KKC 871-945

Hierarchické usporiadanie Cirkvi

Kto tvorí Boží ľud? To je otázka, ktorá nás privádza k uvažovaniu o postavení jednotlivých veriacich v rámci cirkvi. Veriacich v Krista delíme na laikov a klérus. Ako Božie deti majú rovnakú dôstojnosť. Sú poverení rovnocennými, i keď rozdielnymi úlohami. V obidvoch stavoch navyše existujú kresťania, ktorí sa zvláštnym spôsobom dávajú Bohu k dispozícii v čistote, chudobe a poslušnosti. Napríklad sú to rehoľníci.

Kto je laik?

Grécke slovo „laikos“ je derivátom od slova „laos“ a znamená ten čo patrí k ľudu. Čo sa týka termínu „laik“ v Svätom písme ho nenachádzame. V prvotnej cirkvi označoval komunitu kresťanov v protiklade k tým, čo ku kresťanom nepatrili.  Od čias Klementa Rímskeho sa termín laik začal používať na rozlišovanie vo vnútri cirkvi: na označenie pokrsteného, ktorý nebol ani diakonom, ani kňazom. Veriaci laici sú teda všetci veriaci v Krista, okrem príslušníkov posvätného stavu a v Cirkvi schváleného rehoľného stavu.

Laici majú na základe vlastného povolania hľadať Božie kráľovstvo tak, že sa starajú o časné veci a usporadúvajú ich podľa Boha. Účasť na Kristovom kňazskom úrade majú laici tým, že ako ctitelia Boha si všade sväto počínajú. Účasť na Kristovom prorockom úrade si laici plnia evanjelizáciou, čiže hlásaním Krista svedectvom života, ako aj slovom. Na kráľovskom úrade tým, že využívajú Kristov dar kráľovskej slobody, aby sebazapieraním a svätým životom premáhali v sebe samých kráľovstvo hriechu.

Hierarchia

V Cirkvi všetka moc vychádza z Krista. Preto má Cirkev hierarchickú štruktúru. Kristus jej však dal aj kolegiálnu štruktúru. Hierarchický prvok v Cirkvi sa zakladá na tom, že v nej koná sám Kristus prostredníctvom zasvätených osôb, ktoré v Cirkvi zastávajú úrad. Ti preto môžu konať alebo udeľovať to, čo by nemohli konať alebo udeľovať sami od seba, to znamená, že v Ježišovom mene udeľujú sviatosti a s jeho splnomocnením vyučujú. Hierarchické rády sú tri: diakonát, presbyterát a episkopát.

Kolegiálny prvok v Cirkvi spočíva v tom, že Kristus zveril ucelenú vieru spoločenstvu dvanástich apoštolov, ktorých nástupcovia riadia Cirkev za predsedníctva Petrovho úradu. Z hľadiska tejto kolegiality sú neoddeliteľnou súčasťou Cirkvi koncily. Rozmanitosť obdarovania a univerzálnosť svetovej Cirkvi však môže prinášať ovocie aj v iných cirkevných grémiách, synodách a radách.

Pápež

Pápež je ako nástupca svätého Petra a ako hlava biskupského kolégia zárukou jednoty Cirkvi. Má najvyššie pastoračné splnomocnenie a najvyššiu autoritu pri rozhodovaní vo vieroučných a disciplinárnych otázkach.

Ježiš zveril Petrovi výnimočné a prednostné postavenie medzi apoštolmi. Peter sa tak stal najvyššou autoritou prvotnej Cirkvi. Rím – miestna cirkev, ktorú Peter viedol, a zároveň miesto jeho mučeníckej smrti – sa po jeho smrti stal centrom Cirkvi. Až dodnes je každý biskup Ríma – tak ako Peter, najvyšším pastierom Cirkvi, ktorej skutočnou hlavou je Kristus.

Pápež je neomylný iba vtedy, keď prostredníctvom slávnostného cirkevnému aktu (ex cathedra) vyhlasuje dogmu alebo záväzné rozhodnutie v otázkach učenia a mravov. Neomylný charakter môžu mať aj rozhodnutia biskupského kolégia v spoločenstve s pápežom, ktoré sa týkajú otázok učenia viery. Pápež ako nástupca sv. Petra a prvý medzi biskupmi má právomoc vyhlásiť pravdu viery v súlade s tradíciou hlásania Cirkvi, aby sa raz navždy predkladala veriacim ako „istá pravda viery“. To znamená, že pápež vyhlási dogmu – deje sa to veľmi zriedkavo. Pápežova neomylnosť sa však netýka jeho morálnej integrity a inteligencie.

Biskup

Grécky termín episkopoi znamená po slovensky dozorca. Je to termín prevzatý z civilného života, ktorý si prvé kresťanské komunity osvojili a začali ním označovať tých, ktorí boli nástupcami apoštolov a stáli na čele jednotlivých kresťanských komunít.

Biskupi sú teda z Božieho ustanovenia nástupcami apoštolov. Sú pastiermi Cirkvi, čiže získavajú a vlastnia trojité poslanie Cirkvi: učiť, posväcovať a spravovať. Toto všetko získali prostredníctvom biskupskej vysviacky.  Biskupi zodpovedajú za zverenú miestnu cirkev a spoluzodpovedajú za celú Cirkev. Svoju autoritu vykonávajú vo vzájomnom spoločenstve pre blaho celej Cirkvi pod vedením pápeža. Biskupi musia byť v prvom rade apoštolmi – vernými svedkami Ježiša – teda prinášajú Krista ostatným ľuďom a privádzajú ľudí ku Kristovi. To uskutočňujú, keď ohlasujú Božie slovo, vysluhujú sviatosti a riadia zverenú miestnu cirkev.

Kňaz

K hierarchickému rádu patrí aj druhý stupeň kňazstva – presbyter – po slovensky kňaz.

Kňaz (z gréckeho presbyteros – starší) je spolupracovník biskupa pri ohlasovaní evanjelia a udeľovaní sviatostí. Svoju službu vykonáva v spoločenstve s ostatnými kňazmi a pod vedením biskupa.

Diakon

Diakon (z gréckeho diakonos – služobník, pomocník)  je vysvätený pre službu slova, liturgie a charity. Vysviacka mu umožňuje krstiť, kázať na svätej omši a asistovať pri sviatosti manželstva v latinskom obrade.

Zasvätený život

Vždy sa nájdu ľudia, ktorých Ježiš natoľko uchváti, že pre nebeské kráľovstvo odovzdajú Bohu úplne všetko – dokonca aj také dary, ako je vlastný majetok, vlastná vôľa a manželská láska.

Veriaci – nezáleží či laici alebo klerici – prijatím sľubov čistoty života v celibáte, chudoby a poslušnosti v trvalom životnom stave uznanom Cirkvou sa zasväcujú Bohu a službe Cirkvi. Stav zasväteného života sa teda javí ako jeden zo spôsobov hlbšieho zasvätenia, ktoré má svoje korene v krste a úplne zasväcuje Bohu. Veriaci v Krista si v zasvätenom živote pod vplyvom Ducha Svätého zaumieňujú zbližša nasledovať Krista, darovať sa nadovšetko milovanému Bohu a v úsilí o dosiahnutie dokonalosti lásky v službe Božiemu kráľovstvu byť v Cirkvi znamením a predzvesťou slávy budúceho sveta.

V Cirkvi počas dejín vyrástli rozličné formy samotárskeho alebo spoločného života v zasvätení sa evanjeliovým radám. Pustovníci zasväcujú svoj život na Božiu chválu a na spásu sveta prísnejším odlúčením od sveta, tichom samoty, ustavičnou modlitbou a pokáním. Stav zasvätených panien či vdov, je príbuzný iným formám zasväteného života, zaväzuje ženu žijúcu vo svete k modlitbe, pokániu, službe blížnym a apoštolskej práci, a to podľa stavu a príslušných chariziem, ktoré dostala.

Rehoľný život, ktorý vznikol na Východe v prvých storočiach kresťanstva a žije sa v inštitútoch kánonicky zriadených Cirkvou,476 sa odlišuje od iných foriem zasväteného života kultovým zameraním, verejnou profesiou evanjeliových rád, spoločným bratským životom a vydávaním svedectva o spojení Krista a Cirkvi.

Sekulárny inštitút je inštitút zasväteného života, v ktorom veriaci v Krista žijúci vo svete smerujú k dokonalosti lásky a usilujú sa predovšetkým znútra prispieť k posväteniu sveta.

Rôznym formám zasväteného života „sú príbuzné spoločnosti apoštolského života, ktorých členovia bez rehoľných sľubov sledujú vlastný apoštolský cieľ spoločnosti a, žijúc spoločným bratským životom podľa vlastného spôsobu života, zachovávaním stanov smerujú k dokonalosti lásky.