KKC 2558-2597

Modlitba

Zvykne sa učiť axióma, že človek je tvor spoločenský. I keď každý v dnešnom hektickom svete hľadá aj miesto a čas na samotu, bez kontaktov s inými bývame ako bez života. Dobre si to môžeme všimnúť na ľuďoch, ktorí z nejakej príčiny nemôžu bez problémov vychádzať do spoločnosti ľudí a ktorí sa následne stávajú čudní a sami si to neraz aj uvedomujú.

Na to, aby sme mohli sa nazývať tvormi stvorenými pre život v spoločenstve, potrebujeme aj nejaký komunikačný kanál medzi nami a inými. Dnes sme schopní komunikovať pomocou množstva extrémne rýchlo sa rozvíjajúcich technických pomôcok, no napriek týmto komunikačným výhodám, málokto bez príčiny vynechá príjemné posedenie spojené s rozhovorom s niekým blízkym za – povedzme - mailovanie.  Osobné stretnutie ostáva napriek rozvoju komunikačných sietí stále tým najdôležitejším kanálom pre udržiavanie kontaktu s ľuďmi.

Boh je iný ako my, i kniha proroka Izaiáša píše, že naše a Božie myšlienky nie sú identické, no predsa ak nás to ťahá k Bohu, budeme chcieť s Bohom komunikovať. Človek počas celých dejín hľadá spôsob, ako napojiť svoj komunikačný kanál na Boha. Dejiny nám zanechávajú odkaz, že túžba po Bohu sa nedá vyničiť z ľudského pokolenia. Bolo mnoho pokusov, ako sa zbaviť Boha, no zvedavosť a neskôr prahnutie po tom, ktorý je Stvoriteľ všetkého, je ako malá rastlina, ktorá si vytvorí priestor pre život aj pod tlakom asfaltu, či betónu. Skutky apoštolov nám to pripomínajú, keď hovoria, že život je priestorom hľadania Boha, ktorý sa chce nechať nájsť (por. Sk 17,27).

Vynikajúcim priestorom pre komunikáciu s Bohom je presne to, čo praktizujeme s našimi blízkymi – rozhovor. Práve tento spôsob vo vzťahu k Bohu nazývame modlitbou. Nejestvuje presná definícia, jestvuje však skúsenosť modlitby. Obdobne, ako môžeme hovoriť o teórii dialógu a nebude to výstižné až do času, kým nebudeme dialóg praktizovať, tak je aj ťažké hovoriť o modlitbe bez skúsenosti. Ako pochopím napríklad rozhovor s rodičmi, keď sám s nimi nekomunikujem? Už z tejto úvahy je zrejmé, že tak ako rozhovor, ani modlitba nemôže byť prednášaním naučených formulácií, či pripravených fráz. Tie môžeme použiť vo vzťahu k úradom, no nie v osobnom vzťahu. A tu sa dostávame k dôležitému bodu našej túžby po Bohu. Túžime po niekom, nie po niečom. Túžime po niekom, kto nás sprevádza životom a naši priatelia sú tí, ktorých si pustíme k sebe. Preto skúsení v modlitbe povedia, že modlitba je povznesenie duše k Bohu, či vzletom srdca k Nemu.

Ježiš v Jánovom evanjeliu naznačuje, čo prináša modlitba, keď žene Samaritánke, ktorá čerpala vodu zo studne hovorí, že on má vodu, po ktorej sa už nesmädí, no ako prvé gesto sám si požiada vodu od ženy. Aj Ježiš, hoci sa prezentuje ako prameň živej vody, je smädný. Modlitba je ako stretnutie sa nášho smädu po nekonečne so smädom Boha po nás. Ak však myslíme na smäd, ktorý pramení z našich najvnútornejších túžob, je to stretanie sa celej našej bytosti sa s celým Bohom, nie je to len prídavok k niečomu, prilepšenie k našim danostiam, ale bytostné stretanie sa s niekým, koho pokorne nazveme Stvoriteľom. Preto sa modlíme celým naším bytím, celým telom, všetkými prejavmi, no za všetkým stojí naše vnútro, ktoré Sväté Písmo označuje ako srdce .Ťažko môžeme niekomu vyznávať lásku tak, že vo svojom vnútri myslíme na niekoho iného.

Rozhovor, o čo je intímnejší, o to by mal byť záväznejší. Čím väčšie tajomstvo nám ktosi zverí, tým  viac bývame vtiahnutí do vzťahu s týmto človekom. Ak Boh nám prezrádza všetky svoje tajomstvá a začína nás nazývať priateľmi, potom modlitba nás vovádza do veľmi intímneho vzťahu s Bohom a stáva sa zmluvou medzi nami a Bohom. Modlitba vytvára spoločenstvo s tým, ktorý sa nám zjavil ako Otec, prišiel medzi nás ako Syn, aby nám mohol poslať svojho Ducha. Zaujímavosťou tohto vzťahu je, že je to práve Boh, ktorý sa ako prvý angažuje v tomto vzťahu a čaká na našu odpoveď . Aj keď to dnes niektorí považujú za stratu času, ktorý by azda bolo lepšie využiť aktivitami pre pomoc blížnym, Boh predsa na nás čaká v modlitbe. Môžeme pre našich blízkych vykonať množstvo záslužných služieb, ale ak s nimi nebudeme komunikovať, asi nám povedia, že náš vzťah je chladný, neosobný. Boh túži, aby sme s ním komunikovali, preto stretnutia v modlitbe pretkávajú dejiny spásy.

Počnúc príbehom o prvom páde človeka, keď Boh volá „Kde si“, až po príchod Ježiša, ktorý prišiel, aby odpovedal „Prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu“. Medzitým nachádzame celý rad postáv Starého zákona, ktoré sa modlia. Ábel, ktorý prináša Bohu prvotiny zo stáda, Enoch, ktorý vzýva meno Boha, či Noe, ktorý počúva Boha. Pre židovský národ dôležitú úlohu zohral Abrahám, ktorý neváha opustiť svoju domovinu, aby nasledoval príkazy Boha a ktorý stavia všade, kde sa zastaví oltár Najvyššiemu. On sa však osvedčil aj ako ten, ktorý prejde skúškou modlitby, keď mu v modlitbe vyproseného syna Boh káže obetovať. No Boh nemá záľubu v ľudských obetiach, ako to bolo zvykom u okolitých národov a sám si zaobstará obetného baránka, ktorý je predobrazom samého Božieho Syna, ktorý sa ako baránok za nás obetuje. No Boh naznačil, že sila modlitby dáva účasť na Božej moci, ktorá sa naplno ukáže vo vzkriesení z mŕtvych. Výnimočné miesto v dejinách modlitby patrí Mojžišovi, ktorý dokáže Boha počúvať v horiacom kre, aby sa stal prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi, aby sa solidarizoval s ľudom Izraela, ktorý trpel v neslobode civilizovaného Egypta.  Tu Mojžiš prežíva školu modlitby, keď sa zdráha, keď oponuje, no keď ostáva počúvajúci, aby si vypočul Božie meno. Napokon je to Mojžiš, ktorý sa s Bohom rozpráva na vrchu Desatora z tváre do tváre. Je to on, ktorý dokáže za ľud orodovať, keď sa tento javí ako neverný. Keď si Izrael žiada kráľa, má to byť muž, ktorý sa vie modliť. Najskôr Samuel, ktorý ma kráľa pomazať, sa musí naučiť, čo to znamená počuť Pánov hlas, aby neskôr mohol vyhlásiť, že by bolo hriechom, keby sa nemodlil za svoj ľud, až po samotného Dávida, prvého skutočného kráľa Izraela, ktorý je vzorom modlitby aj pre nás, keď čítame jeho žalmy. Napokon je to Dávid, ktorý príde s myšlienkou domu pre Pána, ktorý má byť domom modlitby. V chráme bola škola modlitby prostredníctvom bohoslužieb, ktoré konali. No každá dobrá vec nájde aj svoju tienistú stránku. Zvykovosť a obradnosť sa stali pre mnohých viac, ako srdce modlitby a tak prichádzajú proroci, ktorí v Božom mene napomínajú ľud a ukazujú im cestu k nasledovaniu Boha.

Výnimočným príkladom modlitby boli a sú žalmy. Sú súčasťou Svätého Písma a zahŕňajú 150 piesní, ktoré sa vyznačujú jednoduchosťou a zároveň nás prenášajú do sveta ľudských príbehov, ktoré v obdobnej forme prežívame i my. Tým sa modlitba žalmu stáva srdcu blízka a pomáha nám rozjímať o veľkých skutkoch Pánových a tak sa utvrdzovať v nádeji, že Boh nás nenecháva samých. To nás pobáda chváliť Boha za jeho dobrodenia v dejinách ľudstva i v našich malých osobných dejinách. Modlitba žalmov nachádza svoje vyjadrenie ako v osobnej, tak i spoločnej modlitbe, modlievame sa ju v neposlednom rade v chráme pri bohoslužbách.