Môže byť kresťan vojakom? (zamyslenie pravoslávneho kňaza)
Podobnú otázku si dnes kladú mnohí, ktorí sú povolávaní na výkon vojenskej služby. Vo Svätom Písme Pán odhalil ľudstvu svoju vôľu. Hoci sa povolanie na výkon vojenskej služby a samotná vojenská služba často spomínajú ako v Starom Zákone, tak aj Novom Zákone, nikde nie je ani najmenšia zmienka o tom, že sa vojenská služba protiví nášmu Stvoriteľovi.
História Starého Zákona nám svedčí o mnohých vojnách, ktoré boli vedené pri samotnej účasti Pána. Tak napríklad, vojna pri ktorej Židia vstúpili na Kanaánsku zem mala v plnosti posväcujúci charakter, lebo celý rad faktorov poukazoval na priamu Božiu pomoc pri obsadzovaní zasľúbenej zeme. Nasvedčujú tomu udalosti ako zázračný prechod Židov cez Jordán, rady archanjela Michala Jozuemu ohľadne zabrania jerichonskej pevnosti, zastavenie slnka pri jeho pochode v čase bitky s kanaánskymi kráľmi a kamenec, ktorý zahubil utekajúceho nepriateľa.
Ak by prikázanie „nezabiješ“ popieralo, negovalo vojnu ako jav, ako by sme potom s ním mohli porovnať túto a iné starozákonné vojny?
V knihe Kazateľ je napísané: „Všetko má svoj čas a každé počínanie pod nebom má svoju chvíľu... čas zabíjať i čas uzdravovať, čas búrať i čas stavať... čas vojny i čas pokoja“ (Kaz 3, 1-8). Podľa Mojžišovho zákona, každý izraelita okrem levitov, mal nosiť zbraň.
V Novom Zákone, na základe Starého Zákona, nám Christos hovorí: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov, neprišiel som zrušiť, ale naplniť...“ (Mt 5, 17).
V Novom Zákone nenájdeme ani jedno miesto, kde by Pán povedal o vojakoch odsudzujúce slová podobné tým, ktoré povedal kupčiacim na teritóriu chrámu (Jn 2, 16). Keď prišli vojaci k Jánovi Krstiteľovi, aby im poradil, povedal im: „Nikoho nevydierajte, ani neudávajte, ale pristávajte na svojom žolde“ (Lk 3, 14). To znamená, že im neprikázal, aby opustili armádu, ale že si aj naďalej majú na seba zarábať vojenskou prácou bez udávania a bez nároku na viac ako im patrí. Ale povedal im tiež, aby činili pokánie a zakázal im používať zbrane a moc v osobných cieľoch, napríklad, ako prax pri vymáhaní dlhov, ktorá pre rímskych vojakov bola v tom čase bežná.
Pozoruhodným je aj to, že všetci štyria stotníci, ktorých Nový Zákon spomína boli odmenení pochvalou (Lk 7, 9; 23, 47; Sk 10, 2; 27, 43). Stotník v Kafarnaume si zaslúžil pochvalu za svoju vieru. Osobitou česťou od Boha bol poctený Kornélius, v ktorého dome bol založený prvý chrám pre pohanov. Obidvaja oslavovali Boha „každý v tom povolaní, v ktorom bol povolaný“ (1 Kor 7, 20).
V tých časoch, keď boli prví kresťania prísne prenasledovaní rímskymi pohanmi aj Židmi, apoštol Pavol pod vedením Svätého Ducha napísal k rímskym kresťanom tieto slová: „Každá duša poddaná buď nadriadeným vrchnostiam. Lebo nieto vrchnosti, ak len nie od Boha; a tie, čo sú, Bohom zriadené sú. Kto sa teda vrchnosti protiví, Božiemu zriadeniu sa protiví; a tí, čo sa protivia, priťahujú si súd... Lebo vladár je služobníkom Božím tebe k dobrému... Veď preto platíte aj daň, lebo sú to Boží služobníci, práve tomuto povolaniu trvale oddaní“ (Rim 13, 1-7). Z týchto slov je jasné, že kresťan má služiť Bohu dôstojne v rámci ľubovoľného systému riadenia, považujúc moc za nevyhnutnosť udržiavajúcu poriadok, tak ako ustanovil Boh. Pričom ten, kto uplatňuje moc alebo nosí meč je nazvaný „služobníkom Božím“ (Rim 13, 4). Ak by bolo toto uplatňovanie moci samo o sebe protiprávnym, vladári by spolu s mocou dostali aj predpis byť pomstiteľmi tým, ktorí sú napomínaní za zlo, ktoré konajú.
Na základe žiadneho bezpodmienečného a priameho Spasiteľovho zákazu používať kresťanom meč počas ich pozemského života, kresťanská vierouka neodsudzuje vojnu ako jednu z foriem existencie ľudskej spoločnosti. Napríklad, v slovách, ktoré boli Ním povedané na sude Piláta: „Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci bili by sa za mňa...“ (Jn 18, 36), je jasne povedané, že je prirodzené, ak sa krajiny tohto sveta bránia silou.
V súlade s kresťanským učením človek jedných ochraňuje, ale je nútený bojovať s druhými. V iných textoch Svätého Písma je potvrdená bohumilosť vojenskej služby v podmienkach chodu teraz existujúcej moci. „Pripomínaj im, aby boli poddaní vrchnostiam a mocnostiam, poslúchali ich, boli hotoví do každého dobrého diela“ (Tit 3, 1). V liste apoštola Petra je napísané: „Poddaní buďte kvôli Pánovi každému ľudskému zriadeniu, buďto kráľovi ako najvyššiemu, buďto vladárom, ktorých On posiela trestať všetkých, čo zle robia, a chváliť tých, čo dobre robia“ (1 Pt 2, 13-14). Isus Christos podčiarkuje, že svetská moc pochádza od Boha, keď Pilátovi povedal: „Nemal by si moci nado mnou, keby ti nebolo dané zhora“ (Jn 19, 11). Keď Ho ešte skôr chceli farizeji usvedčiť na slove opýtali sa: „Slobodno platiť cisárovi daň alebo nie?“ Odpovedal im: „Čo je cisárovo, dávajte cisárovi, čo je Božie, Bohu“ (Mk 12, 14,17). Týmito slovami On Sám jasne povedal o podriadenosti sa autorite cisára. Pri vyháňaní peňazomencov z chrámu poukázal nato, že použiť moc je niekedy nevyhnutné. „A urobil si bič s povrázkov, vyhnal z chrámu všetkých, aj ovce a voly, peňazomencom rozhádzal peniaze a poprevracal stoly“ (Jn 2, 15).
Tieto príklady nám poukazujú na prípustnosť použitia sily pre potlačenie zla. Preto, ak štát povoláva svojich obyvateľov k udržaniu poriadku s pomocou svetských alebo vojenských prostriedkov, kresťan to má rešpektovať, lebo poslušnosť voči štátnym zákonom je jeho povinnosťou. Taktiež je na neho kladená povinnosť modliť sa za „...všetkých vysoko postavených...“ (1Tim 2, 1-2), a tiež za to, aby použitá sila bola prísne ohraničená v rámci spravodlivosti a mravného zákona.
Keď sa Nehemiáš dozvedel o pokuse nepriateľov zabrániť mu a obyvateľom Jeruzalema opraviť mestské hradby, vtedy sa obrátil na Boha s prosbou o pomoc: „Vtedy sme sa modlili k svojmu Bohu a postavili sme proti nim vo dne i v noci stráž na obranu pred nimi“ (Neh 4, 3).
„Neprotivte sa zlému“, bolo povedané v kázni na hore (Mt 5, 39). Tieto slová sú niekedy chápané aj tak, že pri obrane spoločnosti pred zločincami, národa pred nevyprovokovanými napadnutiami a pri obrane silných, keď bránia slabých nie vždy musí byť použitá sila. Podobný výklad protirečí princípom, ktoré sú na iných miestach Svätého Písma. Napríklad, tieto slová Pána: „Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu aj druhé“ (Mt 5, 39). My však musíme vedieť rozlišovať medzi pomstou za samých seba a bránením princípov slobody a spravodlivosti pre iných.
Na druhej strane sa v Novom Zákone nekáže nič vojenské, naopak vo veriacich sa vzbudzujú trpenie, pokora, zrieknutie sa vlastných práv atď. Je potrebné poznamenať, že teraz už ide reč iba o malých formách násilia. Ale vyššie uvedenými citátmi, Christos, nie vždy zakazuje človekovi klásť odpor zločincovi, ktorý mu zjavne hrozí zabitím.
Ako má teda postupovať pravoslávny kresťan, ktorý v čase vojny slúži v armáde a rieši otázku fyzickej likvidácie protivníka? Vojna je skutočne hrozným javom a o to hroznejším, že do jej ohňa sa vrhajú celé národy a kontinenty.
Vo vojne v menšej či väčšej miere trpia praktický všetci, ale základné bremeno sa kladie na plecia vojakov a dôstojníkov. No, vojny sú prítomne a budú sprevádzať históriu ľudského spoločenstva. „Ak sa národom zachce bojovať, budú to robiť s ľubovoľnými druhmi zbraní, v krajnom prípade využijú prírodné materiály. Medzi tým existuje mnoho príkladov, keď práve ozbrojené sily odvrátili vojnu“ povedal v roku 1968 na zasadnutí NATO veliteľ amerických vojsk v Európe generálporučík Viliam Dobbi.
Náš Pán, Isus Christos dal ľudstvu jasnú výstrahu, že „vojny a nepokoje“ budú pokračovať dovtedy, pokiaľ On znovu nepríde. (Lk 21, 9). Ak sa začne vojna, každý pravoslávny kresťan má postupovať v duchu lásky, zhodne s Božím prikázaním: „Nikto nemôže väčšmi milovať, ako keď život položí za svojich priateľov“ (Jn 15,13).
Násilie páchané na protivníkovi, ktorý si prišiel podrobiť tvoj národ, nemôžeme považovať za amorálne iba jeho nezodpovedné a surové použitie môžeme považovať za zlo. Presne na základe tohto dôvodu v 4. storočí učiteľ Cirkvi sv. Atanáz Veľký povedal: „Zabíjať sa nesmie, ale zabiť nepriateľa na bojisku je zákonné a chvályhodné“ (Pravila svjatych otcov s tolkovanijami, Moskva 1984, s. 114).
„...Čin vojaka vyžaduje nie iba vernosť, ale aj schopnosti k zabitiu, k vojenským zákernostiam a nemilosrdnosti. Je zlé ak sa u vodcu a vojaka nepreukážu záporné vlohy v boji pre nich potrebné. No oveľa horšie je to, ak sa z ich duše vytratia tiež dôležité kladné vlastnosti, ak sa začne idealizácia záporných vlastnosti a ich nadvláda, ak začnú prijímať zlé za správne, kultivovať výlučne zlé a stavať na ňom všetko svoje pôsobenie. Vládca alebo vojak s potlačeným alebo zvráteným svedomím nie sú potrební ani činom, ani ľuďom, ani Bohu. Toto už nie je vládca, ale tyranský zlodej. Toto už nie je vojak, ale vrah a zločinec“ (I. A. Iľjin, O soprotivleniji zlu siloju, Berlín 1925, s. 182-221).
Tieto slova nám znovu potvrdzujú, že obranná vojna, teda vojna pre nastolenie spravodlivosti a oslobodenie je bezvýhradne odôvodnená.
Novozákonné náboženstvo považuje za nešťastie aj spravodlivé vojny. Pritom sa vina a hriech za ľudské utrpenie kladie predovšetkým na tých, ktorí ju začali – na ctižiadostivých politikov, neúspešných diplomatov, smädiacich a ziskuchtivých chamtivcov a nie vojakov, ktorí sa obetujú na bojiskách za cudzie chyby a priestupky. Oni, podľa učenia Cirkvi, vykonávajú podvih na obranu vlasti. Vojna, sa v tomto prípade javí ako ozbrojený boj, v ktorom zabitie nepriateľov netvorí jeho podstatu a nie je jeho cieľom. Je to iba nevyhnutný dôsledok. Ak sa dá dosiahnuť cieľ bez krviprelievania v súlade s kresťanskou vieroukou, nemalo by sa k boju prikláňať.
Vo Vestníku vojenského a námorného duchovenstva č. 3 z roku 1913 je publikovaný článok „Ako sa má kresťan pozerať na vojnu?“, s ktorým je veľmi ťažko nesúhlasiť. Na otázku ako má kresťan pozerať na vojnu autor takto odpovedá:
1. Vojna sama o sebe, je v každom prípade dôsledkom hriechu. Ak by nebolo hriechu nebolo by ani vojny.
2. Vojnu nemôžeme priamo nazvať hriechom. Je skôr zlom koreniacim v nedokonalom ľudskom stave a tiež nerovnosti, v krutosti sociálnych podmienok a podobných vecí.
3. Vojna sa stáva hriechom, ak sa z nej stáva podnikanie z drzej slávychtivosti, zločineckej vášne k obohacovaniu sa, dobývaniu, ctižiadostivosti a ľahkomyseľnosti. Beda tomu, kto za to na seba berie zodpovednosť.
4. Odtiaľto pramení povinnosť kniežat a národov všetkými silami túžiť po hlavnom cieli udržiavať „mier a priazeň v ľuďoch“.
5. Nakoniec, vojna so sebou prináša aj ťažké ekonomické následky. Aj šťastná vojna zo sebou prináša mnoho trpkosti a biedy, sĺz a rán. Človek sa stáva divým a hrubým. V jeho prirodzenosti sa prebúdza zverstvo, ktoré potom v ňom nadlho zanecháva stopy v mravnej oblasti.
Vojna neodhaľuje iba temné stránky ľudskej prirodzenosti. Vojna môže prebudiť aj všetko veľké a vznešené čo v národe drieme. Vojna privádza k viere, k modlitbe, vzbudzuje srdečnú pripravenosť obetovať sa, lásku k vlasti a súcit. Môžeme povedať, že čas vojny sa môže stať požehnaným časom pre národ. Srdce sa nepochybne chveje pri myšlienke na všetky vznešené obety, aké potrebuje aj samotná šťastná vojna a z celej duše sa vtedy modlíme: „Ochráň nám, milosrdný Bože, mier v našich krajinách!“ Nikdy nezabudneme, že naši hrdinovia kúpili za cenu svojho života jednotu našej vlasti, že zomreli z Božej vôle naplňujúc svoju povinnosť. Rodní a blízki ich poznajú a utešujú sa tým, že seba obetujúca láska k ich domovine sa im zamenila na večné zásluhy v našej domovine. Opýtal by som sa všetkých mužov, ktorí v júli 1870, v deň modlitby a pokánia sa zišli pred bojom a modlili sa – čo cítili? Či to, že nechtiac a prinútene sa zúčastnia na veľkom hriechu, alebo, že idú bojovať ochotne za správnu vec a vyprosujú si na to Božie požehnanie.
„Vojenské povolanie je ťažké, smutné a tragické. Ale je potrebné a slúžiace blahému cieľu. Jeho prostriedky sú kruté a nespravodlivé. A práve preto duch, ktorému sa tieto prostriedky dávajú do rúk, musí byť silný a neochvejný v svojej úprimnej láske k Christu“ (I. F. Iľjin, O christoľubivom vojinstve, Rossija – New York 1939).
Za druhé potvrdenie bohumilosti vykonávania vojenskej služby pravoslávnymi kresťanmi môžeme považovať „Slovo k ruským vojakom“ povedané duchovným Sergejom Potechinom v dňoch 300 ročných osláv Domu Romanovových, v ktorom sa hovorí: „...O, ruský vojaci, veľká a strašná je vojna! Vo vojne hynú celé tisíce ľudských životov, búrajú sa dediny a mesta, vypaľujú sa polia, ničia sa stáročiami budované výtvory ľudského umu a rúk. Ak by vojna slúžila tomuto cieľu a ak by vojská išli priateľ na priateľa iba pre vyjavenie svojej sily, vojna by pre ľudí bola najzahanbujúcejším javom a vojenské povolanie by bolo najstrašnejším a najškodlivejším zo všetkých ľudských povolaní. Boli a žiaľ aj dnes ešte sú také vojny a také vojská. V nekresťanských národoch, u pohanov a moslimov, každé ničenie iných krajín a národov považujú za bohumilé a mnohí z veľkých pohanských a moslimských dobyvateľov považujú za svoju slávu, ak obrátia Božiu zem na pustatinu a postavia si na nej pre seba hory pamätníkov z ľudských lebiek a kostí. Ale nie také sú kresťanské vojny a nie takí sú christamilujúci vojaci. Ak je mier v čase kresťanov a pre kresťanské národy vytúženým a vždy vyprosovaným blahom, prečo preto vravia: „zlý mier je lepší než dobrá roztržka“, kto nevie, nech teraz vie, že sú aj také okolnosti v živote štátu, keď je neúspešná vojna lepšia, ako ťaživý a zahanbujúci mier. A ak je niekto v čase mieru naklonený pre svoju ľahkomyseľnosť k názoru, že vojenská služba je neužitočná, tak v čase vojny niet väčšieho povolania naplneného láskou k blížnemu a sebaobetovaniu. Iba takýchto vojakov má naša vlasť a iba takéto vojsko sa v nej nachádza“ ( Vestnik vojennogo i morskogo duchovenstva, č.4, 1913).
Na potvrdenie povedaného Jeho Svätosť patriarcha moskovský a celého Ruska Alexej II, odpovedá na otázku korešpondenta vojenského časopisu „Orientir“ hodnotiac udalosti na Kaukaze a úlohu ruskej armády: „...Tragické udalosti na severe Kaukazu pokračujú už viac ako rok, a mi pociťujeme hlboký zármutok nad mnohými obeťami tohto hrozného konfliktu. Nie jedenkrát už od samotného začiatku tejto tragédie som sa obracal k všetkým stranám zainteresovaným do tejto strašnej mašinérie vojny s apelom ukončiť toto krviprelievanie a spojiť sa v mierovom procese.
Táto tragédia je priamym výsledkom ľudskej nepravdy a hriešnych ambícii. Udalosti v Čečensku – sú pre nás všetkých príkladom v neprístupnosti a škodlivosti riešenia národnostných problémov ozbrojenými silami. Ozbrojenci stojaci proti sebe prinútili ruských vojakov slúžiť vlasti ďaleko od svojich rodných miest, obetujúc svoje sily a vystavujúc nebezpečenstvu svoje zdravie aj život. Ich služba sa javí, ako pravá a nezištná pomoc ľuďom, našim bratom a sestrám, ktorí trpia v bratovražednej roztržke. Vojenská služba je slúženie Bohu a vojaci sú skutočný služobníci Boží, ktorí sú predurčení Božou vôľou k zavádzaniu a udržiavaniu poriadku, pravdy a zákonnej moci v ľudskej spoločnosti, k obrane nevinných a utláčaných, k potláčaniu agresie a násilia. Chcem vojakov povzbudiť slovami apoštola Pavla: „Prosím vás, žite tak, ako je vhodné povolania, ktorým ste boli povolaní, vo všetkej pokore, nežnosti a trpezlivosti, znášajte sa vospolok v láske...“ (Efez 4, 1-2). (Orientir, č. 3/1996, „Vremja i my“ s.7).
Slova predstaviteľa Pravoslávnej cirkvi v Rusku objasňujú vzťah obsahu vojenskej služby a prikázania kresťanskej cnosti. Do úvahy je potrebné vziať aj nepredpojatú mienku západných filozofov.
Profesor K. S. Luis vo svojej knihe „Jednoducho kresťanstvo“ takto vykladá prikázania „nezabiješ“ a „miluj svojich nepriateľov“: „Láska k blížnemu určite nepredpokladá nežnosť alebo sympatie a milovať svojich nepriateľov neznamená myslieť si, že oni sú až také zlé deti ako sa javia, keď sú ničomníkmi. V momente, keď som si všetko vyjasnil nielenže sa nepovažujem za slávneho, ale naviac viem, že som veľmi poškvrnený človek a o niektorých svojich skutkoch rozmýšľam s hrôzou a odporom. Takže na základe uvedeného môžem pociťovať hrôzu a odpor aj k niektorým skutkom mojich nepriateľov, „Musíme nenávidieť hriech a nie hriešnika“. Dlhý čas som túto rozdielnosť považoval za hlúpu a nerozumnú. Ako je možné nenávidieť skutky človeka a nie človeka samotného? Ale potom som pochopil, že celý svoj život som sa tak správal k jednému človekovi. Tým človekom som bol ja sám. Aj napriek všetkému svojmu odporu k vlastnej zbabelosti, domýšľavosti a chamtivosti som sa mal veľmi rád. A nebolo to pre mňa ani veľmi ťažké. Nenávidel som svoje hlúpe kvality preto, lebo som miloval sám seba. Práve preto som sa zarmucoval, keď som zistil, aké špinavosti som spôsobilý konať.“
„Milovať nepriateľov“ – neznamená to netrestať ich? Nie, neznamená, lebo milovať seba neznamená, seba oslobodzovať pred trestom ani smrťou. Teda správne postupuje aj ten vojak – kresťan, ktorý zlikviduje nepriateľa. Prikázanie „nezabiješ“ neprotirečí mravnému zákonu pravoslávneho kresťana aj preto, že v gréckom jazyku sa nachádzajú dve rôzne slova, ktoré sa prekladajú ako „zabiť“. Jedno z nich označuje „pripraviť o život“ a druhé „vykonať zabitie“ – vraždiť.
Človek nie je nikde v Biblii braný na zodpovednosť, ak pripraví druhé človeka o život v boji. Vo Svätom Písme je napísané: „Ak niekto zabije ktoréhokoľvek človeka, musí byť vydaný na smrť“ (3M 24, 17), „Ak niekto prelieva ľudskú krv, tomu nech človek preleje jeho krv...“ (1M 9, 6). A to, že využitie meča je v určitých situáciách správne, mal na mysli aj náš Pán Isus Christos, keď povedal: „Ale odteraz, kto má mešec, nech si ho vezme a podobne kapsu; a kto nemá, nech predá šaty a kúpi si meč... Oni však povedali: Pozri, Pane, dva meče sú tu. Riekol im: To stačí“ (Lk 22, 36-38).
Vynikajúci bohoslovec 19. storočia metropolita moskovský Filaret učil: „Boh miluje dobrodušný svet, ale Boh požehnáva aj spravodlivú vojnu. Na zemi sa vždy nájdu nespokojní ľudia, preto sa nie vždy môžeme tešiť z mieru bez pomoci vojen... Nezľakni sa nebezpečenstva, keď bojuješ za pravdu. Lepšie je za ňu umrieť, ako ju prežiť. Krvou vykúp pre svojich potomkov tie blahá, ktoré pre teba kúpili tvoji predkovia. Ak sa vyhýbaš smrti za vieru a slobodu vlasti, zomrieš ako zločinec a otrok. Ak zomrieš za vieru a vlasť, na nebi budeš žiť a dostaneš veniec“ (Orientir, č.3/1996, „Svjaz vremen“, s. 64).
Vzbudzujúc vo vojakoch odvahu a mužnosť, slovo Božie učí: „Dokonalá láska vyháňa strach. Ten, kto sa bojí nie je dokonalý v láske“. Na základe učenia Cirkvi existuje ešte jeden strach, ktorý nielenže nekladie odpor vojenskej statočnosti, ale napomáha jej. Je to strach Pánov (bázeň), ktorý v slove Božom nazývame „počiatkom múdrosti“. Vojak, utvrdený v Božej bázni, sa nemusí na bojisku ničoho báť, ani ťažkosti, ani nebezpečenstva, ani utrpenia, ani samotnej smrti. Nič nemôže uspokojiť veriaceho vojaka, ako poznanie toho, že na jeho pripadnú smrť v boji mu požehnal Boh, a že svojou hrdinskou smrťou môže zmazať všetky hriechy svojho života.
duchovný Alexander Kozin
z ruského jazyka preložil
pplk. Mgr. Marek Ignacik, PhD.
dekan VVzS
Prameň: http://www.pobeda.ru/molitva/kozin.html
Autor: A.Kozin, preklad M. Ignacík - Dátum: 11.11.2009
História Starého Zákona nám svedčí o mnohých vojnách, ktoré boli vedené pri samotnej účasti Pána. Tak napríklad, vojna pri ktorej Židia vstúpili na Kanaánsku zem mala v plnosti posväcujúci charakter, lebo celý rad faktorov poukazoval na priamu Božiu pomoc pri obsadzovaní zasľúbenej zeme. Nasvedčujú tomu udalosti ako zázračný prechod Židov cez Jordán, rady archanjela Michala Jozuemu ohľadne zabrania jerichonskej pevnosti, zastavenie slnka pri jeho pochode v čase bitky s kanaánskymi kráľmi a kamenec, ktorý zahubil utekajúceho nepriateľa.
Ak by prikázanie „nezabiješ“ popieralo, negovalo vojnu ako jav, ako by sme potom s ním mohli porovnať túto a iné starozákonné vojny?
V knihe Kazateľ je napísané: „Všetko má svoj čas a každé počínanie pod nebom má svoju chvíľu... čas zabíjať i čas uzdravovať, čas búrať i čas stavať... čas vojny i čas pokoja“ (Kaz 3, 1-8). Podľa Mojžišovho zákona, každý izraelita okrem levitov, mal nosiť zbraň.
V Novom Zákone, na základe Starého Zákona, nám Christos hovorí: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov, neprišiel som zrušiť, ale naplniť...“ (Mt 5, 17).
V Novom Zákone nenájdeme ani jedno miesto, kde by Pán povedal o vojakoch odsudzujúce slová podobné tým, ktoré povedal kupčiacim na teritóriu chrámu (Jn 2, 16). Keď prišli vojaci k Jánovi Krstiteľovi, aby im poradil, povedal im: „Nikoho nevydierajte, ani neudávajte, ale pristávajte na svojom žolde“ (Lk 3, 14). To znamená, že im neprikázal, aby opustili armádu, ale že si aj naďalej majú na seba zarábať vojenskou prácou bez udávania a bez nároku na viac ako im patrí. Ale povedal im tiež, aby činili pokánie a zakázal im používať zbrane a moc v osobných cieľoch, napríklad, ako prax pri vymáhaní dlhov, ktorá pre rímskych vojakov bola v tom čase bežná.
Pozoruhodným je aj to, že všetci štyria stotníci, ktorých Nový Zákon spomína boli odmenení pochvalou (Lk 7, 9; 23, 47; Sk 10, 2; 27, 43). Stotník v Kafarnaume si zaslúžil pochvalu za svoju vieru. Osobitou česťou od Boha bol poctený Kornélius, v ktorého dome bol založený prvý chrám pre pohanov. Obidvaja oslavovali Boha „každý v tom povolaní, v ktorom bol povolaný“ (1 Kor 7, 20).
V tých časoch, keď boli prví kresťania prísne prenasledovaní rímskymi pohanmi aj Židmi, apoštol Pavol pod vedením Svätého Ducha napísal k rímskym kresťanom tieto slová: „Každá duša poddaná buď nadriadeným vrchnostiam. Lebo nieto vrchnosti, ak len nie od Boha; a tie, čo sú, Bohom zriadené sú. Kto sa teda vrchnosti protiví, Božiemu zriadeniu sa protiví; a tí, čo sa protivia, priťahujú si súd... Lebo vladár je služobníkom Božím tebe k dobrému... Veď preto platíte aj daň, lebo sú to Boží služobníci, práve tomuto povolaniu trvale oddaní“ (Rim 13, 1-7). Z týchto slov je jasné, že kresťan má služiť Bohu dôstojne v rámci ľubovoľného systému riadenia, považujúc moc za nevyhnutnosť udržiavajúcu poriadok, tak ako ustanovil Boh. Pričom ten, kto uplatňuje moc alebo nosí meč je nazvaný „služobníkom Božím“ (Rim 13, 4). Ak by bolo toto uplatňovanie moci samo o sebe protiprávnym, vladári by spolu s mocou dostali aj predpis byť pomstiteľmi tým, ktorí sú napomínaní za zlo, ktoré konajú.
Na základe žiadneho bezpodmienečného a priameho Spasiteľovho zákazu používať kresťanom meč počas ich pozemského života, kresťanská vierouka neodsudzuje vojnu ako jednu z foriem existencie ľudskej spoločnosti. Napríklad, v slovách, ktoré boli Ním povedané na sude Piláta: „Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci bili by sa za mňa...“ (Jn 18, 36), je jasne povedané, že je prirodzené, ak sa krajiny tohto sveta bránia silou.
V súlade s kresťanským učením človek jedných ochraňuje, ale je nútený bojovať s druhými. V iných textoch Svätého Písma je potvrdená bohumilosť vojenskej služby v podmienkach chodu teraz existujúcej moci. „Pripomínaj im, aby boli poddaní vrchnostiam a mocnostiam, poslúchali ich, boli hotoví do každého dobrého diela“ (Tit 3, 1). V liste apoštola Petra je napísané: „Poddaní buďte kvôli Pánovi každému ľudskému zriadeniu, buďto kráľovi ako najvyššiemu, buďto vladárom, ktorých On posiela trestať všetkých, čo zle robia, a chváliť tých, čo dobre robia“ (1 Pt 2, 13-14). Isus Christos podčiarkuje, že svetská moc pochádza od Boha, keď Pilátovi povedal: „Nemal by si moci nado mnou, keby ti nebolo dané zhora“ (Jn 19, 11). Keď Ho ešte skôr chceli farizeji usvedčiť na slove opýtali sa: „Slobodno platiť cisárovi daň alebo nie?“ Odpovedal im: „Čo je cisárovo, dávajte cisárovi, čo je Božie, Bohu“ (Mk 12, 14,17). Týmito slovami On Sám jasne povedal o podriadenosti sa autorite cisára. Pri vyháňaní peňazomencov z chrámu poukázal nato, že použiť moc je niekedy nevyhnutné. „A urobil si bič s povrázkov, vyhnal z chrámu všetkých, aj ovce a voly, peňazomencom rozhádzal peniaze a poprevracal stoly“ (Jn 2, 15).
Tieto príklady nám poukazujú na prípustnosť použitia sily pre potlačenie zla. Preto, ak štát povoláva svojich obyvateľov k udržaniu poriadku s pomocou svetských alebo vojenských prostriedkov, kresťan to má rešpektovať, lebo poslušnosť voči štátnym zákonom je jeho povinnosťou. Taktiež je na neho kladená povinnosť modliť sa za „...všetkých vysoko postavených...“ (1Tim 2, 1-2), a tiež za to, aby použitá sila bola prísne ohraničená v rámci spravodlivosti a mravného zákona.
Keď sa Nehemiáš dozvedel o pokuse nepriateľov zabrániť mu a obyvateľom Jeruzalema opraviť mestské hradby, vtedy sa obrátil na Boha s prosbou o pomoc: „Vtedy sme sa modlili k svojmu Bohu a postavili sme proti nim vo dne i v noci stráž na obranu pred nimi“ (Neh 4, 3).
„Neprotivte sa zlému“, bolo povedané v kázni na hore (Mt 5, 39). Tieto slová sú niekedy chápané aj tak, že pri obrane spoločnosti pred zločincami, národa pred nevyprovokovanými napadnutiami a pri obrane silných, keď bránia slabých nie vždy musí byť použitá sila. Podobný výklad protirečí princípom, ktoré sú na iných miestach Svätého Písma. Napríklad, tieto slová Pána: „Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu aj druhé“ (Mt 5, 39). My však musíme vedieť rozlišovať medzi pomstou za samých seba a bránením princípov slobody a spravodlivosti pre iných.
Na druhej strane sa v Novom Zákone nekáže nič vojenské, naopak vo veriacich sa vzbudzujú trpenie, pokora, zrieknutie sa vlastných práv atď. Je potrebné poznamenať, že teraz už ide reč iba o malých formách násilia. Ale vyššie uvedenými citátmi, Christos, nie vždy zakazuje človekovi klásť odpor zločincovi, ktorý mu zjavne hrozí zabitím.
Ako má teda postupovať pravoslávny kresťan, ktorý v čase vojny slúži v armáde a rieši otázku fyzickej likvidácie protivníka? Vojna je skutočne hrozným javom a o to hroznejším, že do jej ohňa sa vrhajú celé národy a kontinenty.
Vo vojne v menšej či väčšej miere trpia praktický všetci, ale základné bremeno sa kladie na plecia vojakov a dôstojníkov. No, vojny sú prítomne a budú sprevádzať históriu ľudského spoločenstva. „Ak sa národom zachce bojovať, budú to robiť s ľubovoľnými druhmi zbraní, v krajnom prípade využijú prírodné materiály. Medzi tým existuje mnoho príkladov, keď práve ozbrojené sily odvrátili vojnu“ povedal v roku 1968 na zasadnutí NATO veliteľ amerických vojsk v Európe generálporučík Viliam Dobbi.
Náš Pán, Isus Christos dal ľudstvu jasnú výstrahu, že „vojny a nepokoje“ budú pokračovať dovtedy, pokiaľ On znovu nepríde. (Lk 21, 9). Ak sa začne vojna, každý pravoslávny kresťan má postupovať v duchu lásky, zhodne s Božím prikázaním: „Nikto nemôže väčšmi milovať, ako keď život položí za svojich priateľov“ (Jn 15,13).
Násilie páchané na protivníkovi, ktorý si prišiel podrobiť tvoj národ, nemôžeme považovať za amorálne iba jeho nezodpovedné a surové použitie môžeme považovať za zlo. Presne na základe tohto dôvodu v 4. storočí učiteľ Cirkvi sv. Atanáz Veľký povedal: „Zabíjať sa nesmie, ale zabiť nepriateľa na bojisku je zákonné a chvályhodné“ (Pravila svjatych otcov s tolkovanijami, Moskva 1984, s. 114).
„...Čin vojaka vyžaduje nie iba vernosť, ale aj schopnosti k zabitiu, k vojenským zákernostiam a nemilosrdnosti. Je zlé ak sa u vodcu a vojaka nepreukážu záporné vlohy v boji pre nich potrebné. No oveľa horšie je to, ak sa z ich duše vytratia tiež dôležité kladné vlastnosti, ak sa začne idealizácia záporných vlastnosti a ich nadvláda, ak začnú prijímať zlé za správne, kultivovať výlučne zlé a stavať na ňom všetko svoje pôsobenie. Vládca alebo vojak s potlačeným alebo zvráteným svedomím nie sú potrební ani činom, ani ľuďom, ani Bohu. Toto už nie je vládca, ale tyranský zlodej. Toto už nie je vojak, ale vrah a zločinec“ (I. A. Iľjin, O soprotivleniji zlu siloju, Berlín 1925, s. 182-221).
Tieto slova nám znovu potvrdzujú, že obranná vojna, teda vojna pre nastolenie spravodlivosti a oslobodenie je bezvýhradne odôvodnená.
Novozákonné náboženstvo považuje za nešťastie aj spravodlivé vojny. Pritom sa vina a hriech za ľudské utrpenie kladie predovšetkým na tých, ktorí ju začali – na ctižiadostivých politikov, neúspešných diplomatov, smädiacich a ziskuchtivých chamtivcov a nie vojakov, ktorí sa obetujú na bojiskách za cudzie chyby a priestupky. Oni, podľa učenia Cirkvi, vykonávajú podvih na obranu vlasti. Vojna, sa v tomto prípade javí ako ozbrojený boj, v ktorom zabitie nepriateľov netvorí jeho podstatu a nie je jeho cieľom. Je to iba nevyhnutný dôsledok. Ak sa dá dosiahnuť cieľ bez krviprelievania v súlade s kresťanskou vieroukou, nemalo by sa k boju prikláňať.
Vo Vestníku vojenského a námorného duchovenstva č. 3 z roku 1913 je publikovaný článok „Ako sa má kresťan pozerať na vojnu?“, s ktorým je veľmi ťažko nesúhlasiť. Na otázku ako má kresťan pozerať na vojnu autor takto odpovedá:
1. Vojna sama o sebe, je v každom prípade dôsledkom hriechu. Ak by nebolo hriechu nebolo by ani vojny.
2. Vojnu nemôžeme priamo nazvať hriechom. Je skôr zlom koreniacim v nedokonalom ľudskom stave a tiež nerovnosti, v krutosti sociálnych podmienok a podobných vecí.
3. Vojna sa stáva hriechom, ak sa z nej stáva podnikanie z drzej slávychtivosti, zločineckej vášne k obohacovaniu sa, dobývaniu, ctižiadostivosti a ľahkomyseľnosti. Beda tomu, kto za to na seba berie zodpovednosť.
4. Odtiaľto pramení povinnosť kniežat a národov všetkými silami túžiť po hlavnom cieli udržiavať „mier a priazeň v ľuďoch“.
5. Nakoniec, vojna so sebou prináša aj ťažké ekonomické následky. Aj šťastná vojna zo sebou prináša mnoho trpkosti a biedy, sĺz a rán. Človek sa stáva divým a hrubým. V jeho prirodzenosti sa prebúdza zverstvo, ktoré potom v ňom nadlho zanecháva stopy v mravnej oblasti.
Vojna neodhaľuje iba temné stránky ľudskej prirodzenosti. Vojna môže prebudiť aj všetko veľké a vznešené čo v národe drieme. Vojna privádza k viere, k modlitbe, vzbudzuje srdečnú pripravenosť obetovať sa, lásku k vlasti a súcit. Môžeme povedať, že čas vojny sa môže stať požehnaným časom pre národ. Srdce sa nepochybne chveje pri myšlienke na všetky vznešené obety, aké potrebuje aj samotná šťastná vojna a z celej duše sa vtedy modlíme: „Ochráň nám, milosrdný Bože, mier v našich krajinách!“ Nikdy nezabudneme, že naši hrdinovia kúpili za cenu svojho života jednotu našej vlasti, že zomreli z Božej vôle naplňujúc svoju povinnosť. Rodní a blízki ich poznajú a utešujú sa tým, že seba obetujúca láska k ich domovine sa im zamenila na večné zásluhy v našej domovine. Opýtal by som sa všetkých mužov, ktorí v júli 1870, v deň modlitby a pokánia sa zišli pred bojom a modlili sa – čo cítili? Či to, že nechtiac a prinútene sa zúčastnia na veľkom hriechu, alebo, že idú bojovať ochotne za správnu vec a vyprosujú si na to Božie požehnanie.
„Vojenské povolanie je ťažké, smutné a tragické. Ale je potrebné a slúžiace blahému cieľu. Jeho prostriedky sú kruté a nespravodlivé. A práve preto duch, ktorému sa tieto prostriedky dávajú do rúk, musí byť silný a neochvejný v svojej úprimnej láske k Christu“ (I. F. Iľjin, O christoľubivom vojinstve, Rossija – New York 1939).
Za druhé potvrdenie bohumilosti vykonávania vojenskej služby pravoslávnymi kresťanmi môžeme považovať „Slovo k ruským vojakom“ povedané duchovným Sergejom Potechinom v dňoch 300 ročných osláv Domu Romanovových, v ktorom sa hovorí: „...O, ruský vojaci, veľká a strašná je vojna! Vo vojne hynú celé tisíce ľudských životov, búrajú sa dediny a mesta, vypaľujú sa polia, ničia sa stáročiami budované výtvory ľudského umu a rúk. Ak by vojna slúžila tomuto cieľu a ak by vojská išli priateľ na priateľa iba pre vyjavenie svojej sily, vojna by pre ľudí bola najzahanbujúcejším javom a vojenské povolanie by bolo najstrašnejším a najškodlivejším zo všetkých ľudských povolaní. Boli a žiaľ aj dnes ešte sú také vojny a také vojská. V nekresťanských národoch, u pohanov a moslimov, každé ničenie iných krajín a národov považujú za bohumilé a mnohí z veľkých pohanských a moslimských dobyvateľov považujú za svoju slávu, ak obrátia Božiu zem na pustatinu a postavia si na nej pre seba hory pamätníkov z ľudských lebiek a kostí. Ale nie také sú kresťanské vojny a nie takí sú christamilujúci vojaci. Ak je mier v čase kresťanov a pre kresťanské národy vytúženým a vždy vyprosovaným blahom, prečo preto vravia: „zlý mier je lepší než dobrá roztržka“, kto nevie, nech teraz vie, že sú aj také okolnosti v živote štátu, keď je neúspešná vojna lepšia, ako ťaživý a zahanbujúci mier. A ak je niekto v čase mieru naklonený pre svoju ľahkomyseľnosť k názoru, že vojenská služba je neužitočná, tak v čase vojny niet väčšieho povolania naplneného láskou k blížnemu a sebaobetovaniu. Iba takýchto vojakov má naša vlasť a iba takéto vojsko sa v nej nachádza“ ( Vestnik vojennogo i morskogo duchovenstva, č.4, 1913).
Na potvrdenie povedaného Jeho Svätosť patriarcha moskovský a celého Ruska Alexej II, odpovedá na otázku korešpondenta vojenského časopisu „Orientir“ hodnotiac udalosti na Kaukaze a úlohu ruskej armády: „...Tragické udalosti na severe Kaukazu pokračujú už viac ako rok, a mi pociťujeme hlboký zármutok nad mnohými obeťami tohto hrozného konfliktu. Nie jedenkrát už od samotného začiatku tejto tragédie som sa obracal k všetkým stranám zainteresovaným do tejto strašnej mašinérie vojny s apelom ukončiť toto krviprelievanie a spojiť sa v mierovom procese.
Táto tragédia je priamym výsledkom ľudskej nepravdy a hriešnych ambícii. Udalosti v Čečensku – sú pre nás všetkých príkladom v neprístupnosti a škodlivosti riešenia národnostných problémov ozbrojenými silami. Ozbrojenci stojaci proti sebe prinútili ruských vojakov slúžiť vlasti ďaleko od svojich rodných miest, obetujúc svoje sily a vystavujúc nebezpečenstvu svoje zdravie aj život. Ich služba sa javí, ako pravá a nezištná pomoc ľuďom, našim bratom a sestrám, ktorí trpia v bratovražednej roztržke. Vojenská služba je slúženie Bohu a vojaci sú skutočný služobníci Boží, ktorí sú predurčení Božou vôľou k zavádzaniu a udržiavaniu poriadku, pravdy a zákonnej moci v ľudskej spoločnosti, k obrane nevinných a utláčaných, k potláčaniu agresie a násilia. Chcem vojakov povzbudiť slovami apoštola Pavla: „Prosím vás, žite tak, ako je vhodné povolania, ktorým ste boli povolaní, vo všetkej pokore, nežnosti a trpezlivosti, znášajte sa vospolok v láske...“ (Efez 4, 1-2). (Orientir, č. 3/1996, „Vremja i my“ s.7).
Slova predstaviteľa Pravoslávnej cirkvi v Rusku objasňujú vzťah obsahu vojenskej služby a prikázania kresťanskej cnosti. Do úvahy je potrebné vziať aj nepredpojatú mienku západných filozofov.
Profesor K. S. Luis vo svojej knihe „Jednoducho kresťanstvo“ takto vykladá prikázania „nezabiješ“ a „miluj svojich nepriateľov“: „Láska k blížnemu určite nepredpokladá nežnosť alebo sympatie a milovať svojich nepriateľov neznamená myslieť si, že oni sú až také zlé deti ako sa javia, keď sú ničomníkmi. V momente, keď som si všetko vyjasnil nielenže sa nepovažujem za slávneho, ale naviac viem, že som veľmi poškvrnený človek a o niektorých svojich skutkoch rozmýšľam s hrôzou a odporom. Takže na základe uvedeného môžem pociťovať hrôzu a odpor aj k niektorým skutkom mojich nepriateľov, „Musíme nenávidieť hriech a nie hriešnika“. Dlhý čas som túto rozdielnosť považoval za hlúpu a nerozumnú. Ako je možné nenávidieť skutky človeka a nie človeka samotného? Ale potom som pochopil, že celý svoj život som sa tak správal k jednému človekovi. Tým človekom som bol ja sám. Aj napriek všetkému svojmu odporu k vlastnej zbabelosti, domýšľavosti a chamtivosti som sa mal veľmi rád. A nebolo to pre mňa ani veľmi ťažké. Nenávidel som svoje hlúpe kvality preto, lebo som miloval sám seba. Práve preto som sa zarmucoval, keď som zistil, aké špinavosti som spôsobilý konať.“
„Milovať nepriateľov“ – neznamená to netrestať ich? Nie, neznamená, lebo milovať seba neznamená, seba oslobodzovať pred trestom ani smrťou. Teda správne postupuje aj ten vojak – kresťan, ktorý zlikviduje nepriateľa. Prikázanie „nezabiješ“ neprotirečí mravnému zákonu pravoslávneho kresťana aj preto, že v gréckom jazyku sa nachádzajú dve rôzne slova, ktoré sa prekladajú ako „zabiť“. Jedno z nich označuje „pripraviť o život“ a druhé „vykonať zabitie“ – vraždiť.
Človek nie je nikde v Biblii braný na zodpovednosť, ak pripraví druhé človeka o život v boji. Vo Svätom Písme je napísané: „Ak niekto zabije ktoréhokoľvek človeka, musí byť vydaný na smrť“ (3M 24, 17), „Ak niekto prelieva ľudskú krv, tomu nech človek preleje jeho krv...“ (1M 9, 6). A to, že využitie meča je v určitých situáciách správne, mal na mysli aj náš Pán Isus Christos, keď povedal: „Ale odteraz, kto má mešec, nech si ho vezme a podobne kapsu; a kto nemá, nech predá šaty a kúpi si meč... Oni však povedali: Pozri, Pane, dva meče sú tu. Riekol im: To stačí“ (Lk 22, 36-38).
Vynikajúci bohoslovec 19. storočia metropolita moskovský Filaret učil: „Boh miluje dobrodušný svet, ale Boh požehnáva aj spravodlivú vojnu. Na zemi sa vždy nájdu nespokojní ľudia, preto sa nie vždy môžeme tešiť z mieru bez pomoci vojen... Nezľakni sa nebezpečenstva, keď bojuješ za pravdu. Lepšie je za ňu umrieť, ako ju prežiť. Krvou vykúp pre svojich potomkov tie blahá, ktoré pre teba kúpili tvoji predkovia. Ak sa vyhýbaš smrti za vieru a slobodu vlasti, zomrieš ako zločinec a otrok. Ak zomrieš za vieru a vlasť, na nebi budeš žiť a dostaneš veniec“ (Orientir, č.3/1996, „Svjaz vremen“, s. 64).
Vzbudzujúc vo vojakoch odvahu a mužnosť, slovo Božie učí: „Dokonalá láska vyháňa strach. Ten, kto sa bojí nie je dokonalý v láske“. Na základe učenia Cirkvi existuje ešte jeden strach, ktorý nielenže nekladie odpor vojenskej statočnosti, ale napomáha jej. Je to strach Pánov (bázeň), ktorý v slove Božom nazývame „počiatkom múdrosti“. Vojak, utvrdený v Božej bázni, sa nemusí na bojisku ničoho báť, ani ťažkosti, ani nebezpečenstva, ani utrpenia, ani samotnej smrti. Nič nemôže uspokojiť veriaceho vojaka, ako poznanie toho, že na jeho pripadnú smrť v boji mu požehnal Boh, a že svojou hrdinskou smrťou môže zmazať všetky hriechy svojho života.
duchovný Alexander Kozin
z ruského jazyka preložil
pplk. Mgr. Marek Ignacik, PhD.
dekan VVzS
Prameň: http://www.pobeda.ru/molitva/kozin.html
Autor: A.Kozin, preklad M. Ignacík - Dátum: 11.11.2009