KKC 683-747

Verím v Ducha Svätého

Podľa štruktúry „vyznania viery“, táto tretia kapitola druhého oddielu prvej časti katechizmu obsahuje – pod jedným názvom – článok viery, ktorý hovorí o Duchu Svätom, ale aj vyjadrenie jeho spojitosti s Cirkvou.

Úvodná časť je trinitárna, ale zároveň vďaka odhaleniu tajomstva prostredníctvom Ducha Svätého je zameraná aj na ekleziológiu. Táto časť je bohatá na biblické, patristické a liturgické odkazy. Nie náhodou tu nájdeme najmä gréckych cirkevných otcov a byzantskú liturgiu. Tak sa napĺňajú slová bl. Jána Pavla II., keď hovorí o Cirkvi, ktorá sa musí vrátiť k dýchaniu „dvoma pľúcami“, západnou tradíciou a taktiež východnou.

V tretej kapitole Kristus a poslanie Ducha Svätého sú ilustrované pod aspektom „ekonómie“ spásy. Práve preto teologická téma, ktorá dominuje v úvode, obsahuje podľa východnej teológie „taxis“, teda „poriadok“ misie troch Božských osôb v ekonómii spásy. Tento trinitárny „poriadok“  má v sebe dve perspektívy.

Prvá perspektíva poukazuje na to, že iba vďaka Duchu Svätému vyznávame vo viere Ježiša z Nazaretu, ukrižovaného a zmŕtvychvstalého, Mesiáša a Pána, že spoločenstvo s ním a v ňom nám dáva možnosť  zúčastniť sa na synovskej láske s Otcom. Teda Duch Svätý je prvý v poriadku, keď sa jedna o skúsenosť s vierou.

Druhá perspektíva zasa na druhej strane poukazuje na to, že Duch Svätý je posledný v zjavení  troch Božských osôb. To platí najmä z hľadiska dejín spásy. Veď aj keď je prítomný a činný s Otcom a Synom v pláne spásy, jeho osoba je odhalená až vtelením Slova a najmä smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiša Krista. Je tu aj ešte iný profil, kde Duch Svätý je posledný z hľadiska poznania. Aj kresťan túto tretiu Osobu spoznáva vo viere v jej identite a poslaní až po Otcovi a Synovi.  

Veľmi dôležitý je bod 687. Duch Svätý nie je len Božská osoba ako Otec a Syn, ale je aj poukázaná jeho „kvalita“ jeho osobného Bytia. Sv. Pavol píše: “Čo je v Bohu, nepozná nik, iba Boží Duch“(1 Kor 2,11), práve preto Duch Svätý v dejinách spásy zjavuje Otca v Slove.

Máme tu dve teologické následnosti. Prvá je, že miestom poznania Ducha Svätého je Cirkev ako „živé spoločenstvo vo viere apoštolov“ (č. 688). Druhá následnosť je, že Syn sa zjavuje prostredníctvom Ducha Svätého a opačne.

Cirkev nám dáva poznávať  tretiu Božskú osobu v Písmach, v tradícii, v Učiteľskom úrade Cirkvi, vo sviatostnej liturgii, v modlitbe, v charizmách a službách, v prejavoch apoštolského a misionárskeho života a vo svedectve svätých (č. 688).

Čo sa týka mena tretej Božskej osoby – Duch Svätý, sa nachádza málo, ale veľmi podstatných poznámok. Hovorí sa, že Cirkev toto meno prijala od Pána a vyznáva ho pri krste svojich detí (Mt 28,19).

Veľmi dôležitá je zbierka symbolov Ducha Svätého. Vyjadruje aj presný teologický zmysel o Duchu Svätom. Môžeme ich nazvať aj „sviatostnými“ symbolmi. Charakteristikou každého symbolu, ako to pripomína aj terminológia slova „symballo“ – spojiť, je spojiť viditeľné s neviditeľným v sviatostných znakoch Cirkvi. To sa stáva skutočným, lebo nám tieto znaky dávajú milosti od Ježiša Krista, teda dostávame dary Ducha Svätého.

Katechizmus spomína najmä tieto znaky: „voda, pomazanie, oheň, oblak a svetlo, pečať, ruka, prst a holubica“.

V tretej, vo štvrtej a v piatej časti článku je zhrnuté synteticky, ale na druhej strane presne a bohato mysterium salutis (tajomstvo spásy) v pneumatologickom aspekte. Je však dôležité ho chápať a doplniť s kristologickou perspektívou tohto druhého oddielu katechizmu.

Čo sa týka času prisľúbenia, katechizmus uvádza päť bodov. Prvé dva hovoria o konaní Ducha počas stvorenia a po páde, keď je prisľúbená spása. Ďalšie tri body syntetizujú etapy čakania – prisľúbenia – prípravu na Ducha Svätého, teofánie (zjavenie Boha) a dar Zákona, kráľovstvo a vyhnanstvo, očakávanie Mesiáša a jeho Ducha.

V každom prípade sa tu chce podčiarknuť, že z hľadiska biblického a najmä patristickej tradície, stvorenie a dejiny spásy vyjadrujú dynamické povolanie ľudského bytia. Človek je povolaný mať účasť na Božom živote na základe podobnosti s ním, vďaka darom Ducha Svätého a milosti Ježiša Krista.

Prichádzame k plnosti času, kde táto časť je členená do troch bodov: Ján, Predchodca, Prorok a Krstiteľ; Mária a udalosť vtelenia; spasiteľské tajomstvo Ježiša Krista až po jeho veľkonočné uskutočnenie.

Prítomnosť Ducha vidíme v Jánovi už od jeho počatia, potom pri jeho prorokovaní a svedectve o Kristovi.

Duch Svätý pripravuje Máriu svojou milosťou. Mária spolupracuje a počne z Ducha Svätého. Napokon skrze Máriu začína Duch Svätý privádzať do spoločenstvá s Kristom ľudí.

Ježiš počas pozemského života nielen hovorí a prisľubuje Tešiteľa, ale aj jeho konanie sa prejavuje v spojení s Duchom Svätým. Naplno ho zjavuje svojou smrťou a zmŕtvychvstaním a vylieva ho na apoštolov v deň Turíc.

V eschatologickom kvalifikovaní času Cirkvi nájdeme nielen kristologický základ, t.j., že v Kristovi, vtelenom Slove, Otec povedal svoje definitívne Slovo, keď ho naplno zjavil vo veľkonočnom tajomstve smrti a zmŕtvychvstania, ale aj pneumatologický základ, keď sa na Turíce Duch Svätý zjavil, daroval a udelil v plnosti ako Božská osoba (č.731).

V tejto časti sa katechizmus zaoberá Bohom, ktorý je láska a ktorú sme dostali ako Boží dar prostredníctvom Ducha Svätého. Tento dar prináša na prvom mieste odpustenie hriechov a teda je princípom nového života v Kristovi a preto vďaka Duchu Svätému môžeme ako Božie deti prinášať ovocie.

Spoločné poslanie Syna a Ducha Svätého sa uskutočňuje v Cirkvi, v Kristovom tele a chráme Ducha Svätého. Cirkev je celým svojím bytím a vo všetkých svojich údoch poslaná ohlasovať, dosvedčovať, aktualizovať a šíriť tajomstvo spoločenstva Najsvätejšej Trojice.