KORONAKRÍZA - Moja skúsenosť VI.

Viera v čase pandémie

„Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty – hovorí Pán.“ (Iz 55,8) 

Aktuálne sa všetci nachádzame v životnej situácii, ktorá je pre nás niečím novým, nepoznaným, neočakávaným. 
Choroba, ktorá sa šíri svetom zasahuje naše istoty, otriasa pocitom bezpečia a stability. Mysleli sme si, že veda, ktorá dokáže pozorovať vzdialené galaxie, popísať Higgsov bozón a prečítať ľudský genóm, má moc uchrániť nás od všetkého, zabezpečiť, že slovo pandémia použijeme len v súvislosti s minulosťou. A predsa.

Šíriaci sa vírus zvláštnym spôsobom zasiahol aj do života Cirkvi. 
Často počujeme slová: „tohtoročná Veľká noc bude smutná!“, alebo „slovenskí biskupi nemali cúvnuť, mali trvať na slávení liturgie za účasti veriacich“ atď. 
Musím sa priznať, že aj mne chýba plný kostol veriacich. No zároveň toto obdobie vnímam ako veľký boží dar, ktorým Boh očisťuje našu vieru. Robí ju silnejšou a lepšou. Prečo?

Katechizmus definuje vieru ako „odpoveď človeka Bohu, ktorý sa mu zjavuje a dáva a súčasne mu prináša prehojne svetlo pri hľadaní posledného zmyslu života. (čl. 6) 
Vierou človek úplne podriaďuje Bohu svoj rozum a svoju vôľu. (čl. 142)“ 
Pomocou viery si človek dáva odpoveď na základnú otázku: Kto som a kam smerujem. 

Prejavy viery sú vnútorné a vonkajšie. 
Vnútorným prejavom viery je hlboká vnútorná úcta voči Bohu a všetkému čo s ním súvisí. Vonkajším prejavom sú všetky možné prejavy nábožnosti ako: zbožnosť, adorácia, pôst, modlitba, almužna.

Pravá viera nutne obsahuje vnútorné a vonkajšie prejavy. Z tohto dôvodu čítame: „Boh je duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde.“ (Jn 4,24) 
No zároveň: „Tak aj viera: ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva.“ (Jak 2,17)

V živote viery môžeme vnímať dve krajnosti. 
Sú veriaci, ktorí povedia: „Ja nepotrebujem chodiť do kostola, pristupovať k sviatostiam. Verím v Boha, ale v Cirkev nie.“ Ich viera nemá vonkajšie prejavy. Títo ľudia síce počujú boží hlas, no odpovedajú naň len natoľko, aby to neovplyvnilo ich život, a teda ich viera je de facto mŕtva, lebo Bohu nechcú podriadiť ani rozum, ani vôľu. 

Druhou skupinou sú veriaci, ktorí síce vykonávajú vonkajšie úkony viery – chodia do kostola, no zároveň žijú v hneve, nenávisti, cudzoložstve, bez mihnutia oka kradnú, klamú, podvádzajú, atď. Ich viera je rovnako mŕtva, lebo ani oni sa v skutočnosti nechcú podriadiť Bohu. „Načo mi množstvo vašich obetí?... Keď prichádzate vidieť moju tvár, ktože to žiada od vás rozšliapavať mi nádvoria? Neprinášajte viac márnu obetu, ona je mi dymom ošklivým... Neznesiem hriech a slávnosť!... Aj keď rozprestretie dlane, odvrátim oči od vás; a keď hromadíte modlitby ja ich nevyslyším, veď vaše ruky sú plné krvi. Obmyte, očistite sa, odstráňte mi spred oči zlobu svojich skutkov, prestaňte robiť zlo.“ (Iz 1,10-16)

Zákazom verejného zhromažďovania, sa akoby zrútil celý verejný život Cirkvi, veriaci nesmú navštevovať sv. omše, vysluhovanie sviatostí sa presúva na neskoršie termíny. Mnohí veriaci sú zrazu nespokojní. U skutočne veriaceho človeka znemožnenie vykonávania vonkajších prejavov viery, nikdy nesmie viesť k oslabeniu jeho viery, práve naopak, jeho viera musí rasť a vnútorná túžba po Bohu sa posilňovať, napriek ťažkým okolnostiam života. Ak si viem dať odpoveď na otázku kto som, kde smerujem a kto je pre mňa Boh, žiadna situácia nezničí môj vzťah k Bohu.

Obdobie krízy, ktoré prežívame možno pripraví niektorých ľudí o vieru, no osobne si myslím, že v globále vieru očistí a posilní.   
Napriek tomu, že naše myšlienky sú dnes preplnené neustále sa opakujúcimi správami o pandémii, a mnohí kresťania sú až tak ponorení do problematiky Covid – 19, že pôst, Veľký týždeň a blížiace sa Veľkonočné sviatky prežívajú len druho-plánovo. 
A aj keď je veľmi potrebné vedieť čo sa deje, a ako sa chrániť, či zabezpečiť seba a svojich najbližších, neprepadnime len ľudským myšlienkam, hľadajme to čo je božie.

Využime tento čas na dokonalejšie a hlbšie prežitie utrpenia, smrti a vzkriesenia Krista. Jeho samoty, opustenosti, väznenia. Zamyslime sa nad naším vzťahom k Bohu, našou vierou, našim životom. Nad tým kto som a kde smerujem. A najmä nebojme sa, veď Kristus svojím zmŕtvychvstaním porazil smrť. 
por.ThDr. Stanislav Dulák, PhD, štábny kaplán vebbz