KKC 2650-2696

Modlitba, jej tradícia, pramene, cesta a sprievodcovia.

Anjeli si všimli, že s niečím bojuješ. Hovoria, že je to niečo z minulosti. Dostane sa ti odpustenia. Ak veríš na anjelov, prosím ťa, správu prepošli, neignoruj ju, si vystavený skúške. Dnes v noci sa vyriešia dve dôležité veci vo tvoj prospech. Nechaj všetko a pošli túto správu. Zajtra bude tvoj najšťastnejší deň. Prepošli ju 10 priateľom (aj mne). Ak sa správa nevráti, budem vedieť, že k nim nepatrím. Hneď ako sa ti vráti 5 odpovedí, niekto kto ťa miluje, ťa v tichosti prekvapí.

Mnohé iné, aj táto anjelsky agresívna správa, zapĺňajú internetové stránky. Podobné správy sú obyčajne označené názvom – NEIGNORUJ TO!

Po krátkej analýze môžeme sumarizovať - „anjelská“ mailová reklama zabezpečuje:

- odpustenie

- nočné vyriešenie dvoch dôležitých vecí

- najšťastnejší zajtrajšok

- bonusom je tiché prekvapenie.

To všetko za jedinečnú cenu – stačí preposlať správu desiatim priateľom. Takže všetko nechať a klikať! A ešte malé, neanjelské citové vydieranie - ak sa odosielateľovi, ktorým je obyčajne tvoj dobrý známy, správa nevráti, bude si to vysvetľovať tak, že nepatrí medzi tvojich priateľov. A to si už človek nemôže dovoliť. A kliká...

Keby sa medzi stovkami adresátov a príjemcov komentovanej mailovej správy nachádzali mená zasnených puberťákov alebo mená veľmi, veľmi jednoduchých ľudí, tak by sme sa mohli len ľahko začudovať. Sú tam však mená dospelých ľudí, veriacich aj neveriacich, inžinierov, doktorov, aj docentov. Niektorí sú tam zo žartu, niektorí nechcú narušiť spirituálne domino a niektorí v anjelskom nadšení očakávajú tiché prekvapenie.

Je to smutný mail. Odpustenie, riešenie problémov a šťastie sa v ňom rieši desaťnásobným kliknutím. Ten kto to odmietol, skončil v ponurom smútku.?

Asi by mal slovenský prezident opäť poslať niekoho do Carihradu ako pred 1150 rokmi. (Napokon z Carihradu, teda dnes už z Istanbulu, prichádzajú do Európy tisíce poslov.)

A možno by celej veci pomohli niekoľké pripomienky ako by mohla vyzerať naša modlitba.

Skutočná modlitba je oveľa náročnejšia ako odposlanie niekoľkých mailov. Kto sa chce modliť, musí sa o to aj poriadne snažiť. Modlitbe sa treba naučiť a modlitba nás naučí normálnym veciam. 

V živote kresťana sú pramene, miesta, kde nás očakáva Kristus, aby nás naplnil Duchom Svätým a jeho darmi. Ježiš svojich učeníkov uisťoval o svojej prítomnosti v Duchu Svätom: „Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal.“ (Jn 14, 26)

Svätý Pavol upozorňuje na dôležitosť nášho vzťahu k Duchu Svätému v jednom zo svojich listov: „Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi.         A ten, ktorý skúma srdcia, vie, po čom Duch túži: že sa prihovára za svätých, ako sa páči Bohu. (Rim 8, 26 – 27)

Cirkev nás často vyzýva, aby sme čítaním Svätého písma nadobudli poznanie o Ježišovi Kristovi. Modlitba a Sväté Písmo predstavujú dva kompatibilné prvky nášho duchovného života. Čítanie Svätého písma musí sprevádzať modlitba, aby sa nadviazal rozhovor medzi Bohom a človekom. Keď sa modlíme, prihovárame sa Bohu a keď čítame Božie výroky, počúvame Jeho odpovede.

Duchovní Otcovia niekedy porovnávajú srdce veriaceho človeka s oltárom. Modlitba si zvnútorňuje a osvojuje liturgiu počas jej slávenia. V modlitbe liturgia doznieva a pôsobí na naše konanie. Do modlitby sa vstupuje tak, ako sa vstupuje aj do liturgie – čnosťami viery, v nádeji na Kristov príchod a v Láske, ktorou nás Ježiš miluje. Láska je zdrojom modlitby; kto z nej  čerpá, dosahuje vrchol modlitby:

 Svätý kňaz Ján Vianney nám ponúka vzácny prejav svojho vzťahu k Bohu:  Milujem ťa, Bože môj. Moja jediná túžba je milovať ťa až do posledného dychu môjho života. Milujem ťa, Bože môj, lebo si zasluhuješ nekonečnú lásku a radšej umriem s tvojou láskou, ako by som mal žiť bez nej. Milujem ťa, Pane, a prosím ťa len o jedinú milosť, aby som ťa mohol milovať večne... Bože môj, ak môj jazyk nemôže v každom okamihu vyslovovať, že ťa milujem, chcem, aby ti to opakovalo moje srdce pri každom mojom výdychu.

Pre kresťanskú modlitbu nejestvuje iná cesta modlitby ako prostredníctvom Krista. Či je naša modlitba spoločná alebo osobná, hlasná alebo vnútorná, k Otcovi má prístup len vtedy, keď sa modlíme v Ježišovom mene. Vrcholným titulom, ktorý v sebe obsahuje všetky ostatné, je ten, ktorý Boží Syn dostal pri svojom vtelení:  JEŽIŠ.

Vzývanie jeho mena sa rozvinulo do najrozmanitejších podôb v tradícii modlitby na Východe i na Západe. Najčastejšia formulácia, ktorá sa tradovala na Sinaji, v Sýrii a na hore Athos je vzývanie: „Ježišu Kriste, Syn Boží a Pán, zmiluj sa nad nami hriešnymi!“ V tomto vzývaní si človek uvedomuje svoju biedu človeka a milosrdenstvo Spasiteľa. Vzývanie Ježišovho svätého mena je najjednoduchšou cestou neustálej modlitby. Ak ju často pokorne a pozorne opakujeme, nestratíme sa v mnohovravnosti a nachádzame pokoj duše.

Modlitba má sprevádzať človeka, rodiny, spoločenstva a celé ľudstvo v každom momente. Permanentná modlitba ľudského pokolenia sa môže chápať ako živý most medzi zemou a nebom.

 V modlitbe je nepochybne toľko ciest, koľko je modliacich sa, ale vo všetkých a spolu so všetkými pôsobí ten istý Duch Svätý. V spoločenstve s ním sa kresťanská modlitba stáva modlitbou Cirkvi.

Členovia Cirkvi môžu nachádzať vzory modlitby v tradícii, v liturgii Cirkvi. V živej tradícii viery každá Cirkev ponúka svojim veriacim slová, melódie, úkony a ikonografiu (obrazy a sochy), s ohľadom na ich historický, sociálny a kultúrny rozmer.

Naša synovská modlitba sa v spoločenstve s Cirkvou spája aj s Ježišovou Matkou. Mária ukazuje cestu k Ježišovi. Svedčí o tom východná aj tradičná západná ikonografia, ktorá ju najčastejšie zobrazuje ako Hodegetriu.

Hodegetria, (tá, ktorá ukazuje cestu) je gréckym pomenovaním pre najstarší a najrozšírenejší typ ikony Panny Márie s Dieťaťom. Ikona predstavuje Matku, ktorá hľadí priamo pred seba, na ľavom ramene drží Dieťa a dôstojným gestom pravej ruky naňho poukazuje. Ľuďom, ktorých jej zveril Kristus na kríži, tak ukazuje smer a cieľ života. Máriine gesto je inšpiráciou pre tých tým, ktorí pred jej ikonou meditujú. Tiež sa majú snažiť o to, aby svojim životom poukazovali na Krista.  

Ikony typu Hodegetria sa vytvárali v Byzantskej ríši. Vyžaruje z nich majestátnosť, duchovná noblesa a citová zdržanlivosť. Tradícia za prvého ikonografa označuje svätého evanjelistu Lukáša.

V našich oblastiach sa veľkej úcte teší ikona Matky ustavičnej pomoci. Dá sa povedať, že jej výraz je ešte vrúcnejší. Dieťa Ježiš vkladá ruky do pravice svojej Matky. Akoby nás chcel učiť o opodstatnenosti dôvery vloženej do Svätej Panny.

Ako milovaný učeník Ján, aj my prijímame Ježišovu Matku, ktorá sa stala Matkou všetkých žijúcich.

Západní, aj východní kresťania prežívali úctu voči Bohorodičke veľmi intenzívne. Stredoveká nábožnosť Západu rozšírila modlitbu ruženca ako ľudovú náhradu za liturgiu hodín. Na Východe zase litániová forma Acathistu a Paraklisu bola bližšou chorálovému ofíciu byzantských Cirkví. Arménska, koptská a sýrska tradícia dala prednosť hymnám a piesňam k Matke Božej.

Inšpirujúcimi sprievodcami modlitbou sú aj naši nebeskí patróni, svätci. Ich orodovanie je tou najvyššou službou Božiemu plánu. Môžeme ich prosiť o príhovor za nás a za celý svet.

Prvým miestom výchovy k modlitbe je kresťanská rodina založená na sviatosti manželstva. Rodina je domácou Cirkvou. V nej sa Božie deti učia modliť a zotrvávať v modlitbe. Najmä pre malé deti je každodenná modlitba v rodine prvým svedectvom živej pamäti Cirkvi, ktorú  trpezlivo prebúdza Duch Svätý. Modlitba rodinu posilňuje.

Vlastným miestom liturgickej  modlitby farského spoločenstva je kostol. Boží dom je tiež privilegovaným miestom na adoráciu, pretože tam je prítomný Kristus v Oltárnej Sviatosti.

Napokon sa pozrime do akej duchovnej hĺbky dokáže vstúpiť človek, ktorý nerieši svoje problémy preposielaním internetových mailov, ale vrúcnou (a náročnou) posvätnou komunikáciou s Bohom:

Boh mojich modlitieb.

Pane, občas zdá, že málo dbáš, čo Ti chcem povedať.

Nečudujem sa, že moje modlitby padajú na zem, ďaleko od teba, veď ani ja sám neraz nepočúvam, čo sa modlím. Modlitba je pre mňa často iba povinnosť po ktorej som rád, že ju mám za sebou. Si taký ďaleký a nepochopiteľný. Akoby moje slová padali do temnej hĺbky, z ktorej sa nevracia nijaká ozvena oznamujúca, že moje modlitby dosiahli dno tvojho srdca. Preto od teba vždy utekám a zaoberám sa ľuďmi a vecami, ktoré mi odpoveď dávajú.

Mlčíš, až kým ti úplne nevyrozprávam celý môj život, kým skutočne neskončím, aby si potom zakončil môj celoživotný monológ úbožiaka žiarivým slovom večného života?

Bože môj, viem, že moja modlitba nemusí byť radostným jasotom.

Modlitba môže byť ako vnútorné krvácanie, pri ktorom krv srdca v starosti a bolesti ticho presakuje do vlastnej hĺbky. Buď milosrdný voči mne, Bože môj.

Verím, že modlitba je mlčiacou pripravenosťou, čakaním na teba. Neviem kedy udrie moja hodina. Musím však čakať v predsieni tvojej svätyne, musím z nej vyhnať zhon sveta a vydržať horké mlčanie v tvojej milosti a čistej viere.

Daj mi milosť, aby som v modlitbách čakal na teba. Amen.     
 

(Karl Ranher, krátené)