KKC 27-50

Pred časom sa v tlači objavila správa, že poslanci Národnej rady poprosili Maticu Slovenskú, aby mohli urobiť poslanecký prieskum v depozitári, kde je uložený Národný poklad. Spoločnosť, ktorá spravuje tento depozitár, im nedovolila nahliadnuť do depozitára a zistiť, čo vlastne tento poklad obsahuje.

Ako ináč nám znejú výzvy svätého otca, ktorý pozýva v tomto roku viery všetkých ľudí dobrej vôle, nie iba kresťanov k tomu, aby sa pozreli na poklad cirkvi, na vieru, ktorá je vzácnym darom samého Boha pre ľudí všetkých čias. Pozýva aj nás, ľudí tejto doby k tomu, aby sme sa zamýšľali, či viera je pre nás hodnotou a akou.

Vieru využívame v bežnom živote a niekedy aj bez toho, aby sme si to uvedomovali. Ak si sadnete do autobusu, vašou prvou vecou predsa nie je to, že idete a pýtate si od šoféra vodičský preukaz, ale mu veríte, že ho má a že vás šťastlivo dovezie do cieľa.  Alebo si sadnete do zubárskeho kresla a veríte, že zubár vám ošetrí ten boľavý zub a že vám nevytiahne ten zdravý. 

Mnohí dnešní ľudia vieru  v Boha, v Ježiša Krista, vo večný život, vnímajú ako nejaký doplnok k tomuto životu. Čo ak niečo existuje? Vytvárajú si zadné dvierka. No viera v duchovnom živote by mala byť niečím samozrejmým. Lebo ak človek nežije iba pre seba, ale svoju existenciu obracia k poznaniu a milovaniu Krista, dokáže naplno zažiť radosť a požehnanie, pre ktoré bol stvorený.

Kresťan nemôže mať Krista ako „prídavok“. To nemôže fungovať. „Som veriaci, ale vyberám si, čo mi vyhovuje,“ povedia niektorí. Občas návštevu kostola, občas radšej televízor, občas spoveď, inokedy možno vešticu. Niekedy sa pomodlím, inokedy poriadne zahreším. Žene kúpim prsteň, ale pozerám sa za inou. Jeden deň pomôžem susedovi, vzápätí si privlastním, čo mi nepatrí ... . Chvíľu žijem v milosti, potom zasa v hriechu. Tu je problém viery a v skutočnosti problém celého nášho života. Nemôžem totiž sedieť na dvoch stoličkách – na stoličke milosti a zároveň na stoličke hriechu. Veriaci človek sa pre Krista má rozhodnúť v každej situácii, aj vtedy, keby sa mu núkala ľahšia alternatíva.

  V opačnom prípade sa náš život stáva podobným mladíkovi, ktorý išiel s termoskou po kávu: vo svojej prvej práci, vo firme, kde ho vzali robiť „čokoľvek, čo bude treba“, dostal za úlohu skočiť ráno vedúcim pre kávu. Popremýšľal, v kuchynke zobral termosku, prebehol cez cestu do najbližšej kaviarne a opatrne sa spýtal pani za pultom: „Myslíte , že do tejto termosky vojde šesť káv?“ Pani sa na neho prekvapene zahľadela a odpovedala: „Vyzerá, že by mohlo.“ „Výborne!“ zareagoval mladík a vytiahol lístok s poznámkami. „Tak mi tam dajte dve presá s mliekom, dve kapučína a dve caffé latte ...“

   Tento dialóg mi občas príde na myseľ, keď mi ľudia vravia, že nechcú, aby ich ľudia pokladali za náboženských fanatikov., Preto sa snažia prispôsobiť dobe, vyzerať normálne, zapadnúť do spoločnosti, žiť ako ostatní ... . Zdá sa mi, že práve tu je niekedy kameň úrazu. Keď ako  kresťania stratíme svoju osobitosť a svoje presvedčenie, ak sa necháme zmiešať s tým, čo predpisuje dnešný svet, staneme sa súčasťou zmiešanej chuti, ktorá nie je ani sladká, ani kyslá, ani horká, ale zmixovaná a otrasná. A potom sa divíme, že nám manžel niečo vyčíta, že nám manželka niečo vyčíta, že nám rodičia niečo vyčítajú, že nám starí rodičia niečo vyčítajú ... .

Ak vieme, že viera je vzťah. A každý vzťah sa pestuje na základe poznania (lebo platí zásada, že nemôžem milovať to, čo nepoznám), tak v tomto roku viery si budeme prehlbovať poznanie tak o Bohu, o Ježišovi Kristovi, štúdiom Katechizmu katolíckej cirkvi,  o Písme svätom jeho častejším čítaním, o náuke Cirkvi (poznáme dobre náuku Cirkvi o milosti, o hriechu, o večnom živote ... ?). Chceme sa naučiť veriť Bohu, nie iba veriť v Boha (aj čerti a diabli veria, že Boh existuje a predsa sú zatratení).  

   Sebavedomý človek sa chystal vystúpiť na strmú skalu. Zaobstaral si prvotriednu horolezeckú výstroj. Začal vystupovať na vysokú skalu. Výstup napredoval veľmi pomaly. Zotmelo sa. No on sa nevzdával. Pokračoval aj v tme. Zrazu sa mu pošmykla noha, skoba ho neudržala  a on padal. Po strmom páde  ním myklo a ostal visieť na lane. Nevedel, kde sa presne nachádza. Nič iné mu nenapadlo, ako začať sa modliť. Obrátil sa na Pána Boha a prosil ho: „Pane, pomôž mi.“ „ Skutočne chceš, aby som ti pomohol?“ – spýtal sa ho Boh. „Áno“, znela odpoveď. „Tak odrež lano, na ktorom visíš!“ vraví Boh. Ráno šli horolezci okolo skaly a divili sa, ako môže človek zomrieť, keď je dva metre od zeme.  

Svätý otec pre rok viery napísal list z názvom Porta fidei – Brána viery. Každá brána, alebo dvere oddeľujú jeden priestor od druhého, alebo jednu miestnosť od druhej. Svätý otec nás pozýva, aby sme sa odrezali od  mnohých veci ktoré  sú  škodlivé nášmu osobnému a rodinnému životu, a vstúpili do priestoru viery. Prijali poklad a dar, ktorý nám ponúka sám Boh.

V akého Boha veríme? Všimli ste si, ako sa vyjadrujeme pri pohľade na sériu našich vlastných fotografií od útleho detstva po súčasnosť? „Pozri,“ povieme, „toto som bol ja! Aj toto! A aj tento tu!“ atď. A tí druhí odpovedia? „Na nepoznanie! Ako si sa zmenil...“ Možno filozoficky prehodíme: „Taký je už život!“ Aj s vierou je to tak. Rastie súbežne s nami, vyvíja sa, dospieva. Alebo aj nie! Možno zakrpatie kdesi hneď v prvej či už v ďalšej fáze. Keď sme boli deti stačilo nám ukázať na obraz či sochu, a už sme „vedeli“, kto „je“ Boh. Aj poznanie Boha by malo postupne rásť, tak ako sme rástli telesne a spoločensky. Niektorí by dokonca vedeli opísať sériu svojich predstáv o Bohu – tak, ako s nimi rástli a menili sa. V našom vnútri jestvuje teda akýsi „životopis“ Boha.

To, v akého Boha veríme, sa teda mení počas nášho života, niekedy bez pochybností a vedomých zásahov, niekedy prichádzajú takmer revolučné chvíle, ktoré zbúrajú našu predstavu o Bohu a potom je potrebné vedome hľadať. To je ten lepší prípad, keď treba urobiť rekonštrukciu obrazu Boha, obnoviť vzťahy medzi človekom a Bohom. Lebo oveľa horšie je to u tých, ktorí nosia v sebe skamenelinu Božieho obrazu – stále ten istý obraz z detstva, lenže skamenel, už to nie je živý obraz, a potom to nie je živý Boh. (Ozvena slova  6, A. Hlinka, str. 30 - 31)

Existuje veľa nesprávnych predstáv o Bohu, ktoré kalia pohľad a kazia vzťah k Bohu. U niektorých ľudí ide možno dokonca o karikatúry, ktoré ich samých od Boha odrádzajú, preto ich treba zavrhnúť a hľadať. Keď domorodec v pralese začne pochybovať o drevených modlách a nakoniec už v ne vôbec neverí, neznamená to ešte, že niet Boha, ale len to, že Boh nie je z dreva. Pre niektorých ľudí je Boh milý starec s bradou, ktorý tróni niekde nad oblakmi. Taký Boh nerozumie dnešnému človeku a dnešnému svetu, je aj trochu zatrpknutý, lebo svet ho nechce počúvať, preto taký Boh a viera patria do múzea. Boh však nie je viazaný na priestor a čas ako my, nestarne a jeho nebo nie je miesto, ale stav. Niektorí si myslia, že Boh nikdy nesmie povedať nie. Predstavujú si ho ako zmluvného partnera, s ktorým je dohodnutý obchod – Boh má vypočuť naše modlitby a po nich má nasledovať automaticky vyslyšanie. Ak to nepríde, nasleduje sklamanie a záver že sa Mu nedá veriť. Taký Boh – automat, hodíte Otčenáš, alebo Zdravas a vypadne bezproblémový život, alebo splnenie inej žiadosti. Alebo pre niektorých je to Boh – hasiaci prístroj. Spomenú si naňho iba keď horí – keď treba niečo riešiť a pomáhať, vtedy musí Boh zasiahnuť, ináč je odložený, aby nezavadzal. Človek ho vyhľadáva iba ako „záchranku“ v situáciách, keď zlyhávajú ľudské sily a prostriedky. Zas pre ďalších je Boh akýsi nebeský policajt, čo si zaznamenáva každé naše zlyhanie, aby nás skúšal, aby sledoval priestupky, aby ich evidoval a trestal. Inými slovami – strážca zákona. V detstve nám hovorili: Pán Boh ťa vidí a potrestá! Prísny pohľad takého boha vyvolá strach a neistotu. Človek žije s pocitom, že Božiu priazeň si musí tvrdo zaslúžiť a hlavne: nič sa neodpúšťa! – lenže my sa už nebojíme, keď hrmí, hoci nám hovorili, že sa hnevá, keď sme boli deti. Mal by sa skôr starať o poriadok o svete, ale ani to nefunguje – ako sa mu dá veriť? Iný je Boh, ktorý všetko riadi ako bábkar – manipuluje, nič sa na tom nedá ovplyvniť, všetko je dané vopred. Celý svet i život človeka je akoby „špagátmi“ ovládaný zo zákulisia. Správny veriaci by bol podľa toho uvedomelým Božím otrokom – bez vlastnej vôle, bez vlastných názorov, plánov, túžob. Mal by mať „vygumovaný mozog“, pretože myslenie je nežiaduce. Mnohí zastávajú názor, že Boh musí zasahovať do chodu nášho sveta tým, že ho bude korigovať, ak treba tak aj zázrakom. A vyčítajú Bohu, prečo toto dopustí a tamto dovolí, a prečo nezasiahne, keď sa dejú také veci. A pretože to nerobí, tak je asi veľmi ďaleko, alebo zaspal, alebo sa o nás jednoducho nestará, a tak si môžeme robiť čo chceme, veď jeho to nezaujíma. (Zajtra bude opäť veriť, F. Krenzer, Alfa 1991, str. 21 – 23) Hoci všetky tieto predstavy odmietame, nemáme právo vyvyšovať sa a odsúdiť tých, čo takto zmýšľajú. Veď Boha nikto nikdy nevidel, a nik nemôže skutočne poznať, aký je Boh, kým ho človek chce sám objaviť. Ale to platí len dovtedy, pokiaľ Boh sám nezjaví niečo o sebe. To, čo je v kresťanskej viere odlišné, spočíva v tom, že Boh sám prichádza človeku v ústrety zhora. Jedinečnosť kresťanstva je v tom, že Boh sa stal človekom v Kristovi. V zjavení ide Boh k človeku, prichádza mu v ústrety a oznamuje, aký je a ako nás vidí. Človek potom odpovedá svojou oddanosťou viery.
V zjavení máme teda možnosť skutočne a pravdivo spoznať Boha. (Zajtra bude opäť veriť, str. 36)
Čo nám Boh zjavil o sebe? Zjavenie Boha nám ľuďom začalo v Starom zákone. V celých dejinách Izraela Boh hovorí, že je JEDINÝ Boh, na rozdiel od mnoho-božstiev ostatných národov. V Starom zákone Boh zjavil aj svoje meno: je to Boh Abraháma, Izáka, Jakuba – je ŽIVÝ – hovorí o sebe, že JE, a tým že zjavuje svoje meno, ukazuje, že chce byť objavovaný, že sa dáva človeku k dispozícii, že Ho môžeme spoznávať. Boh je STVORITEĽ – prvé strany Starého zákona opisom stvorenia hovoria, že celý náš svet: svetlo, hmota, energia, čas a priestor, prírodné zákony, vesmír a všetky hviezdy aj planéty, všetko živé aj neživé, naša zem, rastliny, zvieratá a zvlášť človek je tu preto, lebo Boh to chce a je to dobré. Nehovorí ako to stvoril, len že všetko pochádza od Boha. Svet teda nie je výtvorom nevyhnutnosti, ani slepého osudu, či náhody. Zároveň tvrdí, že ZLO nie je od Boha, zlo vo svete – utrpenie, bieda, bolesť, katastrofy aj smrť pochádzajú od človeka, sú následkom ľudského hriechu. Božie zjavenie vyvrcholilo v Ježišovi Kristovi, v Ňom nám Boh zjavil sám seba, od Ježiša Krista sa môžeme dozvedieť, aký je Boh, v akého Boha veríme. Čo nám prišiel Ježiš zjaviť? Základnú vec – zjaviť Boha ako OTCA. Večný, nekonečný, všemohúci Stvoriteľ všetkého je náš Otec. Zjavuje ho ako Otca, ktorý nás miluje a chce aby sme ho poznali v milujúcom osobnom vzťahu. On je Otcom, ktorý túži byť pri nás, ktorý nám dáva moc vstúpiť do toho vzťahu, ktorý Ježiš opisoval a ku ktorému nás povoláva. On chce, aby sme vstúpili do vzťahu s ním. Preto evanjelista Ján napísal Boh je LÁSKA. Pre mnohých je však ťažké mať vzťah k Bohu ako Otcovi, pretože nemajú dobré skúsenosti alebo spomienky na svojho otca. Niektorí sa cítia opustení otcom, lebo zomrel, alebo sa rodičia rozviedli alebo pre nejaký iný dôvod, ktorý narušil ich vzťah. Niektorí nikdy nepoznali otca, lebo odišiel pri ich narodení alebo v detstve. Iní majú otcov, ktorí ich fyzicky alebo verbálne zneužívali. Niektorí mali otcov, ktorí sa príliš venovali kariére alebo riešili iné problémy a neboli s nimi. Pre mnohých ľudí v takejto situácii už len zmienka o Bohu ako Otcovi vyvoláva hnev, zatrpknutosť a nedôveru. Majú tendenciu ignorovať túto vec alebo popierať, že je možné mať vzťah k Bohu.  Možno ste počuli príbeh o mame, ktorá sedela v kuchyni a pozerala sa, ako jej štvorročná dcéra kreslí obrázok. Spýtala sa: „Mária, čo kreslíš?“ Dieťa odpovedalo: „Kreslím obraz Boha.“ Matka sa usmiala a povedala: „Miláčik, ale vieš, že nikto nevie, ako Pán Boh vyzerá?“ Dievčatko sa pozrelo na matku a povedalo: „Mami počkaj, o chvíľu uvidíš.“ Skutočnosť je taká, že ak chceme vedieť ako Boh vyzerá, pozerajme na Ježiša. Ak chceš vedieť ako vyzerá Otec, pozeraj na Ježiša. Ak chceme vedieť, čo znamená plnosť života, čo znamená byť naplno človekom, pozerajme na Ježiša, lebo je Bohom aj človekom. Uvidíme, ako vyzerá Otec, ale aj ako máme vyzerať my. A ako vyzerá Otcova láska? Vykresľuje ju príbeh z Evanjelia. (Lk 19, 1-10) Ježiš s veľkým davom vstupuje do bohatého mesta Jericho. Je tam Zachej – bol veľmi bohatý. Chcel vidieť Ježiša. Jeho problém je jeho výška (asi ako herec Dany de Vito). Niečo Zacheja poháňa a chce vidieť Ježiša, je dosť šikovný a vyšplhá sa na strom. Súčasťou tejto témy je fakt, že jeho ľud nemal rád vyberačov daní, lebo pracoval pre Rímsku ríšu. Vyliezol na strom a dav prechádza popod strom. Ježiš uprostred tohto hluku pozrie priamo do Zachejových očí a povie: Chcem byť dnes s tebou. V tom odmietnutom židovi na okraji spoločnosti sa stáva veľké stretnutie, veľké obrátenie. Zachej odpovedal na Ježišovo pozvanie. Ježiš ho pozná po mene a Zachej sa úplne zmení. Keď sa Ježiš stretol so Zachejom, ukázal nám štyri podstatné charakteristické črty Otcovej lásky: Boh Otec nás miluje ako prvý. – Božia láska k nám je dar. – Otec každého z nás osobne miluje. – Boh nás miluje zadarmo a bez podmienok. (Objav Krista, str. 33 – 41)
Keď niekto čaká na nejaký dôležitý hovor, urobí všetko, len aby ho nepremeškal. Keď sa Boh prihovára k nám ľuďom, nemalo by nás zaujímať, čo nám hovorí? Kto teda chce, aby jeho obraz Boha zodpovedal nielen jeho vývinovému stupňu, ale aby bol pravdivý a živý, musí sa obrátiť na Božie zjavenie vo Svätom písme Starého a Nového zákona. Aj my potrebujeme očisťovať a oživovať svoj obraz Boha. Na záver nášho uvažovanie môžu byť našou modlitbou myšlienky zo zamyslenia duchovného autora Michela Quoista:
Bože môj, neverím,
že ty zosielaš dážď a nechávaš hriať slnko podľa želania, na objednávku,
aby vzišlo obilie roľníkovi kresťanovi, alebo aby sa vydaril odpust pánu farárovi,
že nájdeš prácu správne zmýšľajúcemu nezamestnanému
a iných necháš, nech si ju hľadajú a nikdy nenájdu,
že chrániš pred nehodou dieťa, ktorého matka sa modlila,
a necháš zabiť chlapčeka, ktorý nemá mamu, aby úpenlivo vzývala nebesá,
že sám dávaš jesť ľuďom, keď o to žiadame,
a nechávaš ich zomierať od hladu, keď prestaneme prosiť.
Nie, Bože môj, neverím,
že ty si diktátor, ktorý má plnú moc, a vnucuješ svoju vôľu pre blaho svojho ľudu,
že sme bábky a ty ľubovoľne poťahuješ motúziky.
Nie, neverím tomu, už tomu neverím, lebo teraz viem, ó, Bože môj,
že ty to nechceš, že ty to nemôžeš,
pretože si LÁSKA, pretože si OTEC a my sme tvoje deti.
Ó, áno, Bože môj, odpusť, lebo my sme sa neodvážili veriť,
že ty si vždy chcel, aby sme boli SLOBODNÍ.
Neodvážili sme sa veriť, že ty si tak chcel túto slobodu,
až si riskoval hriech, hrozbu zla, utrpenia,
skazených plodov našej zblúdenej slobody, hrozného utrpenia tvojej zosmiešnenej lásky.
Vďaka ti, Bože môj, za túto nádhernú a hroznú slobodu, najvyšší dar tvojej nekonečnej lásky.
Sme slobodní!
Sme slobodní, aby sme chránili a rozvíjali život,
aby sme premáhali všetko utrpenie a všetky choroby,
alebo slobodní, aby sme plytvali inteligenciou, energiou, peniazmi,
aby sme vyrábali zbrane a navzájom sa pozabíjali.
Sme slobodní, aby sme ti dávali synov, alebo ti ich odmietali dať,   
aby sme sa dohodli ako si rozdelíme bohatstvo,
alebo na to, aby sme nechávali milióny ľudí zomierať od hladu na úrodnej pôde.
Sme slobodní, aby sme ťa nasledovali, alebo ťa odmietali.   
Bože môj, verím teda, že nás máš rád a že si naším Otcom,
a preto odjakživa snívaš a našom večnom šťastí,
ktoré nám vždy iba navrhuješ, nikdy nevnucuješ.
(podľa Michel Quoist, Cesty modlitieb, Lúč 2007, str. 43-46)