KKC 232-267

Boh – Otec a Syn a a Duch Svätý.

Týmto stojíme asi pred najzložitejšou časťou a najhlbším tajomstvom kresťanstva – viera v trojjediného Boha. Odporcovia a kritici kresťanstva tvrdia že táto náuka je iba výsledkom rôznych špekulácii mníchov a teológov, ktorí sa odcudzili tomuto svetu. Podľa týchto odporcov je táto trojičná náuka nesúca pre kresťanský život a prostú priamu vieru.

Tento článok viery nemá svoj pôvod v špekuláciách, vyrástol skôr zo skúsenosti s Ježišom Kristom a s jeho Duchom, pôsobiacim i naďalej v Cirkvi. Už rozkaz vzkrieseného Krista krstiť poukazuje na zjavenie trojjediného Boha: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna  i Ducha Svätého“ (Mt 28,19).

Krstom sa človek stáva účastným na živote  a spoločenstve s Bohom. Tak úzko sa spojí so Synom Božím, že sa, naplnený jeho Duchom, stane dieťaťom Boha Otca. Preto apoštol Pavol zahrňuje tajomstvo trojjediného Boha do žehnania a prosby o milosť. Poznáme to ako vstupný pozdrav pri slávení Eucharistie: „Milosť nášho Pána Ježiša Krista a láska Boha Otca i spoločenstvo Ducha Svätého nech je s vami všetkými!“ (2 Kor 12,12).

Týmto sa naznačuje , že vyznávanie trojjediného Boha je súhrnom kresťanskej viery. Kresťanská existencia sa totiž dnes zakladá na krste <v mene Otca i Syna i Ducha Svätého>. Každé slávenie eucharistie, ktoré tvorí stredobod kresťanského a cirkevného života, sa začína a končí v mene trojjediného Boha.

Slovo Trojica sa v Biblii explicitne nevyskytuje, ale keď sledujeme Božie slová a jednanie, neustále na toto tajomstvo narážame. Dá sa s určitosťou povedať, že táto pravda viery nám iste nebola zjavená aby sme mali nad čím špekulovať, alebo dokonca aby sa nám viera komplikovala. Práve naopak, Boh sa k nám milostivo obrátil a chcel aby sme sa dozvedeli niečo o bohatstve jeho vnútorného života. Vo viere v tajomstvo Trojice sa ukazuje, či je človek ochotný počúvať od Boha samotného kto On je, alebo radšej dôveruje svojej ľudskej predstavivosti a chce prijať iba Boha, ktorého sám chápe.

Svedectvá Svätého písma v tomto ohľade sa postupne prehlbovali a rozvíjali s dlhých diskusiách prvých dvoch cirkevných koncilov v Nicei a v Carihrade. Na začiatku bolo potrebné zavrhnúť dve bludné učenia a to že – Syn a Duch sú podriadení Otcovi a jediný Boh sa prejavuje pod tromi rozličnými maskami ako Otec, Syn a Duch. Cirkev naproti tomu učila , že aký sa Boh zjavuje, taký aj je: Boh Otec, Syn a Duch. A predsa nie sú traja bohovia, ale jediný Boh v troch osobách.

Viera v trojjedinosť ma veľký ekumenický význam. Spája rímsko-katolícku cirkev s pravoslávnou cirkvou. Taktiež si ju ponechali aj reformované cirkvi. Ekumenická rada cirkví sa podľa základného štatútu chápe ako „spoločenstvo cirkví, ktoré vyznávajú podľa svedectva Svätého písma Pána Ježiša Krista za Boha a Spasiteľa, a preto sa spoločne usilujú o to, k čomu sú povolaní: k sláve Boha Otca, Syna a Ducha Svätého“. Obsah tohto ekumenického vyznania viery v trojjediného Boha možno najkratšie vyjadriť formou jeden Boh v troch osobách. V tomto vyznaní sa teda netvrdí , že jedna osoba = tri osoby, jeden Boh = traja bohovia, toto by bol nezmysel. Atanáziovské vyznanie viery, ktoré už podľa názvu zrejme pochádza od sv. Atanáza znie – „Vyznávame jedného Boha v Trojici a Trojicu v jednote bez miešania osôb a bez delenia podstaty“. Niečo podobné čítame v prefácii na sviatok sv. Trojice – „Lebo ty so svojím jednorodeným Synom a Duchom Svätým si jeden Boh, si jeden Pán, nie ako jediná osoba, ale ako Trojica osôb jedinej božskej podstaty.

Toto vyznanie trojjediného Boha je hlbokým tajomstvom, ktoré nijaký stvorený duch sám od seba nemôže ani spoznať ani pochopiť. Je to tajomstvo nepreskúmateľnej a prekypujúcej lásky: Boh nie je osamotenou bytosťou, ale Bohom, ktorý z hojnosti svojho bytia darúva a zveruje seba samého , Boh, ktorý žije v spoločenstve ako Otec, Syn a Duch, a preto môže vytvárať spoločenstvo a robiť na ňom účastným aj iných.

Takto sme teda od večnosti zahrnutí do tajomstva Božieho. Od večnosti má Boh miesto pre človeka. Vyznanie trojjediného Boha je napokon vysvetlením výroku „Boh je láska“ . Skutočnosť, že Boh je život a Láska, znamená jeho blaženosť a pre ľudí uprostred sveta smrti a nenávisti základ nádeje. Viera nám vyjavuje, že poslednou  a najhlbšou skutočnosťou je život a láska a že prostredníctvom Ježiša Krista v Duchu Svätom sme sa stali účastnými na tejto skutočnosti.