KORONAKRÍZA - Moja skúsenosť III.

Aká je naša služba v tomto čase? Myslím si, že sa toho až tak veľa nezmenilo. Použijem jeden citát: My sme sa predsa už doteraz - plazili po zákopoch, povzbudzovali a vyhľadávali ranených vojakov, -  čo je obraz služby, ktorá je tvorivá a prispôsobuje sa aktuálnej situácii. 
Najdôležitejšie pre nás je mať srdce uzdravené. Ako chorí toho veľa neurobíme. My prví sme videli, počuli a dotýkali sa najimtímnejšieho tajomstva Kristovho srdca, z ktorého vyteká voda, ktorá nás očisťuje a Krv, ktorá nás rozpaľuje ohňom lásky. 
A potom sa už len stačí naladiť na Svätého Ducha, ktorého šum počujeme, hoci nevieme odkiaľ prichádza a kam ide. On je nekonečný prameň tvorivosti v službe, osvetlí nepoznané cesty, dá silu vytvoriť nové, vidieť dosiaľ nevidené... On potom otvorí aj ďalšie dimenzie našej služby. A tak stretávam ľudí s otvorenosťou, ktorá je darom zhora a nechávam nech si každý naberie toľko, pre koľko sa otvoril. Ako je to v prípade evanjeliovej ženy trpiacej na krvotok. Z Ježiša vtedy vyšla sila mimovoľne, bez jeho úkonu vôle. Je zaujímavé, že nie my kňazi sme mierou darov, ktoré rozdávame, ale tú mieru si podvedome určuje každý sám. Preto, kto príde k nám, vojenským duchovným, ako priateľ, dostane podiel priateľstva, kto príde ako k neobľúbenej osobe, odíde so svojou nespokojnosťou. Kto príde ako k poslovi nebeskej zvesti odnesie si nebeskú odmenu.   
Zámerne nepíšem mnoho o vonkajšej činnosti: ako slúžim tým ktorí o to požiadajú,  o chodení do domácností našich kolegov kvôli sv. spovedi, prijímaniu, posväteniu, o duchovnej službe v nemocnici, zaopatrovaniu zomierajúcich... Nie je až tak dôležité, čo sa koná, veď ten, kto sedí s milujúcim srdcom v kaplnke, urobí omnoho viac, ako vyhorený jedinec ponorený do neplodnej činnosti.   
V tomto čase sa nekonajú ani bohoslužby. Aj na to nazerajme s pohľadom evanjelia. Mnohí ktorí dosiaľ hovorili, že do chrámu nechcú chodiť a radšej by sa modlili doma, dnes môžu dokázať svoju úprimnosť. Po tomto čase zdržanlivosti si budeme božie dary vážiť viac. Pripomeniem ešte starobylú prax východných mníchov. Tí v čase pôstu odchádzali do ústrania, aby sa potom vrátili do kláštora, prijali pokrm a Eucharistiu. Podobne aj my sme dostali pozvanie hľadať tvár nebeského Otca za zatvorenými dverami svojich izieb a vo svojom srdci. Aj my kňazi dostávame posolstvo z neba, že Boh nepotrebuje našu aktivitu, ako skôr túži uzdraviť a požehnať naše srdcia.
Aj v tých najťažších skúsenostiach môžeme vidieť zmysel. Každodenne sa opakujúce správy o úmrtiach mi pripomínajú kartuziánsky pozdrav: Memento mori! – Pamätaj na smrť! Mníchov táto pripomienka na moment stretnutia sa s Bohom na osobnom súde viedla k dokonalejšiemu životu. Aj nás by mal pohľad na eventuálnu smrť viesť k zrelému postoju a plnšiemu životu v harmónii a v láske; a to v každom momente. Veď ktovie, či budeme môcť milovať aj zajtra! No dnes – dnes je priestor pre lásku; a tá nikdy neumiera navždy. 
npor. Ľuboš Kohút