Kresťanská sloboda a Boží zákon (Biblický výklad alegórie o Hagar a Sáre)

„Povedzte mi , vy, čo chcete byť pod zákonom: Nepočujete zákon? Lebo je napísané: Abrahám mal dvoch synov: jedného od otrokyne a druhého od slobodnej. Ten z otrokyne sa narodil podľa tela, ale ten zo slobodnej podľa prisľúbenia. To je obrazná reč. Tie ženy znamenajú dve zmluvy: Tá prvá z vrchu Sinaj rodí pre otroctvo, a to je Hagar. Hagar znamená horu Sinaj v Arábii a zodpovedá terajšiemu Jeruzalemu, lebo ten je so svojimi deťmi v otroctve. Ale Jeruzalem, ktorý je hore, to je tá slobodná, ktorá je našou matkou. Veď je napísané:
Plesaj neplodná , ktorá nerodíš,
Jasaj a výskaj, ty, ktorá netrpíš pôrodnými bolesťami,
lebo opustená má veľa detí, viac ako tá, čo má muža.
Vy však, bratia, ste deti prisľúbenia ako Izák. Ale ako vtedy ten, čo sa narodil podľa tela, prenasledoval narodeného podľa Ducha, tak aj teraz. Čo však hovorí Písmo?
Vyžeň otrokyňu a jej syna, lebo syn otrokyne nebude dedičom so synom slobodnej.
Preto, bratia, nie sme deti otrokyne, ale slobodnej.“ (Ga 4, 21 – 31)

Ľudia sa radi spoliehajú na istotu, ktorú vidia vo všeobecnej platnosti zákona. Už aj pohania mali svoje náboženské zákony a tobôž židovstvo si zakladalo na Mojžišovom zákone ako na zjavení pre vyvolených. Preto nie div, že tí, čo boli zvyknutí na zákon, nevedeli pochopiť kresťanskú slobodu, ktorú prinieslo evanjelium Ježiša Krista. Namiesto zmluvy zákona zo Sínaja je tu zmluva milosti. Už nie je rozhodujúce podrobenie sa zákonu a jeho príkazom, ale Božia milosť a jej prijatie dôverujúcim srdcom.
V galatských cirkevných zboroch v neprítomnosti apoštola Pavla židovskí agitátori zdôrazňovali záväznosť predpisov Mojžišovho zákona aj pre kresťanov. Preto musel apoštol Pavol napísať tento list, ktorého hlavnou témou je „ zákon a evanjelium “ a otázka slobody kresťana. Platnosť jeho obsahu je nadčasová a záväzná aj pre nás
Keďže sa zo židovstva pochádzajúci judaistickí agitátori utiekali pre svoje dôkazy do Starej zmluvy, siahol aj apoštol Pavol hlboko do nej. Pre prvú cirkev bola Stará zmluva pôvodne Písmom svätým, na ktoré nadväzovali Pánove reči a svedectvá apoštolov. Pavol sa obrátil až k počiatkom dejín spásy u praotca Abraháma, ktorého vyvolenosť sa spája s jeho dôverou v Božie zasľúbenie. Uvádza teda Abrahámovu manželku Sáru a služobnú Agar s ich synmi, podľa vtedy módneho obrazného výkladu ako dva typy pre starú a novú zmluvu, pre zákon a evanjelium, pre otroctvo a slobodu. Zákon bol vo svojej dobe dobrým vychovávateľom po Krista, ale zasľúbenie evanjelia ho prevyšuje. Zotrvávať iba na stupni zákona by po Kristovi znamenalo, poddávať sa jeho zotročeniu. Ani pre Abraháma nebolo ľahké uveriť Božiemu zasľúbeniu o potomstve. Nemal pre to prirodzenú istotu. Veď bol už asi storočný a jeho manželka Sára bola tiež vo veku, keď sa už ženám deti nerodia. Bolo to teda prirodzene nepravdepodobné, priam nemožné. Abrahám aj chcel samospravodlivo urýchliť a uskutočniť Božie zasľúbenie tým, že mal syna s Agar. Jej syn Izmael je predstaviteľom tých, ktorí si zakladajú na pôde a na svojich zásluhách ako židia na plnení zákona.
Boží zákon nás má viesť k poznaniu Božej zvrchovanosti. Preto je chyba, keď uvádzame a učíme Desatoro bez záveru, kde sa zdôrazňuje rozhodujúci vzťah srdca k Bohu a chráni pred kauzistickým chápaním prikázaní. Židovstvo rozumelo pod zákonom nielen Desatoro, ale aj všetky odvodené príkazy a zákazy, aj všetky obradné predpisy. Apoštol Pavol naproti tomu zdôrazňuje evanjeliovú slobodu, ktorá je možná pre Božiu lásku a Kristovu vykupiteľskú obeť za nás.
Práve Abrahám je praotcom viery. Veď žil pred vydaním zmluvy na Sínaji a napriek svojim pochybnostiam veril, že Hospodin splní svoje zasľúbenie. Táto viera dávala jeho životu zmysel. Viera dáva zmysel životu každého veriaceho. Dokazuje to oblak svedkov viery, ktorý sa tiahne od Abraháma až po naše časy.
Tak veril aj cirkevný otec Tertulian v 2. storočí, keď vyznával: „ Verím, aj keď je to nemožné.“ O takúto vieru zápasil aj náš reformátor Dr. Martin Luther, až získal svoj objav pri čítaní 31. Žalmu: „ Hospodine, zachráň ma svojou spravodlivosťou.“ Nie tou, ktorú by som získal plnením zákona, ale ktorú získal Kristus, ktorá je cez Krista prejavom Božej lásky a milosti voči nám. Pán Ježiš Kristus je vyvrcholením Božieho zasľúbenia, je darom nebies nám hriešnikom neschopným splniť úplne Boží zákon, ktorý nás obviňuje a obžalúva.
Zasľúbenie dané Abrahámovi, sa vzťahovalo na krajinu pre neho a pre jeho potomkov. My však máme veľkolepejšie zasľúbenia: Kráľovstvo Božie a večný život. Tento cieľ sa nedá dosiahnuť splnením časných podmienok prikázaní, zaslúžením poslušnosťou zákonu. Apoštol Pavol zdôrazňuje, že sme dietkami slobodnej. Cirkev je tu označená za matku veriacich, pod čím máme rozumieť bytostný vzťah vzájomnej dôvery a lásky. Tá však nepochádza z nás samých. Jej zdroj je v Bohu, ktorý je pôvodcom prvého podnetu, je Darcom len dobrého údelu a dokonalého daru. Dostáva sa nám mocou Ducha Svätého, ktorý nás povoláva, posväcuje a v pravej viere zachováva. Amen.