Modlitba v Getsemani - zamyslenie na 15. týždeň v roku 2017
Evanjelium podľa Marka 14.kapitola 32-42 verš
Prišli na miesto zvané Getsemani. A prikázal svojim učeníkom: Sadnite si sem, kým sa pomodlím. Nato vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána. Doľahla naňho hrôza a úzkosť. Povedal im: Moja duša je veľmi smutná — až na smrť. Zostaňte tu a bedlite! Trochu od nich poodišiel, padol na zem a modlil sa, aby ho, ak je možné, minula táto hodina. Hovoril: Abba, Otče, tebe je všetko možné! Vezmi odo mňa tento kalich. No nie ako ja chcem, ale ako chceš ty. Prišiel k učeníkom a našiel ich spať. Petrovi povedal: Šimon, spíš? Ani len jednu hodinu si nevládal bdieť? Bedlite a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia. Duch je síce ochotný, ale telo je slabé.Znova odišiel a modlil sa tými istými slovami. Keď sa vrátil, zasa ich našiel spať; ich oči sa im od únavy zatvárali. Nevedeli, čo mu odpovedať. Prišiel aj tretí raz a povedal im: Ešte stále spíte a odpočívate? Už dosť! Prišla hodina — hľa, Syn človeka je vydaný do rúk hriešnikov. Vstaňte, poďme! Hľa, ten, ktorý ma zrádza, je blízko.
Záhrada v Getsemane. Miesto, kde Pán Ježiš prežil jeden z najťažších zápasov svojho života. Toľkokrát predtým sa stretol s nepochopením ľudí, dokonca ani vlastná rodina, či učeníci mu mnohokrát nerozumeli. To bolo ťažké. Poznáme to, vyvádza nás to z pokoja, vieme sa nad tým trápiť. Keď nedokážeme svojim najbližším vysvetliť na čom záleží, čo je pre nás dôležité. No tie najťažšie zápasy nevedieme s ľuďmi. Najťažšie boje tie vedieme sami so sebou. So svojim strachom so svojimi obavami.Práve v Getsemanskej záhrade zvádzal Pán Ježiš taký boj. Zápasil s vlastnými predtavami o svojej budúcnosti, o svojom poslaní, o Božej vôli. Jeho cesta sa blíži k cieľu, ale čo ak Jeho myšlienky smerujú k životu. Čo ak má pocit, že ako živý bude môcť ešte urobiť pre záchranu človeka viac. Čo ak netuší ako by jeho smrť mohla byť ľudom k úžitku? A ak je Božia vôľa Jeho smrť, dokáže tento zápas vybojovať až do konca. Nezlyhať v najťažšej chvíli? Pán Ježiš sa odchádza modliť. To je to najlepšie rozhodnutie , aké môže človek naplnený strachom a neistotou učiniť. Strenúť sa s Pánom Sveta v úprimnom rozhovore. K modlitbe pozýva troch najbližších, najdôvernejších učenníkov: Petra, Jána, Jakuba. Zažili s Ním mnoho, snáď najlepšie Ho poznajú, mohlo by im na ňom najviac záležať. Oni s mu majú byť nablízku, keď je mu ťažko. Veď preto máme priateľov, aby s nami prežívali naše výhry, ale aby nám boli blízko aj vo chvíľach, keď sa bojíme, keď upadáme do nedôvery. Jednou veľkou výsadou priateľstva je, že môžeme byť druhému blízko v jeho ťažkých chvíľach. Často je to bolestná blízkosť, ktorá premieňa aj náš pohľad na život. Je ťažké byť svedkom utrpenia a je ťažké v bezmocne sa pozerať a nemôcť nič zmeniť. No snáď pomocou je už len to, že nenecháme trpiaceho samého, opusteného. Učenníci nezvládli túto úlohu. Nedokázali bdieť, keď sa Pán Ježiš modlil. Zostal sám- opustený. Vo chvíli modlitby, vo chvíli umierania na kríži.
„ Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“, volá Spasiteľ sveta. Možno aj preto, aby sme si uvedomili, že najbolestnejšia je opustenosť – samota.
Prišli na miesto zvané Getsemani. A prikázal svojim učeníkom: Sadnite si sem, kým sa pomodlím. Nato vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána. Doľahla naňho hrôza a úzkosť. Povedal im: Moja duša je veľmi smutná — až na smrť. Zostaňte tu a bedlite! Trochu od nich poodišiel, padol na zem a modlil sa, aby ho, ak je možné, minula táto hodina. Hovoril: Abba, Otče, tebe je všetko možné! Vezmi odo mňa tento kalich. No nie ako ja chcem, ale ako chceš ty. Prišiel k učeníkom a našiel ich spať. Petrovi povedal: Šimon, spíš? Ani len jednu hodinu si nevládal bdieť? Bedlite a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia. Duch je síce ochotný, ale telo je slabé.Znova odišiel a modlil sa tými istými slovami. Keď sa vrátil, zasa ich našiel spať; ich oči sa im od únavy zatvárali. Nevedeli, čo mu odpovedať. Prišiel aj tretí raz a povedal im: Ešte stále spíte a odpočívate? Už dosť! Prišla hodina — hľa, Syn človeka je vydaný do rúk hriešnikov. Vstaňte, poďme! Hľa, ten, ktorý ma zrádza, je blízko.
Záhrada v Getsemane. Miesto, kde Pán Ježiš prežil jeden z najťažších zápasov svojho života. Toľkokrát predtým sa stretol s nepochopením ľudí, dokonca ani vlastná rodina, či učeníci mu mnohokrát nerozumeli. To bolo ťažké. Poznáme to, vyvádza nás to z pokoja, vieme sa nad tým trápiť. Keď nedokážeme svojim najbližším vysvetliť na čom záleží, čo je pre nás dôležité. No tie najťažšie zápasy nevedieme s ľuďmi. Najťažšie boje tie vedieme sami so sebou. So svojim strachom so svojimi obavami.Práve v Getsemanskej záhrade zvádzal Pán Ježiš taký boj. Zápasil s vlastnými predtavami o svojej budúcnosti, o svojom poslaní, o Božej vôli. Jeho cesta sa blíži k cieľu, ale čo ak Jeho myšlienky smerujú k životu. Čo ak má pocit, že ako živý bude môcť ešte urobiť pre záchranu človeka viac. Čo ak netuší ako by jeho smrť mohla byť ľudom k úžitku? A ak je Božia vôľa Jeho smrť, dokáže tento zápas vybojovať až do konca. Nezlyhať v najťažšej chvíli? Pán Ježiš sa odchádza modliť. To je to najlepšie rozhodnutie , aké môže človek naplnený strachom a neistotou učiniť. Strenúť sa s Pánom Sveta v úprimnom rozhovore. K modlitbe pozýva troch najbližších, najdôvernejších učenníkov: Petra, Jána, Jakuba. Zažili s Ním mnoho, snáď najlepšie Ho poznajú, mohlo by im na ňom najviac záležať. Oni s mu majú byť nablízku, keď je mu ťažko. Veď preto máme priateľov, aby s nami prežívali naše výhry, ale aby nám boli blízko aj vo chvíľach, keď sa bojíme, keď upadáme do nedôvery. Jednou veľkou výsadou priateľstva je, že môžeme byť druhému blízko v jeho ťažkých chvíľach. Často je to bolestná blízkosť, ktorá premieňa aj náš pohľad na život. Je ťažké byť svedkom utrpenia a je ťažké v bezmocne sa pozerať a nemôcť nič zmeniť. No snáď pomocou je už len to, že nenecháme trpiaceho samého, opusteného. Učenníci nezvládli túto úlohu. Nedokázali bdieť, keď sa Pán Ježiš modlil. Zostal sám- opustený. Vo chvíli modlitby, vo chvíli umierania na kríži.
„ Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“, volá Spasiteľ sveta. Možno aj preto, aby sme si uvedomili, že najbolestnejšia je opustenosť – samota.