreniu takých správaní, ktoré poškodzujú práva človeka a základné pravidlá občianskeho spolunažívania, zodpovedá požiadavke ochrany spoločného dobra. Právoplatná verejná moc má právo a povinnosť uložiť tresty primerané závažnosti zločinu. Trest má predovšetkým za cieľ napraviť neporiadok spôsobený previnením. Keď ho vinník prijme dobrovoľne, trest nadobúda hodnotu odpykania. Okrem obrany verejného poriadku a ochrany bezpečnosti osôb má trest aj liečebný cieľ; nakoľko je možné, má prispieť k náprave vinníka.“ V tomto bode u je dnotlivca by zabitie nemalo liečebný charakter, ale vo vojne pri spravodlivej obrane áno. Ak však na obranu a na ochranu bezpečnosti osôb pred útočníkom stačia nekrvavé prostriedky, verejná moc má použiť iba tie, lebo lepšie zodpovedajú konkrétnym podmienkam spoločného dobra a sú vo večšej zhode s ľudskou dôstojnosťou.

Úmyselná vražda nie je nikdy ospravedlniteľná. Rozdiel medzi zabitím a vraždou je v úmysle. „Piate prikázanie zakazuje ako ťažko hriešnu priamu a úmyselnú vraždu. Vrah a tí, ktorí úmyselne na vražde spolupracujú, páchajú hriech volajúci  do neba.

Vražda novonarodeného dieťaťa, bratovražda, vražda rodiča, manžela alebo manželky sú osobitne ťažké zločiny, pretože trhajú prirodzené zväzky.“ KKC 2268 „ Nijakú vraždu nie je možné ospravedlniť, ani keby ju prikazovala verejná moc.

Piate prikázanie zakazuje robiť niečo s úmyslom nepriamo spôsobiť smrť nejakej osoby. Morálny zákon zakazuje vystaviť niekoho bez závažného dôvodu nebezpečenstvu smrti, ako aj odmietnuť pomoc osobe, ktorá je v nebezpečenstve.

Ak ľudská spoločnosť nečinne prijíma smrtiaci hlad a neusiluje sa mu čeliť je to pohoršujúca nespravodlivosť a ťažké previnenie. Obchodníci, ktorí svojimi úžerníckymi a obchodníckymi praktikami vyvolávajú hlad a smrť svojich blížnych, nepriamo páchajú vraždu, za ktorú sú zodpovední“. Za neúmyselnú vraždu nie je človek morálne zodpovedný. „ Ale človek nemôže byť ospravedlnený od ťažkého previnenia, ak bez primeraných dôvodov konal tak, že spôsobil smrť, hoci nemal úmysel ju zapríčiniť.

Potrat je dnes v liberálnej spoločnosti braný ako niečo legálne a morálne nezávadné.“KKC 2269. Človek sa nechce zamýšľať nad týmto bodom života, pretože by nutne dospel k záveru že to nie prerušenie tehotenstva, ale jeho ukončenie čiže vražda. V niektorých štátoch USA je dovolený potrat do ukončeného tretieho trimestra, čiže do konca tehotenstva deviateho mesiaca. KKC v bode 2270 uvádza „Ľudský život treba absolútne rešpektovať a chrániť už od chvíle počatia. Ľudskej bytosti už od prvej chvíle jej jestvovania treba priznať práva osoby, medzi ktorými je nedotknuteľné právo každej nevinnej bytosti na život.“ 

„Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa, skôr, než si vyšiel z lona, posvätil som ťa“ (Jer 1,5)

Ďalej v bode 2271 sa hovorí, že Cirkev od začiatku učila že každý vyvolaný potrat je morálne zlo. Toto učenie sa nezmenilo. Ostáva nemenné. „Priamy potrat, to znamená chcený ako cieľ alebo ako prostriedok, závažne protirečí morálnemu zákonu.“

„Nezabiješ zárodok potratom ani neusmrtíš novonarodené dieťa.“ Druhý Vatikánsky Koncil v konšt. Gaudium et spes 51. uvádza  „Boh… Pán života, zveril ľuďom vznešenú úlohu chrániť život, čo sa má uskutočňovať spôsobom dôstojným človeka. Život treba teda chrániť s najväčšou starostlivosťou už od počatia; potrat a vražda novonarodeného dieťaťa sú ohavnými zločinmi.“

Ďalšou pertraktovanou otázkou je eutanázia. Máme veľa literatúry, ktorá uvádza dôvody prečo dovoliť predčasné ukončenie trápenia telesne či mentálne postihnutého človeka. Iba Boh Stvoriteľ všetkého dáva živit a iba on má právo o jeho ukončení rozhodnúť. KKc bod 2276 a 2278 „Tí, ktorých životná sila sa zmenšila alebo oslabla, vyžadujú si osobitnú úctu. Choré alebo telesne či mentálne postihnuté osoby treba podporovať, aby mohli, pokiaľ je to možné, viesť normálny život. „ Priama eutanázia – nech by na ňu boli akékoľvek dôvody a použili sa akékoľvek prostriedky – spočíva v usmrtení telesne alebo mentálne postihnutých, chorých alebo umierajúcich. Je morálne neprijateľná.

Takisto aj konanie alebo zanedbanie, ktoré samo osebe alebo zámerne zapríčiňuje smrť s cieľom skončiť bolesť, je vraždou, ktorá je v závažnom rozpore s dôstojnosťou ľudskej osoby a s úctou k živému Bohu, jej Stvoriteľovi. Omyl v úsudku, do ktorého možno s dobrým úmyslom upadnúť, nemení povahu tohto vražedného činu, ktorý treba vždy odsúdiť a vylúčiť.“

Samovražda je ďaľšou témou, ktorá má vysvetlenie v KKC v bodoch 2280 až 2283. „Každý je za svoj život zodpovedný pred Bohom, ktorý mu ho dal. Boh zostáva zvrchovaným Pánom života. Sme povinní prijímať život s vďačnosťou a chrániť ho na Božiu česť a spásu svojej duše. My sme správcami, nie vlastníkmi života, ktorý nám Boh zveril. Nemôžeme s ním voľne nakladať.

Samovražda protirečí prirodzenej náklonnosti človeka zachovať si a udržiavať svoj život. Je v závažnom rozpore s pravou láskou k sebe samému. Zároveň uráža lásku k blížnemu, lebo neprávom pretína putá solidarity s rodinným a národným spoločenstvom a s ľudskou spoločnosťou, voči ktorým máme záväzky. Samovražda protirečí aj láske k živému Bohu. Úmyselná spolupráca na samovražde je v rozpore s morálnym zákonom.

Ťažké psychické poruchy, úzkosť alebo veľký strach pred nejakou životnou skúškou, utrpením alebo mučením môžu zmenšiť zodpovednosť samovraha.“

Boh dal človeku slobodnú vôľu, aby ju využíval na budovanie dobra a lásky a aby ju využíval v súlade s jeho vôľou.