KKC 2759-2802

Úvod k modlitbe Otče náš

Vynikajúca a jedinečná modlitba – uprostred ľudstva, uprostred všetkých náboženstiev ľudstva, uprostred všetkých náboženských myšlienok, skvostných citátov a modlitieb človekom vytvorených. Najrozšírenejšia modlitba na svete, zaznievala a zaznieva stále už dve tisícky rokov, zo všetkých kontinentov, vrátane Antarktídy. Poznajú ju aj neveriaci, teda určite aspoň prvé dve slová.  Spája všetkých kresťanov, trvá napriek nejednote medzi nimi, napriek tomu ku ktorej kresťanskej denominácii sa hlásia, v ktorom historickom období žili a na ktorej časti zemegule sa nachádzali.

Zaznela aj vo vesmíre – mimo zemegule? S veľkou pravdepodobnosťou – áno. Kto vie, čo sa odohráva v srdci pozemšťana pozerajúceho sa na rodnú planétu z odstupu tisícov kilometrov? S veľkou pravdepodobnosťou vníma veľkosť a ohromnosť vesmíru, ktorý ho obklopuje a svoju malosť, ktorá sa v ňom stráca. A tento postoj je už len malý krôčik od toho, čo v náboženskej terminológii nazývame pokora Stvorenia pred Stvoriteľom. Tým Stvoriteľom,  ktorého nás – ktorí sme mali to šťastie – rodičia ako prví naučili volať „Otče náš...“

1.1. Vznik modlitby

A predsa, neboli to rodičia, ktorí boli prví. Tajomstvo vzniku tejto modlitby je v Biblii, Novom zákone, v knihe Evanjelia podľa sv. Lukáša: “Raz sa [Ježiš] na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil,  povedal mu jeden z jeho učeníkov: »Pane, nauč nás modliť sa,  ako Ján naučil svojich učeníkov«“ (Lk 11,1). Ako odpoveď na  túto prosbu Pán zveruje svojim učeníkom a svojej Cirkvi  základnú kresťanskú modlitbu. Svätý Lukáš podáva jej kratší text (päť prosieb), svätý Matúš uvádza rozvitejšiu verziu  (sedem prosieb).

1.2. Text modlitby

Tradícia Cirkvi si pre praktické používanie prevzala text svätého Matúša (Mt 6,9-13):

Otče náš, ktorý si na nebesiach,

posväť sa meno tvoje,

príď kráľovstvo tvoje,

buď vôľa tvoja, ako v nebi tak i na zemi.

Chlieb náš každodenný daj nám dnes

a odpusť nám naše viny,

ako i my odpúšťame svojim vinníkom

a neuveď nás do pokušenia,

ale zbav nás Zlého.

Pri tomto opise vzniku modlitby Otče náš môžeme evidovať pre náš praktický život minimálne tieto  skutočnosti:

– existuje ľudská potreba  modliť sa, (apoštoli sa chcú modliť),

– táto potreba naráža na ľudskú nedokonalosť (apoštoli cítia, že ich modlitby majú „medzery“),

– príklad dobrej modlitby priťahuje (videli modliť sa ho, aj oni zatúžili),

– Boh reaguje na modlitbu človeka, ba viac aj na jeho neschopnosť modliť sa a samotnú túžbu človeka po modlitbe ( Ježiš reaguje kladne na požiadavku  apoštolov),

– Otče náš – a teda každá dobrá modlitba – je viac Božím darom, než schopnosťou človeka, ( Otče náš – je Boží dar a nie dielo človeka),

– už samotná úprimná túžba modliť sa k Bohu je – možno nie vedomým, ale predsa len – začiatkom modlitby, ba modlitbou (apoštoli si ani neuvedomili, že svojou požiadavkou a túžbou po modlitbe k Bohu – Jahvemu, oslovujú Boha – Syna).

1.3. Názov modlitby „Modlitba Pána“

Tradičný názov „Modlitba Pána“, znamená, že modlitbu k  nášmu Otcovi nás naučil Pán Ježiš. Táto  modlitba, ktorá pochádza od Ježiša, je skutočne jedinečná:  je „Pánova“.

Ježiš Bohočlovek : – je učiteľom našej modlitby, sám je Bohom, odovzdáva nám v tejto modlitbe slová, ktoré jemu dal  Otec,

– je vzorom našej  modlitby, je človekom a pozná vo svojom ľudskom srdci potreby svojich ľudských  bratov a sestier a v tejto modlitbe na ne reaguje.

Je veľmi dôležité si uvedomiť, že Modlitba Pána,:

– nie je len „modlitba od Pána,“ ktorú nám Pán Ježiš odovzdal a ktorú stačí mechanicky a bezducho opakovať v ústnej modlitbe,

– je to „modlitba k Pánovi,“ to jest k Pánu Bohu a je pozvaním nie len „čosi hovoriť“ ale aj pozvaním budovať osobný ku vzťahu k Nemu – Otcovi,

– je to „modlitba s Pánom, “  to jest s Ježišom. Lebo len on má právo povedať Bohu – od ktorého prišiel a ku ktorému sa vrátil – „Otče môj.“ Ak nám toto právo dal do užívania – je stále potrebné si to uvedomiť, že pri tejto (rovnako ako aj pri iných modlitbách) konáme účinne iba „skrze Krista a s Kristom.“ On sa s nami a za nás modlí.

1.4. Dodatok k modlitbe Otče náš – doxológia.

V praxi sa môžeme sa stretnúť s dodatkom na zakončenie Modlitby Pána „lebo Tvoje je kráľovstvo a moc i sláva naveky,“ alebo podobne. Tento dodatok nepochádza od Ježiša Krista. Toto oslavné zvolanie na Božiu moc, jeho velebu a slávu – tzv. doxológia – má pôvod v prvých spoločných kresťanských bohoslužbách-liturgická doxológia. Má niekoľko odlišných foriem: v Didaché je to:  „Lebo tvoja je moc i sláva naveky.“ Apoštolské  konštitúcie pridávajú na začiatku výraz „kráľovstvo“.  Táto formula je za našich čias zachovaná v ekumenickej  modlitbe. Byzantská tradícia pripája po „sláva“ „Otče,  Syn a Duch Svätý“.

Aj rímskokatolícka sv. omša má tento dodatok. Po spoločnej modlitbe Otče náš  – pri sv. omši, pred sv. prijímaním sa modlí kňaz a zakončuje „...kým očakávame splnenie blaženej  nádeje a príchod nášho Pána Ježiša Krista;“  potom nasleduje zvolanie zhromaždenia: lebo tvoje kráľovstvo a moc i sláva neveky.“.

1.5. Otče náš a Starý zákon

Podľa učenia kresťanských cirkví bolo obdobie Starého zákona obdobím prípravy a dozrievania na príchod  Vykupiteľa. Celé učenie Starého zákona – Písma (Zákon, Proroci a Žalmy) sa splnili v  Ježišovi Kristovi a jeho učení – Evanjeliu.  Jeho prvé ohlasovanie zhrnul svätý Matúš do reči na  vrchu.  A modlitba k nášmu Otcovi je v strede (stredobodom)  tohto ohlasovania.

Keď svätý Augustín poukázal na to, že žalmy Starého zákona sú hlavnou  potravou kresťanskej modlitby a že sa vlievajú do prosieb  Otčenáša, uzatvára:

„Ak prejdeš všetky modlitby, ktoré sú vo svätých Písmach,  myslím, že v nich nenájdeš nič, čo by neobsahovala a v  sebe nezahrnovala táto Pánova modlitba.“

Možno povedať, že Otče náš je pokračovaním a vyvrcholením starozákonných modlitieb ba aj naplnením ich túžob a očakávaní.

1.6. Otče náš a Nový zákon

Modlitba [Pána] je naozaj súhrnom celého evanjelia.  „Keď nám Pán zanechal túto formulu modlitby, dodal: «Proste a  dostanete» (Lk 11,9). Každý teda môže predkladať nebu  rozličné prosby podľa svojich potrieb, ale vždy má začať  Modlitbou Pána, ktorá zostáva základnou modlitbou.“ V tomto kontexte sa vyjasňuje každá  prosba modlitby, ktorú nám zanechal Pán:  Modlitba Pána je najdokonalejšia modlitba... V nej nielen  prosíme o všetky veci, po ktorých môžeme správne túžiť,  ale ešte aj v poradí, v akom po nich máme túžiť, takže  táto modlitba nás učí nielen prosiť, ale aj formuje  všetky naše city (celú našu citovú oblasť).

Reč na vrchu je učenie života, Modlitba Pána je modlitba,  ale v obidvoch Pánov Duch dáva novú formu našim túžbam, tým  vnútorným hnutiam, ktoré podnecujú náš život.

Ježiš nás  – svojimi slovami učí tomuto novému životu

– a poučuje, aby  sme si ho modlitbou vyprosovali.

Od správnosti našej  modlitby bude závisieť aj správnosť nášho života v ňom.

1.7. Otče náš – modlitba jednotlivca a modlitba Cirkvi

Ako to vyššie uvedené dôvody naznačujú modlitba je snaha jednotlivca komunikovať s Bohom, na ktorú Boh kladne reaguje. Tak si to väčšinou aj predstavujeme – modlitba to je to „čosi“ medzi mnou a Bohom. Táto predstava je správna. Ale nie úplná.

Modlitbu Pána – Otče náš – prvotná Cirkev chápala nie len ako privilegovaný úkon, na ktorý má právo jednotlivec. Cirkev chápala modlitbu Pána aj ako legitímny úkon, na ktoré má právo celé spoločenstvo už od svojich počiatkov.

Prvé kresťanské spoločenstvá sa  modlia Modlitbu Pána „trikrát denne“ namiesto „Osemnástich  dobrorečení“ zaužívaných v židovskej náboženskej praxi.  (nábožnosti, zbožnosti, liturgii).

Podľa apoštolskej tradície je Modlitba Pána podstatne zakorenená v spoločnej modlitbe pri liturgii – bohoslužbe (sv. omša): „Pán nás učí modliť sa spoločne za všetkých našich  bratov. Veď nehovorí «Otče môj», ktorý si na nebesiach,  ale «Otče náš».....

Okrem sv. omše je Modlitba Pána súčasťou väčších hodín (ranné modlitby - chvály a večerné hodinky - vešpery) posvätného ofícia. (tzv. breviár, ktorý nie je súkromnou modlitbou kňaza. Kňaz sa modlí „breviár“ v mene celej Cirkvi.)

Skutočnosť, že Otče náš  má okrem individuálneho rozmeru rozmer spoločný–cirkevný sa jasne prejavuje najmä v troch  sviatostiach uvádzania do kresťanského života (krst, birmovanie, eucharistia):

Pri obrade krstu a birmovky  a sa prítomní veriaci spolu pokrstenými a pobirmovanými  od prvopočiatku Cirkvi ( v prípade, že sú krstené malé deti, tak v ich mene) po prvý krát spoločne prihovoria Bohu „Otče náš.“ Čím im odovzdajú ( „odovzdanie“ traditio). V prípade obradu krstu detí to platí aj dnes, keď je v západnom obrade oddelený od sviatosti birmovania.

Väčšina patristických komentárov k Otčenášu je určená  katechumenom – čakateľom na krst – a novopokrsteným. Keď sa Cirkev modlí Modlitbu  Pána, je to vždy ľud „novozrodených“, ktorý sa modlí a  dosahuje milosrdenstvo.

2. OTČE NÁŠ, KTORÝ SI NA NEBESIACH

V prípade modlitby sa človek pokúša cez priepasť nekonečna dotýkať Božieho majestátu. Pred horiacim  kríkom bolo Mojžišovi povedané: „Nepribližuj sa sem! Zobuj  si z nôh obuv“ (Ex 3,5). Židovský národ putujúci z Egypta do zasľúbenej zeme zo strachu pred možnou smrťou prosil Mojžiša, aby len on komunikoval s Bohom. Starozákonný žid sa neopovážil vziať meno Jahve na pery. Do veľsvätyne – najsvätejšej časti židovského chrámu – vstupoval iba veľkňaz, aj to iba jeden krát v roku.

Naproti tomu v rímskej liturgii sa zhromaždenie pozýva,  aby sa modlilo Otčenáš so synovskou odvahou. Východné liturgie používajú a rozvíjajú podobné výrazy: „Odvažovať sa s úplnou  istotou (dôverou)“, „Urob nás hodnými...“.

Odkiaľ sa vzala odvaha osloviť Boha, dokonca nazývať ho Otcom?

Tento prah Božej svätosti mohol  prekročiť jedine Ježiš, ktorý, keď „vykonal očistenie  hriechov“ (Hebr 1,3), uvádza nás pred tvár Otca. Vedomie, že sme otrokmi by nás nútilo prepadnúť sa pod  zem, naša pozemská bytosť by sa rozpadla na prach, keby  nás autorita samého Otca a Duch jeho Syna  nepovzbudzovali (nepobádali) volať: „Abba, Otče!“ (Rim  8,15)... Kedy [by] sa slabosť smrteľného stvorenia  odváži[la] nazývať Boha Otcom, ak nie iba vtedy, keď  vnútro človeka oživuje moc zhora?

2.1. Otče!

Aby sme správne pochopili prvé slovo z Modlitby Pána je užitočné, ba potrebné vykonať dve veci:

1. Očistiť si srdce. To znamená, že ak povieme Bohu „Otče“ nebudeme  na neho prenášať naše cítenie  a predstavy o otcovi( či matke), ktoré pochádzajú z našich osobných zážitkov, kultúry, histórie a ovplyvňujú náš vzťah k Bohu. Boh, náš  Otec, presahuje kategórie našich predstav a  stvoreného sveta. Je o „niečom celkom inom“ než si dokážeme predstavovať. Prenášať na neho svoje predstavy, alebo stavať proti nemu naše predstavy v tejto oblasti by  znamenalo vytvárať si modly. Modliť sa k Bohu ako „Otcovi“  znamená zanechať svoje predstavy a nechať sa pozvať vstúpiť do jeho tajomstva, aký on je a ako nám ho  ukazuje Jeho Syn.

2. Pokora je druhá vlastnosť ktorú k modlitbe potrebujeme. Poznanie Boha nie je právom očakávaná nároková položka, ani vec spravodlivosti. Poznanie Boha a teda aj modlitba je to dar. Nezaslúžený. Pokora nám  umožňuje uznať, že „nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca  nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť,“  t.j. „maličkým“ (Mt 11,25-27). Meno „Boh Otec“ nebolo nikdy nikomu zjavené. Aj Mojžiš,  keď sa pýtal Boha, kto je, počul iné meno. Nám bolo  zjavené v Synovi, lebo meno Syn už zahrnuje v sebe nové  meno Otca.

2.2 Meno Boha  „Otec“

Boha nazývame „Otec“, pretože nám to povedal -  zjavil jeho  Syn. Pre pochopenie – trošku zjednodušenia: Ježiš prišiel od Boha, pozná Boha, má k nemu blízko (sám je Bohom), vie, čo sa Bohu páči, čo Boh prijme a čo nie. Keď sa modlíme k Otcovi, sme teda v spoločenstve s ním i s  jeho Synom Ježišom Kristom. Môžeme sa klaňať Bohu a zároveň ho volať Otcom, pretože nám dal znova sa  narodiť k jeho životu tým, že nás adoptoval za svoje deti vo  svojom jednorodenom Synovi.

Prvé slovo Modlitby Pána nie je prosba z „Otčenáša.“ Ba nie je to ani vzývanie, či oslovenie. Je  to poklona Bohu, velebenie. Bohu je na  slávu (slávou Boha), že ho uznávame za „Otca“, pravého Boha. 

Zároveň je to poďakovanie, že nám zjavil svoje meno, že nám dal  vieru (veriť) v svoje meno, a že v nás prebýva svojou  prítomnosťou.

2.3 Oslovenie „Otec“ a moja odpoveď

Modlitba Pána zjavuje(ukazuje) nás samých - nám samým, práve keď nám  zjavuje Otca. Poukazuje na našu situáciu, pozíciu i perspektívu:

„Človeče, neodvažoval si sa zdvihnúť svoju tvár k nebu,  klopil si oči k zemi a odrazu si dostal Kristovu milosť:  boli ti odpustené všetky hriechy. Z neverného služobníka  si sa stal dobrým synom... Pozdvihni teda oči k  Otcovi..., ktorý ťa vykúpil prostredníctvom (skrze)  svojho Syna, a povedz: Otče náš... Ale nenárokuj si pre  seba nijaké privilégium (nijaký osobitný vzťah). (Len  pre Krista je Otcom) Osobitným spôsobom je Otcom jedine  Synovi, (kým pre nás nás stvoril) pre nás všetkých je  spoločným Otcom, jedine jeho splodil, kým nás všetkých  stvoril. Hovor teda aj ty s vďakou (z milosti): Otče  náš, aby si si zaslúžil byť jeho synom.

Tento nezaslúžený dar adopcie od nás vyžaduje  neprestajné obrátenie a nový život. Modliť sa Otčenáš, musí  v nás rozvíjať dve základné dispozície:

1. Túžbu a vôľu podobať  sa mu

– Mali by sme pamätať, že keď Boha nazývame svojím „Otcom“,  musíme (žiť ako Božie deti) si spomenúť na povinnosť  správať sa ako Boží synovia.

–  Nemôžete nazývať (vášho Otca Bohom každého dobra) svojím  Otcom nanajvýš dobrého Boha, ak si v sebe ponecháte  kruté a neľudské srdce; v takom prípade totiž nemáte v  sebe známku (znamenie) dobroty nebeského Otca.

2. Srdce pokorné a plné dôvery, ktoré nám umožní, aby sme  boli „ako deti“ (Mt 18,3), lebo Otec sa zjavuje „maličkým“ (Mt  11,25).

(Modlitba Pána) je pohľad na samého Boha, na veľký oheň  lásky. Duša sa vnára do lásky a zdvíha sa z nej a správa  sa s Bohom ako s vlastným Otcom s mimoriadne nežnou  zbožnosťou Otče náš: toto meno vzbudzuje v nás  súčasne lásku, horlivosť nadšenie v modlitbe... a tiež  nádej, že dostaneme to, o čo práve ideme prosiť  (prosíme)... Veď, čo môže Boh odoprieť prosbe svojich  detí od chvíle, keď im už predovšetkým udelil, aby boli  jeho deťmi?

2.4 Otče „náš“

Oslovenie Otče „náš“ sa týka Boha. Tento prívlastok  nevyjadruje z našej strany vlastníctvo, ale celkom nový vzťah k Bohu: my sme sa stali „jeho“ ľudom a on je „naším“  Bohom. Tento nový vzťah spočíva v tom, že si navzájom  patríme. Dostali sme to zadarmo.

Gramaticky sa zámenom „náš“ kvalifikuje nejaká  skutočnosť, ktorá je spoločná viacerým osobám. Cirkev je týmto novým spoločenstvom Boha a ľudí. Každý pokrstený, ktorý sa modlí Otče „náš“, modlí sa v tomto  spoločenstve. Preto napriek rozdeleniam kresťanov zostáva modlitba k  „nášmu“ Otcovi spoločným majetkom a spoločnou naliehavou výzvou

Ak sa opravdivo modlíme „Otče náš“, vymaňujeme  sa z individualizmu. Ono „náš“ na začiatku Modlitby Pána rovnako  ako „my“ v posledných štyroch prosbách, nevylučuje nikoho.  Aby bol Otče náš vyslovovaný opravdivo, musia byť  prekonané naše rozdelenia a opačné stanoviská. Pokrstení sa nemôžu modliť Otče „náš“ bez toho, že by k  nemu (v duchu) nepriniesli všetkých. Božia láska je bezhraničná a takou  musí byť aj naša modlitba. Božia  starostlivosť o všetkých ľudí a o celé stvorenie  oduševňovala všetkých veľkých ľudí modlitby. Musí rozšíriť  aj našu modlitbu do rozmerov lásky, keď sa odvažujeme  povedať Otče „náš“.

2.5.“ktorý si na nebesiach“

Tento biblický výraz neznamená miesto („priestor“), ale  spôsob bytia; nie vzdialenosť k nemu, ale jeho vlastnosť – vznešenosť. Náš  Otec nie je „niekde“ alebo „inde“, ale „nad všetkým.“

Práve preto, že je trikrát svätý, je celkom  blízky poníženému a skrúšenému srdcu:

 Právom sa rozumie slovám: „Otče náš, ktorý si na  nebesiach“ tak, že sa týkajú srdca spravodlivých, kde  Boh prebýva ako vo svojom chráme. Preto (aj) ten, kto sa  modlí, bude (túžiť) nimi vyjadrovať túžbu, aby v ňom  sídlil (prebýval) ten, ktorého vzýva.42

„Nebesia“ môžu byť aj tí, ktorí nosia v sebe obraz  nebeského sveta a v ktorých prebýva a chodí Boh.

Symbol nebies nás odkazuje na tajomstvo Novej zmluvy:   Keď sa Cirkev modlí „Otče náš, ktorý si na nebesiach“,  vyznáva, že sme Boží ľud, ktorý už má „miesto v nebi  v Kristovi Ježišovi“ (Ef 2,6),a súčasne v tomto pozemskom stánku „vzdycháme a  túžime si naň obliecť svoj nebeský príbytok“ (2 Kor 5,2). Kresťania sú v tele, ale nežijú podľa tela. Bývajú na  zemi, ale svoj domov majú v nebi.