Kristov pokoj - zamyslenie na 15. týždeň v roku 2024
Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ Tomáš, jeden z Dvanástich nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. Ostatní učeníci mu hovorili: „Videli sme Pána.“ Ale on im povedal: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“ O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: „Pokoj vám!“ Potom povedal Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci ale veriaci!“ Tomáš mu odpovedal: „Pán môj a Boh môj!“ Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“ Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene. (Jn 20, 19- 31)
Človek už od malička vo svojom živote nepočúva nič iné, iba samé príkazy: Umy sa! Obleč sa! Dobre sa uč! Poslúchaj! Možno to mnohým z nás aj lezie na nervy. A teraz si predstavíme, že čosi podobné od nás vyžaduje aj Cirkev. Ver! Silno, úprimne, nezištne ver! A hoci to mnohým vadí, je správne, že tieto požiadavky na nás má. Veď ide o náš duchovný život a v ňom viera zohráva najpodstatnejšiu úlohu.
Toto konštatovanie kontrastuje s vierou „za zatvorenými dverami“, o ktorej sme počúvali v dnešnom evanjeliu – a predsa aj takáto viera môže osloviť.
Ježiš prechádza cez zatvorené dvere, lebo apoštoli, hoci ich bolo desať, mali strach. Verili síce v Ježišovo zmŕtvychvstanie, ale ich viera bola ešte otrasená, nedokonalá, počiatočná a nestabilná. Jedenásty, ktorý chýbal, bol Tomáš, ktorého kresťanská tradícia nazýva neveriaci. Vo Večeradle sa teda stretla viera aj nevera a obe za zatvorenými dverami.
Na jednej strane sa apoštoli chválili pred Tomášom, že videli Pána, na druhej strane nič neoznamujú, ani bratom, ani širokej verejnosti. Majú strach zo Židov a zo zloby sveta. Do ich strachu vstupuje Ježiš a hovorí: Pokoj vám! Použije pozdrav, ktorým sa zdravili ľudia vzájomne si blízki. Už pozdravom naznačuje, že im nebude robiť výčitky, ba naopak, má dosť trpezlivosti, aby z viery plnej strachu za zatvorenými dverami urobil vieru tak silnú, že dokáže vydať za neho aj krvavé svedectvo.
Buďme úprimní, že aj naša viera sa podobá viere za zatvorenými dverami. Často máme strach vykročiť s vierou do sveta, svedčiť o Bohu, Cirkvi, Ježišovi a jeho evanjeliu.
Lenže za zatvorenými dverami Večeradla bola aj nevera. Tomáš si kládol podmienky: Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím. On je dvojnásobne zatvorený: za dverami Večeradla i za dverami svojho srdca. Všetko vyrieši Ježiš, keď ho vyzýva, aby prestal byť neveriaci, ale aby uveril. Tomáš to dokáže a zvolá: Pán môj a Boh môj!
Opäť však buďme úprimní, lebo z Tomášovho postoja sa čosi nachádza aj v nás. My tiež si zaslúžime prívlastok neveriaci, lebo veľmi často nie sme schopní rozširovať obraz svojej viery. Ako často si myslíme, že nám úplne stačí viera z detských liet. Lenže s takou vierou sme smiešni, nedokážeme sa obhájiť, nevieme múdro argumentovať, nevieme iných nadchnúť. Preto sa začneme žalovať na pochybnosti vo viere. A tých je viacero. Na prvom mieste je to strach, lebo sa bojíme otvoriť oči nášho ducha pre čosi nové. Váhame vstúpiť do nového sveta, ktorý nám otvára viera, stojíme na jeho prahu a chýba nám rozhodný rázny krok, lebo nechceme opustiť svoj svet.
Takú silnú, pevnú a opravdivú vieru nám chce vštepiť aj Ježiš. Nebojme sa, veď lano nášho života drží on sám a vtedy sa naozaj niet čoho báť.
Človek už od malička vo svojom živote nepočúva nič iné, iba samé príkazy: Umy sa! Obleč sa! Dobre sa uč! Poslúchaj! Možno to mnohým z nás aj lezie na nervy. A teraz si predstavíme, že čosi podobné od nás vyžaduje aj Cirkev. Ver! Silno, úprimne, nezištne ver! A hoci to mnohým vadí, je správne, že tieto požiadavky na nás má. Veď ide o náš duchovný život a v ňom viera zohráva najpodstatnejšiu úlohu.
Toto konštatovanie kontrastuje s vierou „za zatvorenými dverami“, o ktorej sme počúvali v dnešnom evanjeliu – a predsa aj takáto viera môže osloviť.
Ježiš prechádza cez zatvorené dvere, lebo apoštoli, hoci ich bolo desať, mali strach. Verili síce v Ježišovo zmŕtvychvstanie, ale ich viera bola ešte otrasená, nedokonalá, počiatočná a nestabilná. Jedenásty, ktorý chýbal, bol Tomáš, ktorého kresťanská tradícia nazýva neveriaci. Vo Večeradle sa teda stretla viera aj nevera a obe za zatvorenými dverami.
Na jednej strane sa apoštoli chválili pred Tomášom, že videli Pána, na druhej strane nič neoznamujú, ani bratom, ani širokej verejnosti. Majú strach zo Židov a zo zloby sveta. Do ich strachu vstupuje Ježiš a hovorí: Pokoj vám! Použije pozdrav, ktorým sa zdravili ľudia vzájomne si blízki. Už pozdravom naznačuje, že im nebude robiť výčitky, ba naopak, má dosť trpezlivosti, aby z viery plnej strachu za zatvorenými dverami urobil vieru tak silnú, že dokáže vydať za neho aj krvavé svedectvo.
Buďme úprimní, že aj naša viera sa podobá viere za zatvorenými dverami. Často máme strach vykročiť s vierou do sveta, svedčiť o Bohu, Cirkvi, Ježišovi a jeho evanjeliu.
Lenže za zatvorenými dverami Večeradla bola aj nevera. Tomáš si kládol podmienky: Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím. On je dvojnásobne zatvorený: za dverami Večeradla i za dverami svojho srdca. Všetko vyrieši Ježiš, keď ho vyzýva, aby prestal byť neveriaci, ale aby uveril. Tomáš to dokáže a zvolá: Pán môj a Boh môj!
Opäť však buďme úprimní, lebo z Tomášovho postoja sa čosi nachádza aj v nás. My tiež si zaslúžime prívlastok neveriaci, lebo veľmi často nie sme schopní rozširovať obraz svojej viery. Ako často si myslíme, že nám úplne stačí viera z detských liet. Lenže s takou vierou sme smiešni, nedokážeme sa obhájiť, nevieme múdro argumentovať, nevieme iných nadchnúť. Preto sa začneme žalovať na pochybnosti vo viere. A tých je viacero. Na prvom mieste je to strach, lebo sa bojíme otvoriť oči nášho ducha pre čosi nové. Váhame vstúpiť do nového sveta, ktorý nám otvára viera, stojíme na jeho prahu a chýba nám rozhodný rázny krok, lebo nechceme opustiť svoj svet.
Takú silnú, pevnú a opravdivú vieru nám chce vštepiť aj Ježiš. Nebojme sa, veď lano nášho života drží on sám a vtedy sa naozaj niet čoho báť.