KORONAKRÍZA - Moja skúsenosť VII.
- Autor: npor. Ľuboš Kohút
- Foto: internet
- Dátum: 08.04.2020
- Zdieľaj Zdieľať na Facebook
Pozvanie na kávu.
Som obyčajný človek a väčšia časť môjho kňazského života je všedná. Včera som vysluhoval sviatosti na oddelení onkológie, no dnes pôjdem na kávu.
Dostal som pozvanie od môjho kolegu. Je to skúsený vojak, ktorý mi v minulosti viackrát pomohol. Zatelefonoval mi, keď bol v karanténe. „Nepotvrdil sa u mňa koronavírus,“ povedal, „ale chcel som ťa počuť. Vieš, ľudia sa dnes jeden druhého stránia. Je to také zvláštne a trochu smutné... Dúfam, že ty však ku mne na kávu prídeš?“ Áno, rád prídem. Teším sa, že mám jeho dôveru a môžem za zrelým chlapom prísť ako jeho otec; duchovný otec.
Bolo to pred tridsiatimi rokmi, keď som ako sedemnásťročný punker prvýkrát vkročil na farský úrad. Bol som neverec a urobil som to iba ako recesiu a na veľké naliehanie mojej mamy. Patrične som sa na stretnutie s „farárkom“ pripravil. Vlasy som si postrapatil ešte o čosi viac a prekryl si nimi tvár. Potrhané rifle, vykrčená košeľa s odznakmi boli samozrejmosťou. Vrcholom mojej róby však boli staré pomaľované kanady, ktoré som si tesne pred vstupom na faru poriadne zablatil, aby som takto farský koberček poriadne „pokrstil“. Tešil som sa na to, ako budem provokovať; v čom som bol, mimochodom, veľmi dobrý.
Vošiel som na faru a... Všetko bolo ináč. Na fare našťastie nebol pán farár, ale bol tam otec; duchovný otec. Nezaujímali ho moje kanady, pozeral mi do očí. Bol to starší pán drobnej postavy, bez vlasov a s malým bruškom. Nič moc! No v očiach mal nebo. A keď začal rozprávať... Obdivoval som jeho i jeho ideály. Mal som o desaťročia menej ako on, no jeho duša bola omnoho mladšia ako tá moja, jeho ideály čisté a krásne. Ešte som mu, ako pohan, neveril, no obdivoval jeho vieru. To bol začiatok môjho obrátenia. Mal som veľké šťastie, že som narazil na pravého kňaza, na duchovného otca.
Dnes my kňazi nemôžeme slúžiť verejné bohoslužby, prihovoriť sa k svojim duchovným deťom, nemôžeme robiť väčšinu s našich tradičných činností. Ale jedno iste môžeme; a to byť otcami. Môžeme sa stretávať s nebeským Otcom, aby sme nezabudli na svoje najvyššie poslanie a utvrdili sa tak v duchovnom otcovstve. Môžeme sa s láskou prihovárať za svoje deti. Aby sme potom, keď táto kríza pominie, na fare mohli privítať nespratného výrastka ako svojho syna, ktorý sa dlho túlal po uliciach, ale dnes prišiel domov; prišiel k svojmu otcovi.
npor. Ľuboš Kohút, vojenský duchovný
Som obyčajný človek a väčšia časť môjho kňazského života je všedná. Včera som vysluhoval sviatosti na oddelení onkológie, no dnes pôjdem na kávu.
Dostal som pozvanie od môjho kolegu. Je to skúsený vojak, ktorý mi v minulosti viackrát pomohol. Zatelefonoval mi, keď bol v karanténe. „Nepotvrdil sa u mňa koronavírus,“ povedal, „ale chcel som ťa počuť. Vieš, ľudia sa dnes jeden druhého stránia. Je to také zvláštne a trochu smutné... Dúfam, že ty však ku mne na kávu prídeš?“ Áno, rád prídem. Teším sa, že mám jeho dôveru a môžem za zrelým chlapom prísť ako jeho otec; duchovný otec.
Bolo to pred tridsiatimi rokmi, keď som ako sedemnásťročný punker prvýkrát vkročil na farský úrad. Bol som neverec a urobil som to iba ako recesiu a na veľké naliehanie mojej mamy. Patrične som sa na stretnutie s „farárkom“ pripravil. Vlasy som si postrapatil ešte o čosi viac a prekryl si nimi tvár. Potrhané rifle, vykrčená košeľa s odznakmi boli samozrejmosťou. Vrcholom mojej róby však boli staré pomaľované kanady, ktoré som si tesne pred vstupom na faru poriadne zablatil, aby som takto farský koberček poriadne „pokrstil“. Tešil som sa na to, ako budem provokovať; v čom som bol, mimochodom, veľmi dobrý.
Vošiel som na faru a... Všetko bolo ináč. Na fare našťastie nebol pán farár, ale bol tam otec; duchovný otec. Nezaujímali ho moje kanady, pozeral mi do očí. Bol to starší pán drobnej postavy, bez vlasov a s malým bruškom. Nič moc! No v očiach mal nebo. A keď začal rozprávať... Obdivoval som jeho i jeho ideály. Mal som o desaťročia menej ako on, no jeho duša bola omnoho mladšia ako tá moja, jeho ideály čisté a krásne. Ešte som mu, ako pohan, neveril, no obdivoval jeho vieru. To bol začiatok môjho obrátenia. Mal som veľké šťastie, že som narazil na pravého kňaza, na duchovného otca.
Dnes my kňazi nemôžeme slúžiť verejné bohoslužby, prihovoriť sa k svojim duchovným deťom, nemôžeme robiť väčšinu s našich tradičných činností. Ale jedno iste môžeme; a to byť otcami. Môžeme sa stretávať s nebeským Otcom, aby sme nezabudli na svoje najvyššie poslanie a utvrdili sa tak v duchovnom otcovstve. Môžeme sa s láskou prihovárať za svoje deti. Aby sme potom, keď táto kríza pominie, na fare mohli privítať nespratného výrastka ako svojho syna, ktorý sa dlho túlal po uliciach, ale dnes prišiel domov; prišiel k svojmu otcovi.
npor. Ľuboš Kohút, vojenský duchovný