KORONAKRÍZA - Moja skúsenosť VIII.

V jednom starovekom gréckom mýte sa hovorí o mládencovi menom Narcis, ktorý pokladal odraz svojej vlastnej tváre na vodnej hladine za obraz niekoho iného. Bol ním tak uchvátený, že pritom sa nezamýšľal, odkiaľ sa obraz vzal. 
Tento grécky mýtus o Narcisovi je dôležitým obrazom, ktorý je bezprostredne spojený s ľudskou skúsenosťou. Slovo „narcissus“ pochádza z gréckeho výrazu „narcosis“ – narkóza alebo stuhnutie. 
To, že považoval mladý Narcis svoj vlastný obraz za obraz niekoho iného, bolo len odrazom jeho „stuhnutia“ alebo „znecitlivenia“. Stal sa sluhom svojho vlastného obrazu. Dej mýtu pokračuje v tom, že nymfa Echo sa pokúšala získať Narcisovu lásku úryvkami jeho vlastných slov, ale neúspešne. Narcis bol „otupený – znecitlivel“. 
Je to obraz o človeku, ktorý sa nechá „otupieť alebo znecitlivieť“ tým, že upadne do bezmyšlienkovitej fascinácie sebou samým v akomkoľvek „materiáli“ odlišnom od seba. Poukazuje tiež na tendencie našej kultúry, ktorá je intenzívne technická, a teda „narkotická“ (otupujúca človeka vo svojej pravej „človečine“, teda ľudskosti). Akoby človek chcel vďaka novodobým technickým prostriedkom prežiť oveľa viac, ako dokáže pochopiť darom rozumu. Bezmyšlienkovité prijímanie i schvaľovanie všetkého, čo sa nám ľúbivo ponúka skrze novodobé technické vymoženosti, spôsobuje u človeka ľahostajnosť k signálom vlastnej prirodzenosti a únik do sveta „krásnej virtuálnej reality“ (nereality)...
A v spätosti s doteraz uvedeným príkladom môže „koronakríza“ paradoxne človeku pomôcť.
Karanténne opatrenia vlády SR spôsobili, že rodiny sú spolu a to nie len na krátky čas. Vzhľadom na dennodenné spolužitie rodín, človek naráža na vlastnú ľudskosť i ľudskosť svojich. Začína byť konfrontovaný reálnou ľudskosťou a reálnymi potrebami, ktoré sa dennodenne urputne hlásia o slovo... 
Nie je možné nereagovať. Tvárou tvár realite seba, svojej ľudskej biedy i naopak ľudských darov ako aj zoči voči zázraku života tých, ktorých mi Boh dal i dáva, môžem vstúpiť do reality života a vstúpiť do vrcholného prejavu ľudskosti – do reálneho odovzdania seba tým druhým, pričom človek zažije pri obohatení druhého aj skutočné obohatenie seba. 
Vyjdime z klamného nazerania na seba (z vlastnej zaľúbenosti do vysnívaného obrazu) a vstúpme do reality života lásky, ktorá nás ochráni od „znecitlivenia“ na skutočnú krásu... Ono sa to už aj deje, lebo začíname si vážiť tých, ktorí sa pre chorých i všetkých nás reálne obetujú. Naše vonkajšie vyjadrenie vďaky všetkým týmto reálnym hrdinom (nie virtuálnym, ktorými sú mnohí omámení) je známkou, že človek „precitá z otupenia“ a to je dobré znamenie.
mjr. ThDr. Slavko Ganaj, PhD, štábny kaplán VÚ Kuchyňa