Kniha o vojenskom vikárovi M. Buzalkovi

V týchto dňoch vychádza v edícii Spolku svätého Vojtecha nová kniha autora Roberta Letza pod návom "V hodine veľkej skúšky". Ide o listy biskupa Mons. Michala Buzalku, pomocného trnavského biskupa a súčasne prvého aj posledného vojenského vikára Slovenskej armády (1940-1945). Spoločné prejavy slovenských katolíckych biskupov – súbor dokumentov. Potreba komplexného poznania našich dejín si naliehavo vyžaduje, aby sa predmetom výskumu stali listy všetkých významnejších kultúrnych a spoločenských osobností, a to aj z oblasti cirkevného života. V tomto diele nájde čitateľ organicky prepojené osobné listy biskupa Mons. Michala Buzalku s korešpondenciou o jeho vymenovaní za biskupa a so spoločnými prejavmi slovenských katolíckych biskupov z rokov 1936 – 1950. Buzalkove osobné listy odkrývajú čitateľovi intímny duševný a citový svet tejto osobnosti, jeho autentické postoje. Čitateľ má možnosť vniknúť do priestoru, ktorý bol pôvodne vyslovene intímny a teraz sa stáva priestorom, v ktorom je možné nájsť vnútorné duševné povzbudenie. Veď také čnosti ako živá viera, priateľstvo, rodinná súdržnosť, láska k vlasti a národu sú dnes akoby zatlačené do úzadia. Buzalkov ostrovtip, vernosť pravde, spojenie múdrosti slovenského človeka s biblickou múdrosťou tak vytvárajú unikátny celok.

Mons. Dr. Michal Buzalka  sa narodil 28. 9. 1885 vo Svätom Antone pri Banskej Štiavnici. Po absolvovaní teologických štúdií bol 14. 6. 1908 vysvätený za kňaza. Pôsobil v Teplej, v Banskej Štiavnici, v Budapešti a v Skýcove, Na Skýcove ho zastihla 1. svetová vojna a s ňou spojená mobilizácia, v rámci ktorej je v júli 1914 povolaný k vojenskej službe a od 1. 8. 1914 bol pridelený do Budapešti k poľnej nemocnici. S poľnou nemocnicou ako poľný kurát v zálohe prešiel takmer všetky fronty: Srbsko, Halíč, Sliezko, Ruské Poľsko a nakoniec v roku 1915 aj Karpaty. Tu využil skúsenosti zo svojho pôsobenia v Svätoštefanskej nemocnici na duchovné povzbudzovanie ranených vojakov. K 1. 8. 1915 bol zo služieb c.a.k. Rakúsko-uhorskej armády prepustený. Buzalka  mal odmietavý postoj k vojne ako ku zlu. Za administrátora do Vajnor prišiel 10. 7. 1920, kde svoj voľný čas venoval redakcii  časopisu Slovák. Potom, čo si nepodal predpísanú prihlášku do Československej armády - čím stratil hodnosť i možnosť zaradenia k duchovnej službe - bol Doplňovacím okresným veliteľstvom k 15. 12. 1920 prevedený do zálohy ako „vojak v zálohe“ a zaradený k zdravotnej rote, následne 6. 2. 1923 k divíznej nemocnici v  Komárne. V septembri roku 1922 sa z poverenia nového apoštolského administrátora Dr. Pavla Jantauscha stal profesorom pastorálnej a morálnej teológie a prefektom v trnavskom seminári. Zo seminára odišiel ako pápežský komorník  za administrátora do Zavaru. V roku 1931 bol menovaný za profesora a rektora Seminára svätého Cyrila a Metoda. V tomto postavení účinkoval až do októbra 1936, keď bol kňazský seminár presťahovaný do Bratislavy. Bol vymenovaný za domáceho preláta Jeho Svätosti a v novembri 1937 za kanonika družnej kapituly v Bratislave pri Dóme svätého Martina. Prekvapivým bolo jeho menovanie Svätým Otcom Piom XI. za pomocného biskupa apoštolskému administrátorovi v Trnave a za titulárneho biskupa conenského vo Frígii 17. 3. 1938. Biskupskú konsekráciu prijal v Ríme 15. 5. 1938. Za heslo svojej biskupskej služby si zvolil výrok „Per crucem ad lucem“ (Cez kríž ku svetlu), ktoré vystihovalo jeho dovtedajší životný údel a prorocky naznačovalo budúcnosť. Pretože trnavský apoštolský administrátor Pavol Jantausch ho nevymenoval za generálneho vikára, mohol tak i naďalej zotrvať v seminári ako rektor. Mons. Buzalka medzi časom bol po preradení do II. zálohy a po vykonanej služobnej povinnosti prepustený z brannej moci ČSR k 31. 12. 1935. No táto skutočnosť nebránila jeho vymenovaniu 4. 6. 1940 za vojenského vikára, kedy opustil seminár, aby sa mohol plne venovať svojmu novému poslaniu. 

Prostredníkmi a hlavnými nositeľmi duchovnej právomoci udelenej Buzalkovi boli vojenskí duchovní v činnej službe na čele organizačnej štruktúry ktorej stáli prednostovia duchovnej služby pri MNO – HVV neskôr MNO VS. Menovite František Kovalčík, Albín Krásna a Jozef Mitošinka, ktorý sa stal aj poradcom vojenského vikára zastrešujúceho duchovnú službu svojou právomocou. Mons. Buzalka sa energicky ujal svojej novej funkcie, vybavením vojenských duchovných katolíckej duchovnej služby právomocou konať duchovnú správu v rámci svojej pôsobnosti, a to podľa miesta pôsobenia. Vojenskí duchovní tak boli vyňatí z právomoci svojich biskupských úradov a podriadení právomoci vojenského vikára, rovnako všetci, ktorí spadali pod jeho právomoc. Svoje vymenovanie pápežom Piom XII. chápal ako službu pre časné a večné blaho vojakov mladého Slovenského štátu, ako to vyjadril v prvom pastierskom liste 15. 10. 1940. Mons. Buzalka si bol vedomý, že na plnenie tak veľkých úloh vojenskej duchovnej služby má pomerne málo duchovných - ako to vyjadril v spomínanom pastierskom liste - a tak sa sám aktívne zapojil do duchovnej služby medzi vojakmi. Navštevoval vojenské jednotky, ako tomu bolo napr. 25. 4. 1941, keď navštívil 1. peší pluk v Zámockých kasárňach a následne navštívil i poddôstojnícku školu špeciálnych zbraní. Svojou prítomnosťou, príhovormi a rozhovormi vojakov povzbudzoval k napĺňaniu poslania vojaka s dôrazom na úlohu brániť všetkých príslušníkov štátu. V pastierskom liste z 1942 roku píše: „Nuž, vojaci milí, naši milí duchovní synovia moji, Pán Boh má svoj plán aj s vami, či ste doma, alebo v zahraničí, alebo na bojisku, všetci ste sa dobrovoľne zaviazali vojenskou prísahou pred Bohom a pred ľuďmi, že prikázané vám miesta nikdy neopustíte, služobné tajomstvo nezradíte a za vlasť, ak bude treba, aj život obetujete. Žite a bojujte tak, aby bol s vami vždy Pán Ježiš. Dnes, keby vám prišlo umierať, na konci vašej krížovej cesty života a boja, Ježiš váš žije a díva sa na vás a vidí vašu hrdinskú mučenícku smrť.“ V tomto duchu sa aj priamo prihováral k vojakom odchádzajúcim na front. Svojich synov“ vyprevádzal nielen na front, ale pokiaľ to bolo možné, aj na večnosť, ako tomu bolo napr. 24. 3. 1941 keď vykonával pohrebné obrady na bratislavskom cintoríne pri pohrebe poručíka letectva Janka Svetlíka. Jeho otcovskej starostlivosti neunikli ani „márnotratní synovia“ spoločnosti, čo vidno z jeho predvianočnej návštevy väznice Krajského súdu v Bratislave, v ktorej bolo umiestnených aj niekoľko vojenských odsúdencov odpykávajúcich si svoj trest, ako  aj zo zavŕšenia duchovných cvičení, ktoré sa konali vo vojenskej  väznici v Bratislave. O duchovný život vojakov sa postaral predovšetkým vydaním modlitebnej knižky pod názvom "Verný priateľ", ktorú zostavil stotník duch. Jozef Mitošinka a na ktorú prispela aj vláda Slovenského štátu prostredníctvom Ministerstva zahraničných vecí. V jej úvode biskup Mons. Buzalka napísal: „Dosiaľ sa mi tak zdalo, že ešte niečo chýba do vašej výzbroje, do vašej vojenskej torby. Pousilovali ste sa zadovážiť si ruženec, ale nemali ste ešte naozaj svojskej modlitebnej knižky. Boli ste akoby všetkými možnými vecami zaopatrení, len sa vám nedostávalo toho každodenného chleba duševného.“  Vydaniu napomohla aj skutočnosť, že Michal Buzalka sa stal majiteľom a vydavateľom obnovených Katolíckych novín, ktorých prvé číslo vyšlo 25. 10. 1940. Po vymenovaní A. Lazíka za kanonika trnavskej kapituly a dekana-farára v Trnave sa Buzalka 15. 9. 1942 opäť vrátil do kňazského seminára v Bratislave ako rektor a v tejto funkcii zotrval až do zatknutia 19. 7. 1950. Jeho prácu Cirkvi a vlasti patrične ocenili 14. 3. 1944 udelením čestného štátneho vyznamenania - záslužného kríža obrany štátu. Boľševickú ideológiu so svojou povestnou nenávisťou voči Cirkvi Mons. Buzalka po prvýkrát osobne pocítil 16. 4. 1945, keď bol bezpečnostnými orgánmi zatknutý a uväznený v Bratislave. Po prepustení zo zaisťovacej väzby 23. 6. 1945 bol internovaný v bratislavskom kláštore františkánov. Od toho času spolu s ostatnými biskupmi poukazoval na prenasledovanie a útlak Cirkvi. Žiadosť československej vlády o odvolanie Buzalku a niektorých ďalších slovenských biskupov, Vatikán ako bezpredmetnú odmietol 3. 10. 1946. Úklady na osobu biskupa Mons. Buzalku vyvrcholili po udalostiach februára 1948, keď došlo k jeho opätovnému uväzneniu orgánmi ŠtB 19. 7. 1950 po dôkladnej príprave v rámci akcie Dědek. V hlavnom súdnom pojednávaní 10. - 12. 1. 1951 bol obvinený z úkladov proti republike, z velezrady, vojenskej zrady a vyzvedačstva. Z týchto vykonštruovaných obvinení, ku ktorým sa pod nátlakom priznal, bol odsúdený odňatím slobody na doživotie, konfiškáciu celého majetku, peňažný trest vo výške 200 000,- Kčs a stratou čestných občianskych práv.  Nasledovali dlhé roky väznenia vo Valdiciach, Leopoldove, Ruzyni, Ilave a Pankráci  až po prerušenie trestu v júni 1956 pre zlý zdravotný stav. No i naďalej ostal v nemilosti a odlúčení, internovaný v charitných domovoch v Dečíne a Tábore, kde zomrel 7. 12. 1961.