List ordinára do zahraničných misií

V Marianke, 25. januára 2006

Drahí smútiaci príslušníci Ozbrojených síl Slovenskej republiky v zahraničných misiách,

Myslím, že Vás všetkých môžem takto osloviť. Všetci v celej našej vlasti smútime  nad nečakaným tragickým skonom štyridsiatich dvoch príslušníkov Ozbrojených síl Slovenskej republiky, synov a dcér, manželov a manželky, otcov  ako i vojenského kňaza – môjho generálneho vikára .

Letecké nešťastie pri ktorom zahynuli sa stalo na ich ceste domov z mierovej misie v Kosove,  iba pár minút pred pristátím, iba niekoľko kilometrov od domova. Pre každého človeka má kľúčový význam slovo „domov“. Je to miesto s ktorým je spojený náš život, je to miesto, kde je naša rodina, kde nachádzame svoje zázemie, kde sme jednoducho doma.

Keď sa pre našich zosnulých tak náhle prerušila cesta domov, keď musíme ich mŕtve telá odniesť na zamrznuté cintoríny, nezostáva nám nič iné len žialiť nad nimi ako nad tými, čo už nikdy viac neokúsia teplo domova a po ktorých v našich rodinách i v užšom či širšom spoločenstve zostane  bolestné prázdno?

Na túto ťažkú  otázku nachádzame v evanjeliu odpoveď od toho, ktorý jediný je kompetentný hovoriť s istotou o našom živote i o našej smrti. Keď Ježiš Kristus hovoril tieto slová, sám šiel v ústrety svojej smrti. Na druhý deň mal zomrieť na kríži. A predsa nezastavoval sa pri skončení  pozemského života, lež hovoril o tom, že ide do domu svojho nebeského Otca. Ide domov v tom absolútnom slova zmysle. Súčasne oznamuje, že svojím odchodom z tohto sveta cez kríž a zmŕtvychvstanie vytvorí možnosť prijatia do domu nebeského Otca aj pre  všetkých ľudí, pre každého svojho nasledovníka: Idem vám pripraviť miesto...Keď odídem a pripravím vám miesto, vrátim sa a vezmem vás k sebe aby ste aj vy boli tam, kde som ja...

Z toho vyplýva, že tu na zemi nemáme trvalé bydlisko. Potvrdzuje nám to aj apoštol Pavol keď nám hovorí: vieme, že kým máme domov v tomto tele sme akoby vo vyhnanstve, ďaleko od Pána.

To však neznamená, že by sme mali podceňovať náš pozemský život. Práve naopak: iba tak môžeme byť prijatí do večného Božieho domova, ak náš život má takú kvalitu, že sa môže páčiť samému Kristovi, ako zdôrazňuje ten istý apoštol: usilujeme sa, aby sme sa mu páčili, či sme blízko a či ďaleko. Domov – to je prostredie lásky. Iba ten sa rád vracia domov, kto vie, že ho tam čaká niekto, kto ho miluje. Ale platí to aj opačne: iba vtedy sa ponáhľame s radosťou domov ak sme tak zvládli život mimo domova – či v škole, na pracovisku, na služobnej ceste alebo v mierovej misii – že sa môžeme spokojne pozrieť do očí tomu, kto nás doma čaká a dôveruje nám. To platí aj o našom vzťahu k Bohu: Opäť to vyjadril jasne sám Ježiš Kristus: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske. Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske“. Náš život tu na zemi je „misiou“ – čiže sme poslaní Bohom, ktorý nás miluje. Táto Božia láska nás sprevádza vždy a všade. Ale aj my musíme vytvárať podmienky na to, aby nás mohla Božia láska do hĺbky prenikať. Aké: to povedal jasne Ježiš Kristus: Ak budete zachovávať moje prikázania, zostanete v mojej láske. Božia láska však nie je iba pekný cit, ale je to osoba – Duch Svätý. Životom podľa Božej vôle, podľa Jeho prikázaní vytvárame v sebe podmienky pre prítomnosť Boha v nás, sme povolaní k tomu, aby sme sa stávali Božím domovom v tomto svete. Boh vstupuje do nášho sveta cez srdce a svedomie človeka. Cez človeka, ktorý sa z lásky k Bohu snaží zachovávať Jeho prikázania a uskutočňovať podnety k dobrému vstupuje do nášho sveta dobro, láska, obetavosť, služba, odpúšťanie – teda prejavy Božej lásky a okolo takéhoto človeka sa vytvára pocit domova. Keď to domyslíme, nevyhnutnou súčasťou našej cesty k večnému domovu nebeského Otca je snaha o vytváranie opravdivých domovov z našich rodín, z našich pracovísk, z našich miest a obcí, z celej našej vlasti. Ba viac, Boh chce, aby sa celý svet stal domovom, v ktorom žije ľudstvo ako jedna rodina v pokoji a vo vzájomnej láske.

Naši vojaci sa vracali z mierovej misie v Kosove. Aký význam majú tieto misie , to vyjadril súčasný Svätý Otec v mierovom posolstve k 1. januáru: „Ako by som mohol zabudnúť na toľkých vojakov, ktorí sú nasadení do chúlostivých operácií na zastavenie konfliktov  a na vytvorenie podmienok potrebných k nastoleniu mieru? Aj im by som chcel pripomenúť slová Druhého vatikánskeho koncilu: Čo sa týka tých, čo slúžia vlasti pri vojsku, nech sa aj oni pokladajú za služobníkov bezpečnosti a slobody národov. A pokiaľ plnia správne túto svoju úlohu, naozaj prispievajú k upevneniu pokoja“. Takto chápaná služba vojakov v mierových misiách je tiež ich príspevkom k vytváraniu domova jednej ľudskej rodiny.

Odchod našich vojakov z tohto sveta sa udial neočakávane a dramaticky. Stánok ich pozemského príbytku – vyjadrené slovami sv. Pavla - sa rozpadol. Ich pozemský pobyt skončil. Podľa nášho úsudku predčasne. Mnohým budú chýbať. Ale neskončila sa ich existencia, ich osobný život. Sv. Pavol nám pripomína to isté, čo vyjadril sám Ježiš Kristus: Máme v nebesiach domov pripravený od Boha, príbytok nie rukou zhotovený, ale večný. Avšak, vstupnou bránou do tohto večného domova je sám Ježiš Kristus, ako nám to vyjadril v evanjeliu: Nik nepríde k Otcovi, ak nejde cezo mňa. Čo to znamená, to nám opäť povedal sv. Pavol: Všetci sa musíme ukázať pred súdnou stolicou Kristovou, aby každý dostal odplatu za to čo konal kým bol v tele, či už to bolo dobré a či zlé.

Naši bratia a sestry sa v jednom okamihu, neočakávane ocitli pred Kristom ako spravodlivým Sudcom. Ako obstáli? Mohli prejsť do priameho spoločenstva na živote trojjediného Boha, do večného domova, alebo  potrebujú ešte dozrieť v láske a očistiť sa od ľudských nedokonalostí v stave, ktorý nazývame očistcom? Ak by to tak bolo, chceme im pomáhať našimi modlitbami, zvlášť tou najúčinnejšou modlitbou, ktorou je naše spojenie s Ježišom Kristom pri sprítomnení Jeho obety kríža vo svätej omši. Vieme, že jestvuje aj tretí možný výsledok  osobného súdu v okamihu našej smrti. Ak  človek odmietal vytvárať podmienky pre Božiu prítomnosť v sebe, ak namiesto domova vytváral okolo seba nelásku, utrpenie, zlo. Stáva sa večným bezdomovcom v stave, ktorý nazývame peklom. Je to stroskotanie na prahu večnej vlasti – a to jedine vlastnou vinou...

Včera som dostal  otázku, ako si budeme v budúcnosti uctievať pamiatku obetí tejto udalosti. Nebolo by tým najkrajším pomníkom obetiam tohto nešťastia, keby sme vytvárali podmienky k tomu, aby Boh mohol byť prítomný v nás a aby sa cez nás mohol blahodárne prejavovať v našom svete? Nebolo by krásnym pomníkom to, keby sme robili všetko pre to, aby sa v našich rodinách i v našich vzťahoch, ale i v našom verejnom, hospodárskom a politickom živote vytvárala atmosféra domova, v ktorom by našli prijatie a oporu aj tí, ktorí utrpeli rozličné straty, vrátane tých, čo stratili v obetiach tejto katastrofy svojich najbližších...?

A napokon, aj pre každého z nás platí, že smrť je istá, len hodina smrti neistá. Verme Bohu, že smrť nie je koniec, ale je prechod z tohto dočasného domova do večného domova nebeského Otca, kde sa máme stretnúť so všetkými, čo nás tam predišli- aj s tými, ktorých dnes oplakávame a za ktorých sa modlíme. Avšak postava Krista – Sudcu, ktorý je bránou k tomuto večnému domovu má dávať nášmu pozemskému  životu charakter zodpovednosti.

Prečo Pán Boh dopustil túto tragédiu, nevieme. No jedno vieme s istotou: cez ňu nás na celom Slovensku i Vás v zahraničí na chvíľu zastavil a dal nám uvedomiť si tieto základné skutočnosti nášho pozemského života a nášho večného cieľa. Ak si túto lekciu vezmeme k srdcu, ak sa otvoríme pre Božiu prítomnosť v našom živote, ak budeme vytvárať z nášho života a sveta domov pre všetkých, ak raz obstojme pred Božím súdom – tak obeť našich príslušníkov Ozbrojených síl, našich bratov a sestier, nebola márna...

+ František RÁBEK, ordinár OS a OZ SR v.r.