KKC 2514-2557

Premáhať zlo dobrom

Pozývam Vás ku krátkemu zamysleniu sa nad textom posledných dvoch prikázaní desatora. Spolu môžeme uvažovať aj nad tým, ako v našich životoch môžeme rozvinúť múdrosť, sila a milosť prichádzajúca k nám od Boha prostredníctvom jeho slov, ktoré nám dal v desatore.

Pripomeňme si najskôr texty deviateho a desiateho prikázania, ako nám ho podáva Božie slovo:

Deviate a desiate prikázanie: „Nebudeš žiadostivo túžiť po dome svojho blížneho. Nebudeš túžiť po manželke svojho blížneho, ani po jeho sluhovi, ani po slúžke, ani po volovi, ani po oslovi, ani po ničom, čo patrí tvojmu blížnemu.“ (Ex 20,17)

„Nebudeš túžiť po dome svojho blížneho ani po jeho poli, ani po jeho sluhovi, ani po jeho slúžke, ani po jeho volovi, ani po jeho oslovi, ani po ničom, čo mu patrí!“ (Dt 5,21)

Text desatora, ktorý podľa Starého zákona Boh sám vryl do kamenných tabúľ a odovzdal ho Mojžišovi na hore Sinaj sa nám v súčasnej dobe môže zdať príliš príkri a jeho vyjadrovanie nekorektné, nemení to však nič na jeho jasnosti, pravdivosti a v neposlednom rade nepriehľadnuteľnému záujmu Boha o človeka a o jeho dobro.

Keď sa zamýšľame nad slovami desatora, tak našou úlohou nie je bedákanie nad stavom sveta, v ktorom žijeme a konštatovanie, že to aj tak to inak nebude, ale skorej pozvanie ku kritickej analýze svojho života a aj stavu spoločnosti s cieľom pokúsiť sa o zmenu u seba, čím jediným môžeme zmeniť aj spoločnosť.

Čo pre nás vyplýva z obsahu deviateho a desiateho prikázania, ako nám ho predkladá Božie slovo? Pri pozornom čítaní zisťujeme, že texty prikázaní idú do hĺbky, že sa neobmedzujú iba na jednu skutočnosť, ale idú priamo k jadru veci, s ktorou je potrebné pracovať, aby človek mohol objaviť, čo mu bráni v lepšom a plnohodnotnejšom živote.

Deviate prikázanie podrobne rozoberá ľudskú žiadostivosť, ktorú neobmedzuje iba na sexuálne skutočnosti, ale na všetko ostatné, po čom človek túži iba preto, že to má ten druhý a preto sa mu to zdá lepšie, ako to jeho. Môžeme vidieť, že Božie slovo sa nebojí nazvať veci pravými menami, že nejde o nejaké bezduché moralizovanie, ale naozaj o závažný problém, ktorý je prítomný v našich životoch a v živote spoločnosti, ktorá si s ním nevie dať rady. Množstvo rozpadnutých rodín, detí, ktoré sú poznačené rozkolom medzi rodičmi na celý život, je veľmi smutným výsledkom, ktorý možno začína pri „nevinnom žúre“, kedy človek nechá priestor živočíšnym pudom, aby zabudol, odviazal sa, ale prekročí hranicu, ktorú už potom nie je možné vrátiť späť. Aký liek možno aplikovať na žiadostivosť, aby nespálila a neotrávila človeku celý život. Božie slovo nám ponúka ako liek úprimnú lásku. Lásku, ktorou je možné premáhať zlo žiadostivosti. Túto lásku možno hľadať na prvom mieste vo vzťahu s Bohom, ktorý nás nikdy neuzatvára do seba, ale má rozmer vzťahu k druhým ľuďom. Privilegovaným vzťahom je rodina prameniaca z lásky medzi mužom a ženou, v ktorej sa rodia deti, ako plod tejto lásky, ktorú nemožno obmedziť iba na sexuálny rozmer, ale ktorá v sebe zahŕňa hlbokú potrebu človeka po naplnení, po tom aby bol milovaný a prijatý, po tom aby mohol milovať a dávať. Nikto na zemi ešte nevynašiel lepší spôsob, ako môže byť človek šťastný, ako dobrovoľné sa oddanie službe lásky na celý život, vychádzajúce z lásky Boha k človeku.

Desiate prikázanie nám zasa hovorí o závisti. Ako je táto veľmi hlboko zakorenené v ľudskom srdci, ako veľmi ju vnímame v našej slovenskej spoločnosti, ako otravu, ktorá bráni v rozvíjaní sa rodinného, spoločenského, sociálneho života, ale aj ekonomického prostredia, v ktorom žijeme. Závisť, ktorá nechce priať tomu druhému jeho talent, šikovnosť, spokojnosť, radosť, rodinnú pohodu, spoločenský a ekonomický úspech, zožiera nielen závidiaceho človeka, ale je jedom, ktorý prináša do vzťahov nenávisť a do spoločnosti nepokoj a túžbu po uškodení. Keď človeka premôže závisť, tak nie je schopný sa tešiť z úspechu druhého, tento pre neho nie je vzorom k nasledovaniu, ale stáva sa objektom nenávisti a rozvíja sa v ňom túžba po tom, aby mu nejako ublížil, zabránil mu v úspechu, zničil jeho šťastie a spokojnosť. Pre tieto závažné skutočnosti sa objavuje závisť v desatore Božích prikázaní, ako výstraha pre človeka, aby sa ňou nenechal premôcť, lebo v konečnom dôsledku neuškodí iba druhým, ale predovšetkým samému sebe. Čo nám ponúka Božie slovo ako liek na závisť? Je to prajnosť. Máme sa cvičiť v tom, že doprajeme druhému úspech, tešíme sa z toho, že dobre rozvíja svoje talenty, ktoré dostal od Boha, nielen pre seba, ale pre službu druhým. Dokonca keď môžeme tak mu máme aj pomôcť v tom, aby sa mu lepšie darilo. Takýmto spôsob paradoxne rozvíjame aj seba, svoje talenty, lebo tieto sme dostali pre službu blížnym a len v tejto službe ich môžeme naplno využiť a prežívať uspokojenie z toho, že na tomto svete nie sme nadarmo, že máme svoje poslanie, ktoré pomáha druhým k plnohodnotnejšiemu životu. Je zaujímavé, že i mnohí ekonomickí teoretici, ktorí sa zaoberajú podstatou súčasnej ekonomickej krízy v západnom svete, prichádzajú na to, že spoločnosti, kde si ľudia menej závidia, kde doprajú druhým sa všetkým lepšie žije, spoločnosť je kultúrnejšia, spokojnejšia a ekonomicky vyspelejšia. Ako nám v tejto súvislosti môžu jasne znieť slová Ježiša Krista, ktorými zhrnul obsah celého desatora: „Miluj Boha a blížneho, ako seba samého.“ 

V roku 1150 výročia sv. Cyrila a Metoda, v roku Viery, vyhláseného pápežom Benediktom XVI., príležitosti, pri ktorých vzniklo aj toto zamyslenie, sa pre nás môžu stať povzbudením pre hlbšie pochopenie a prijatie Božieho slova, ktoré nám svätí vierozvestovia preložili do našej reči. Symbolické vyrytie Božích slov desatora do kamenných tabúľ ukazuje, že Boh si uvedomuje, že aplikovanie týchto hodnôt do života si bude vyžadovať veľké úsilie, ono však nemôže byť márne vtedy, keď namiesto kameňa ich vložíme do nášho srdca, kde môžu prinášať svoju bohatú úrodu.