KKC 624-682

„Ježiš Kristus bol pochovaný“ (624 – 630) pojednáva o reálnej skúsenosti Krista so smrťou, čo do jeho ľudskej prirodzenosti. Možno tak povedať, že úplne platia slová sv. Pavla, že sa nám stal podobným úplne vo všetkom okrem hriechu, teda aj v reálnej skúsenosti so smrťou, ktorú prijal nie ako následok hriechu, keďže Kristus je bez hriechu lebo ako Boh zhrešiť nemôže, ale prijal smrť ako súčasť plánu spásy ľudského pokolenia.

Možno tu hovoriť o „tajomstve Bielej soboty“, keď Kristus uložený do hrobu akoby symbolicky naznačuje z úvodu knihy Genezis v rozprave o zavŕšení stvorenia sveta veľký sobotný odpočinok Boha, tento krát po zavŕšení spásy ľudí, ktorá prináša pokoj celému vesmíru.

„Pôvodca života bol zabitý a Živý vstal z mŕtvych“ – Kristus reálne zomrel iba ako človek. Boh ako darca života zomrieť nemôže! Preto platí, že Kristova svätá duša bola oddelená od jeho nepoškvrneného tela, ale božstvo Krista nikdy nebolo oddelené ani od jeho duše ani od jeho tela, preto nemožno hovoriť o rozdelení osoby Krista na dve osoby! Preto jasne to vyjadril sv. Ján Damascénsky : „Kristovo telo a jeho duša od začiatku jestvovali spolu v osobe Slova a hoci  boli pri smrti od seba reálne oddelené, tak predsa ostali spojené s jedinou osobou Slova, vďaka ktorej jestvovali.“ Preto platí, že Kristus okúsil smrť za všetkých ľudí, ale nakoľko jeho telo (ako aj duša) bolo bez prerušenia spojené s osobou Syna, tak mŕtve telo Krista „nevidelo porušenie“, čo neplatí o žiadnom mŕtvom človekovi.

V druhej kapitole piaty článok v prvom odseku s názvom :

„Kristus zostúpil k zosnulým“ (631 – 637) podáva náuku Cirkvi o udalostiach po Kristovej smrti na kríži za spásu ľudského pokolenia. Ježiš zakúsil smrť a svojou dušou zostúpil na miesto pobytu zosnulých, avšak zostúpil tam ako Spasiteľ, aby ohlásil dobrú zvesť duchom, ktorí tam boli uväznení. To predpeklie (hebr. „šeol; gr. „hades“) ako miesto pobytu zosnulých, ktorí žili pred Kristom, stáva sa tak Kristovým zostúpením miestom radostného vyslobodenia spravodlivých. Kristus neprišiel vyslobodiť zatratených, ani neprišiel zničiť peklo, ale prišiel zvestovať evanjelium aj mŕtvym, a tak plne zavŕšiť evanjeliové ohlasovanie spásy. Je to posledná fáza Ježišovho mesiášskeho poslania, aby ľudia všetkých čias dostali účasť na vykúpení. Kristus svojou smrťou premohol smrť a diabla, ktorý vládol nad smrťou!

„Tretieho dňa vstal z mŕtvych“ (638 – 658) – túto najdôležitejšiu pravdu našej viery úplne vystihuje tropár (spev) z byzantskej veľkonočnej liturgie : „Kristus slávne vstal z mŕtvych. Smrťou (svojou) smrť premohol a tým, čo sú v hroboch (t.j. zosnulým) život daroval!“ Hlavná pravda kresťanstva – „Kristus vstal z mŕtvych!“ je pevne postavená na týchto pilieroch historickej i transcendentnej udalosti zmŕtvychvstania Pána Ježiša Krista : živá tradícia zmŕtvychvstania od apoštolských čias; skutočnosť prázdneho hrobu (ktorá znamená, že Kristovo telo Božou mocou uniklo putám smrti a rozkladu a to pripravilo učeníkov na stretnutie so Zmŕtvychvstalým) ; zjavenia Zmŕtvychvstalého apoštolom i „viac ako päťsto bratom naraz...“ ( 1 Kor 15, 4-8); zrod viery v zmŕtvychvstanie Krista u nedôverčivých a pochybujúcich apoštolov pôsobením Božej milosti tým, že priamo zažili skutočnosť zmŕtvychvstalého Ježiša; pravé a skutočné telo Kristovo ktoré zároveň má  vlastnosti osláveného tela a patrí iba do božskej sféry Otca (podľa sv. Pavla je Zmŕtvychvstalý „nebeským človekom“ 1Kor 15, 35 – 50).

Zmŕtvychvstanie je dielom Najsvätejšej Trojice : pôsobia tu tri božské osoby spoločne a zároveň prejavujú svoju osobitosť. Otec svojou mocou vzkriesil Krista, svojho Syna, a tak uviedol jeho ľudskú prirodzenosť s jeho telom do Najsvätejšej Trojice. Otec pôsobením Ducha oživil Ježišovu zosnulú ľudskú prirodzenosť a povýšil ju do osláveného stavu Pána. Syn však uskutočňuje vlastné zmŕtvychvstanie svojou božskou mocou (Ježiš : „Ja dávam svoj život a zasa si ho vezmem... Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať“ Jn 10, 17-18). Toto konštatovanie je dôležité hlavne kvôli pevnosti vo viere i v argumentoch zoči – voči sektárom a ľuďom prevracajúcim pravé poznanie Písma...!

Význam Kristovho zmŕtvychvstania má viacero rozmerov. Kristovo zmŕtvychvstanie je splnením prisľúbení Starého zákona. Je jeho naplnením, splnením Božieho prísľubu vyvolenému národu i celému ľudstvu. Ježišovo zmŕtvychvstanie potvrdzuje dôležitú pravdu o jeho božstve („Keď vyzdvihnete Syna človeka, poznáte, že Ja som“ Jn 8, 28). Kristus nám svojím zmŕtvychvstaním  otvára prístup k novému životu, je pre nás ospravodlivením, ktorým nás znovu uvádza do Božej milosti, ktorú okúšali prvý muž a žena, kým neupadli do vzdoru voči Bohu, do hriechu. A vzkriesený Kristus je počiatkom i zdrojom nášho budúceho vzkriesenia („Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých... Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi“ 1 Kor 15, 20-22). Najväčšou silou je to, že kresťania v Kristovi zakusujú „sily budúceho veku“ (Hebr 6, 5) a ich život je Kristom unášaný do lona Božieho života, „aby už nežili pre seba, ale pre toho, ktorý za nich zomrel a vstal z mŕtvych“ (2 Kor 5, 15).

Kristovo zmŕtvychvstanie je predmetom viery, pretože je transcendentným zásahom samého Boha do stvorenia a do dejín. Lebo hoci je zmŕtvychvstanie historická udalosť – prázdny hrob, stretnutie Zmŕtvychvstalého s učeníkmi – predsa prevyšuje dejiny a zostáva v samom srdci tajomstva viery. Preto sa vzkriesený Kristus nezjavuje svetu, ale svojim učeníkom, „tým, čo s nám prišli z Galiley do Jeruzalema a teraz sú jeho svedkami pred ľudom“ (Sk 13, 31). Preto veriaci kresťan je povolaný ku dotyku so Zmŕtvychvstalým, aby sa živil jeho slovom evanjelia a jeho telom v Eucharistii, a tak svedčil tomuto svetu o víťazstve Krista nad smrťou a o povolaní každého, kto uverí v Krista k obsiahnutiu večného života s Trojjediným Bohom.

Druhá kapitola v šiestom článku znie :

„Ježiš Kristus vstúpil na nebesia, sedí po pravici Boha Otca všemohúceho“ (659 – 667). Ide o skutočnosť, že aj keď Kristovo telo bolo oslávené od chvíle jeho zmŕtvychvstania, tak predsa dokonalosť oslávenia Kristovho tela nastáva až vstupom jeho ľudskej prirodzenosti do Božej slávy. Tým sa končí aj Kristovo posledné zjavenie. Zastretosť slávy Zmŕtvychvstalého do jeho nanebovstúpenia vyjadruje prechod z jednej slávy do druhej. Zároveň z toho plynie pravda, že ľudská prirodzenosť ponechaná iba na svoje sily nemá prístup do Božej blaženosti. Jedine Kristus mohol otvoriť prístup do nebeskej vlasti človekovi a aj to učinil. On nás predišiel ako Hlava a pôvodca našej spásy. Ježiš ako jediný veľkňaz novej a večnej zmluvy sa prihováral za nás, ktorí skrze neho prichádzame k Bohu. „Sedieť po pravici“ značí nastolenie Mesiášovho kráľovstva. Kristus vystúpil do neba, aby raz znova prišiel v sláve.

Druhá kapitola v siedmom článku  pojednáva o ďalšej veľmi dôležitej pravde našej viery :

„Kristus príde súdiť živých i mŕtvych“ (668 – 682) Kristova ľudská prirodzenosť tak nanebovstúpením má účasť na moci a autorite samého Boha. Kristus má všetku moc na nebi i na zemi. V Kristovi tak jednotlivec ako aj celé ľudstvo spolu so všetkým stvorením nachádza svoje zjednotenie i zavŕšenie. Kristus je však naďalej Hlavou Cirkvi, jeho Cirkvi. Jeho Cirkev je jeho telom. Preto napriek všetkému platí aj to, že naďalej ostáva tu na zemi vo svojej Cirkvi! Cirkev ako Kristovo kráľovstvo je zárodkom jeho kráľovstva na zemi.

Po nanebovstúpení Krista prežívame „posledné časy“ konečného zavŕšenia Božieho plánu spásy celého sveta. Kristovo kráľovstvo je už teraz prítomné v jeho Cirkvi, ale ešte nie zavŕšené Kristovým príchodom na túto zem. Cirkev napriek všetkému bude do tohto času úplného zavŕšenia diela spásy „okúšať napádanie zlými mocnosťami. Boje posledným dní nabádajú Cirkev k očakávaniu a bdeniu. Pred Kristovým príchodom musí prejsť Cirkev veľkou skúškou – prenasledovaním veriacich. Veľkým pokušením je vyriešenie tohto problému odpadnutím od viery. To je najväčšie pokušenie antikrista.

Zjavným bude Kristov súd nad celým ľudským pokolením v posledný deň. Náleží mu to právo vďaka jeho obete na kríži, kde sa obetoval za celé ľudstvo. Podstatným meradlo posledného súdu bude zlaté pravidlo Kristovo : „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste to urobili“ (Mt 25, 40). Nakoľko Kristus neprišiel, aby svet súdil, ale aby ho spasil (Jn 3, 17), tak každý kto v tomto živote odmieta milosť, už odsudzuje sám seba. Dostane odplatu podľa svojich skutkov a môže sa naveky zatratiť, ak odmietne Ducha lásky. Teda zmýšľanie všetkých sŕdc vyjde najavo a každému Kristus odplatí podľa jeho skutkov a podľa toho, či ponúkanú milosť od Boha prijal, alebo odmietol.

Preto je nesmierne dôležité byť v osobnom vzťahu so Zmŕtvychvstalým v jeho Cirkvi, vo sviatostiach, v jeho slove, v modlitbe i v každom blížnom, ktorý potrebuje od nás službu lásky a milosrdenstva.

por. ThDr. Slavko Ganaj, PhD.